KristĂ­na - Horehronie.avi

V novom

Mala som dolu viac ako desať kíl. Duško a Riška si môjho ubudajúceho zadku všimli, čo ma veľmi tešilo a začínala som sa cítiť ako majster sveta vo svojej životnej forme. Ale oni ma videli doma,v domácom oblečení, do práce som stále nosila sukne do gumy  a voľne padnúce blúzky. Iné som ani nemala. Milosrdná móda, ktorá dokázala zakryť dosť veľa kíl , mi ukázala teraz aj druhú tvár.  Dokázala zakryť aj tie "prácne" zmiznuté kilá a mne v práci zatiaľ ešte nik nepovedal :"Maja,Ty si schudla!" "Koľko si schudla??!!" Začala som mať čoraz naliehavejší pocit,že treba pár koruniek konečne vraziť aj do nového oblečenia. Dosť bolo už aj to,že vtedajší moderný materiál sukní sa sám o sebe akosi zvykol naťahovať,ešte sa k tomu pridružilo aj to,že zmizlo pár cm v páse,sukne padli viac na bedrá a ja som mala pocit,že čochvíľa ich budem vláčiť po zemi. A aj v  XL - XXL blúzkach som sa začínala cítiť tak trošku utopene. No... aby som bola celkom úprimná,aj trošku tej ješitnosti v tom bolo ! :-)) Priznávam.  Oznam na nástenke v práci,že sa koná zájazd do Targu prišiel ako na zavolanie. Najvyšší čas.

Ešte stále ich opatrujem

Blúdim sama po trhovisku a v hlave mám jeden tajný sen. Nové rifle. Ako by mi asi sedeli? Mohla by som v nich aj do práce?? Schudla som viditeľne a prijateľne na nosenie riflí aj na iné účely ako na chatu, do blízkeho obchodu,či venčenie psa a pivo??!! Obzerám stánky,zastavím sa pri jednom veľkom,usúdim,že tam by sa mohlo čosi nájsť aj na takú trošku objemnejšiu prdel. Takú moju. S vyšším pásom,neočačkané aplikáciami,proste klasika. "Na paninku vyberiem?" počujem za sebou predavačku. Áno,chcela by som...vysvetlím a názorne ukážem asi aké. "Jesto,jesto dosť..." Za chvíľu držím v rukách asi trojo riflí. Vizuálne sa mi

Moja prvá zúžená ..

pozdávali ale v duchu si hovorím,ona je slepá...do tohto sa navliecť predsa nemôžem. Zvedavosť mi však nedá,idem "za plentu". Výhoda týchto trhov,nehrozí malá kabínka,nehrozia zrkadlá z každej strany. Ja som to vedela,prvé natiahnem do pol stehien, druhé bedráče,vravela som,také nie,riť v tom ako záhumnie,ledva zapnem zips,zúrim a moje nadšenie z chudnutia sa rozplýva. Ostali mi ešte jedny,čierne,tie sa mi pozdávali vizuálne najviac,ale nechala som ich na koniec,pretože sa mi zdali aj najužšie. No čo, keď už mám tie gate a tenisky dolu,skúsim aj tie. Neverím!! Ja ich zapnem! Síce musím trošku stiahnuť brucho,ale zips vyletí hore. Vysoký pás...v duchu sa začínam usmievať. Urobím drep,či neprasknú. Pohoda,zdajú sa mi na tele ako pančuchy. Ako je to možné?! Prvýkrát vidím,čo dokáže strečový materiál. Nakukne predavačka a strčí predo mňa veľké zarámované zrkadlo. "Dóóbre jesto na paninke...!" Obzerám sa v zrkadle...takmer som vykríkla Waw...pýtam sa na cenu. Prijateľná. Ešte navlečená v nich chytám do  rúk aj riflovú bundičku. Pani ju okamžite zvesí a podáva mi ju. Oblečiem a vyrazí mi to dych. Vyzerám šik. Pani pochváli a ja mám pocit,že tentokrát oprávnene. Ibaže tentokrát mi cena budničky tiež tak trochu vyrazila dych. Nie, zatiaľ uvidím,ak mi ostanú peniaze,vrátim sa. Platím rifle a s nadšením idem ďalej. Blúzky. Takú k rifliam. Do oka mi padne modro-čierna,s veľkým golierom,veľkými vyhrnovacími manžetami,taký v páse zúžený vypasovaný strih. Chytím do rúk,potiahnem,strečová,idem skúšať,padla ako uliata,cena oproti naším smiešna. Neváham ani minútu. Čas pokročil a ja rýchlo behám nakúpiť veci,ktoré mi nakázala rodina. S taškami sa vrútim do autobusu. Sadám si sama so sebou spokojná a veselo debatujem s ostatnými a už sa teším,ako to všetko doma vybalím,ako sa predvediem a pozriem sa na seba v normálnom zrkadle.

Ako to už býva,z takýchto výletov ma rodina vždy netrpezlivo očakávala. Vždy som priniesla čosi dobré aj na zjedenie,aj na potešenie. Pre každého niečo,čo má rád. Kým sa tešia,navlečiem sa do nového oblečenia a postavím sa pred synov a nevestu. "Čo poviete ... dobré?" "Dobrééé,dobre to máš",hovoria synovia a vidím,že pohľad neklame. Dívajú sa na mňa tak akosi inak. Pochváli aj nevesta. "Môžem v tom aj do roboty?" Pýtam sa neisto. "Dobre to máte,môžete,kľudne ! Vyzeráte v tom dobre." Pozriem na synov čo oni...Ako chalani,myknú plecami,ale dajú súhlas. Naberiem teda odvahu a predstúpim pred manžela. Poznám ho dobre,preto hovorím o odvahe. :-)) Pozrie na mňa a povie:"To kam v tom chceš chodiť??!! Ako pubertiačka!" A mám po nálade. "Do roboty!" odseknem a idem preč. "Dobre to máte,nebojte sa," hovorí nevesta a ja sa ukľudním,no zároveň do mňa vstúpi zlosť na chlapa a tým aj nový príval chudnúcej energie.  "Ty ešte budeš čumeť !!!" vyhrážam sa v duchu.

...a aby bolo aj na výmenu

Prvýkrát v práci v nohaviciach a dokonca v rifliach. Veľmi sa neukazujem. Sedím v kancelárii sama,takže v pohode. Zavolám Táni,nech sa príde pozrieť,čo som si to v tom Poľsku kúpila. Dorazí ako víchor za pár sekúnd. Vstanem zo stoličky a urobím pár "manekýnkovských" kreácii,otočiek. "Majka,Ty si kočka,dobre to máš,Ty si ale riadne schudla!!!" hovorí mi s úsmevom naozaj úprimne moja zlatá Tánička. "A víš co mi ten blbeček doma řek??!!" použijem opäť frázu z filmu ..."Vraj kam to chcem nosiť,že som ako pubertiačka!!" "Kašli na to,máš to super!" "Díííík,však aj deti mi to hovorili. A ten sa ešte len bude diviť! Ja mu dám pubertiačky !" Obe sa pustíme do smiechu. "Kua,Tatiana, vieš,že mňa Ti to chudnutie začalo baviť ??!" Pozriem na Tatianu a na okamih sa zarazím. Práve som prvýkrát nahlas vyslovila svoj pocit,ktorý ja už vlastne určitý čas nosím vo svojom podvedomí ! Áno,to je ono! Mňa to fakt baví. Je to možné,aby niekoho bavilo chudnutie?! Zadívam sa neprítomne na Táňu a už som myšlienkami mimo. Potrebujem sa zrazu tak nejako s tým, čo som práve vyslovila vysporiadať. Ja som "objavila Ameriku!!" "O jedenástej na obed,nezabudni !" hovorím. Chcem byť chvíľu sama. Táňa pochopí,pozná ma za tie dlhé roky ako vlastnú dlaň. Odchádza a medzi dverami mi ešte raz zopakuje,to,čo mi už povedala predtým. Ponorím sa na chvíľku do vlastných myšlienok a s úsmevom sa pustím do práce.
Obed. Vchádzam s Táňou do jedálne. Nedá sa nevšimnúť si pohľady. Udivené. Akoby som čítala...je to ona???!! V ten deň počúvam jednu lichôtku za druhou. Ako som dobre schudla,ako to poznať,aká som iná,ako mi to pristane. V duchu už začínam triediť šatník a rozmýšľať nad tým,čo dokúpiť ako prvé,len čo bude výplata. A som šťastná,akoby som vyhrala prvé dôležité preteky. Postup do vyššej kategórie. No...a... priznávam,aj tá ješitnosť... áno,aj tá tam vtedy bola. Ale však sme ženy a chceme sa páčiť,nie?? Začínam byť prvýkrát v živote presvedčená,že teraz to naozaj dokážem! V duchu sa už vidím štíhlou a začínam sa usmievať.                                                                                              maja1                                                                                                                                                             

Palo Habera - List Ježiškovi

Predvianočný čas...

Predvianočná Žilina

Včera sme zapálili už aj poslednú sviečku na adventnom venci. Vianoce sa nezadržateľne blížia,vrcholí nákupná horúčka,chystanie dobrôt,upratovanie. Nám gazdinkám víri v hlave tisíc vecí. Čo ešte urobiť,na čo nezabudnúť,čo si nenechávať na poslednú chvíľu.Nie je výnimkou,že padne pár dní dovolenky už aj pred sviatkami. Však ako to inak stihnúť??!! Zablúdim v myšlienkach nejakých pár rokov dozadu. Práca,domácnosť,deti. Cez deň som sa naháňala po obchodoch za darčekmi,vláčila domov plné tašky potravín, stále nebolo dosť, moje myslenie bolo naprogramované na ten tučný režim. Lepšie nech zostane akoby nebodaj malo niečo chýbať. Nebolo ničím  výnimočným,ak ma pri upratovaní či pečení zastihla aj hlboká noc. A ráno opäť práca,deti,varenie a .... Vianoce. A prianie - už aby tu konečne boli,už aby tento kolotoč skončil.  Prišiel tak túžobne očakávaný Štedrý deň. Vstávam zavčasu,treba ešte čerstvý chlieb,mlieko. Kmitám od rána okolo hrncov, dorábam popri varení kadejaké "neodkladné" nedorobky. Nebolo dokonca výnimkou,že som ešte aj žehlila posteľné prádlo !!!! Len aby ten večer bol naprosto dokonalý. Aby sme boli všetci spokojní. Aby som  potom už nemusela nič. Vždy som sa preto tešila na Vianoce. Ako budem mať vyupratované, ako si potom oddýchnem,ako si popozerám dobré filmy,niečo pekné prečítam,ako si pospím. Realita však bola vždy iná. Finišujem  s večerou, kmitám ako urvaný vagón  medzi kuchyňou,obývačkou,kúpeľňou,pot mi steká dolu chrbtom. Na rozprávku v televízii nemám ani len pomyslenie. Smažím ryby,za pochodu slávnostne prestieram stôl. Konečne vyberiem z panvice posledného kapra,rýchlo umyť a upratať nepotrebný riad. Rodina už nervózne nakukuje do kuchyne. Sprcha,trošku sa upraviť,obliecť zapáliť sviečku. Pokúsim sa o úsmev. Ťarcha zodpovednosti za Vianoce zo mňa síce spadla,ale cítim únavu. Vybalíme darčeky,tešíme sa,je osem hodín večer a mne sa pomaly zatvárajú oči. "Ty sa nejdeš pozerať? To je dobrý film!" "Nie,chce sa mi veľmi spať. Nahraj mi ho,potom si ho pozriem,však mám voľno",odpovedám. Došuchcem sa do postele a behom minúty neviem o svete. A dni nasledujúce nie sú o nič lepšie. Točím sa okolo domácnosti,okolo hrncov. Rok čo rok ten istý scenár. Teším sa,až sa život vráti do normálnych koľají. Doteraz mám na kazetách nepozreté filmy. Už ani neviem,či to naše video vôbec aj funguje. Ale čo bolo zvláštne,kmitala som,točila som sa v jednom kole,často som sa nestihla ani naobedovať a predsa som sa do tých normálnych koľají vrátila s nejakým tým kilom navyše. Ako to je možné??? Hm...áno,nestihla som sa často naobedovať,to je pravda. Ale takisto som aj pozabudla,že ten prvý rezeň,ktorý som vybrala z panvice a ktorý skončil v mojích útrobách,že aj ten má kalórie,že kalorické sú aj tie zvyšky,ktoré bolo škoda vyhodiť,že kalorický je aj cukrík či čokoláda zo stromčeka,či koláčik,ktorý som hodila do úst len tak cestou z kuchyne do izby. Ak sa zamyslím...mala moja huba okrem rozprávania aj iný dlhší  odpočinok? A pohyb??? Zdalo sa mi,že sa nalietam dosť,ale z dnešného pohľadu ... hm,len sa pousmejem.

Vianočná Mirage

"Nemôžem,nemám čas,musím ešte .....". menujem tisíc vecí Riške do telefónu. Tri dni pred Vianocami a mám ísť na hodinu,dve preč !!! Nemysliteľné. Ani dovolenku nedostanem,nestíham. "Neser ma Marfuša,nič nemusíš!! Pozri,chlap serie na Vianoce,ten má pohodlie a čaká,že bude mať všetko pod nosom a Ty kmitáš ako zdutá koza. Darčeky máš,decká čakajú len na ne,spokojné budú, tak o čo Ti ide?? Nemáte predsa cez Vianoce tri bachory.  O pol na rohu!" Cvak. Nadávam si v duchu sama sebe,že nedokážem rázne povedať nie. Pozriem na hodinky,mám tak dvadsať minút. Rýchlo dorábam nevyhnutné,hodím na seba rifle,vetrovku,kolečko salámy pre Tobíka a bežím. Snažím sa vysvetľovať,avšak prestávam veriť už aj vlastným slovám. Tentokrát som to dostala krásne na tanieri. "Vianoce si treba užiť,nie honiť sa ako zdutá koza. Kde je napísané,že práve pred nimi musíš gruntovať ako o život? My ideme radšej lyžovať. Však upratujem priebežne celý rok. A žrádlo?? Zjem toľko čo cez bežný deň, akurát si doprajem čosi lepšie. Stačí,že mám pivo,kávu,vyložím nohy. Zima je,poď,dáme si čaj s rumom,tam môže aj pes!" zavelí Riška a ukáže na najbližší lokál. V duchu prevrátim oči. Zas ďalšia hodina v čudu. Neostane len pri jednom. Domom prichádzam v dobrej nálade,neurobím už nič. A rozmýšľam...Ona je ale štíhla...

Nasledujúce roky som si to poučenie vzala. Nie naraz,ale postupne. Lyžovať nechodím, neviem, zimné športy nepreferujem . Venujem sa tým mojím záľubám. Idem do fitka,či za kultúrou. Už si neviem predstaviť predvianočný čas bez pozastavenia sa vo večernom vysvietenom meste pri punči, či bez Vianočného koncertu. Pekne sa obliecť a započúvať sa do krásnych tónov hudby a spevu. Vždy končia skladbou Tichá noc. Dirigent vyzve k spevu aj hľadisko. Je to krásne,dojemné. Začínajú mi Vianoce.

V Auparku

S plnými taškami už  nebehám, nepečiem kvantá koláčov, ani nezháňam tak krvopotne darčeky za každú cenu. Vždy čosi kúpim aj bez toho stresu. Alebo sa priamo spýtam čo by si priali, v dnešnej dobe sa dá. Všetkého je dosť,obchody sú otvorené dá sa povedať denne. Rada chodím po obchodoch len tak pozerať. Milujem vianočnú výzdobu, keď hrajú koledy. Aj upratujem. Možno tiež viac ako inokedy, ale je to už trochu iné. Bez stresu.  Čo stihnem,ako sa mi chce.  Vôbec mi nevadí,ak čistím dôkladne niečo v kuchyni pri vianočných pesničkách aj dlho do noci. Nerobím to už pod takým tým  tlakom,že to musím,pretože idú sviatky. Ak sa mi robí dobre,robím,ak sa mi nechce,nechám to tak. Aj pečiem, mám rada,ak byt vonia vanilkou a škoricou. Jeden-dva druhy. Stačí. A  jedlo ? Nie je také "kvalitné" ako kedysi. Údeniny,hlavne klobásky,knedle,mastné pečené mäso,šľahačka, krémové maslové zákusky,vandel majonézového šalátu,rezne...však sú Vianoce. Radšej si viac pospím a pripravím niečo chutné,ale menej náročné,ale pekne servírované,slávnostnejšie. Samozrejme,vyprážaná ryba a ten šalát u nás nechýba. Len ho už robím v primeranom množstve. Rada si pospím, idem von,pozriem si film,rozprávku. Zrazu vidím,že ak chcem,čas si na to nájsť môžem. Milujem Vianoce,milujem predvianočnú atmosféru v meste. Už si ju dokážem vychutnať. Dnes som bola s kamarátkou,kúpila som neplánovane aj pekné darčeky. Len tak mi padli do oka. Zajtra sa ideme rozlúčiť  s angličtinou pre tento rok, v stredu s kamarátkami.  A štvrtok,ten si už nechám na predprípravu štedrovečernej hostiny,dobalím darčeky,pomôžem zdobiť stromček. Aby som na ten sviatočný deň mala čo najmenej práce,aby som mala čas ísť aj na cintorín  zapáliť sviečku tým, ktorí už nie sú medzi nami a vyvetrať si trochu hlavu. A večer nedočkavo rozbaľovať darčeky...možno sa aj poteším. Ktohovie aké prekvapenie mi pripraví ten môj Ježiško tento rok. A možno si pozriem aj dobrý film. Jedno je však isté. Do práce sa vrátim vypočinutá,usmievavá a viem určite,že ma nič nebude v páse omínať,že nohavice zapnem možno ešte lepšie ako pred nimi. Vianoce naozaj nemusia byť postrachom ani pre líniu.

                                                                                                            Maja1

Metalinda - Nebo zastav dážď

Trošku zamyslenia....

Pozerám znovu a znovu reportáž Reflexu o Edite. Vidím peknú a vysmiatu ženu, ktorá  toho chcela ešte veľa urobiť a dnes už tu nie je. Odišla natrvalo a mnohým sa to dá len ťažko uveriť.   Dva roky dozadu som s ňou bola na stretnutí v Dudinciach, zdá sa mi akoby to bolo len teraz nedávno. Prekypovala energiou  a určite si  ani len na maličký okamih nepomyslela, nepripustila, že by jej život mohol zakrátko pripraviť  takýto nezvratný osud. Bola ešte mladšia ako som ja a to ma núti trošku sa zamyslieť.  Neviem či už pri narodení máme dané do vienka ako dlho tu budeme môcť byť,či je niečo medzi nebom a zemou, ale určite môžeme mnoho vecí ovplyvniť aj my sami. Zdravie. Často sa praje už len tak automaticky - ako fráza. A pritom je to naozaj to najdôležitejšie čo máme. Chráňme si ho. Na prvom mieste v úmrtnosti sú kardiovaskulárne ochorenia. Zvykneme všetko zvaľovať na stres. Áno,žijeme inak ako kedysi,život je určite rýchlejší a často nám zasadí aj nečakaný úder. Problémy v rodine , zamestnaní ,či v najhoršom jeho strata nám určite na zdraví nepridá a mnohé veci vlastne ani ovplyvniť nemôžeme. Ale riziko infarktu je oveľa vyššie ak je srdce zaťažené ešte aj inak. Obezitou. Často ju považujeme skôr za estetický problém ako za zdravotný. Však mi nič nie je,mňa nič nebolí,aj tlak mám dobrý. Ale zajtra to už pravda byť nemusí. A toto sa ovplyvniť dá,je to len a len vo Vašej moci. Fajčiar si tiež nechce pripustiť,že si ničí zdravie. Určite je pravdou, že na rakovinu pľúc umierajú aj nefajčiari. Ale tých fajčiarov je nepomerne viac. Aj na iný druh rakoviny umierajú aj tí,čo žili zdravo,ale predsa len,pri zlom životnom štýle je riziko oveľa,oveľa vyššie. My ženy často odkladáme preventívne prehliadky,však čo,nič mi nie je,nič ma nebolí,teraz nemám čas, to vyšetrenie,čo si budeme rozprávať,dvakrát príjemné tiež nie je,povieme si - O  týždeň,o mesiac,o rok. ..A vystrašené bežíme až vtedy,ak sa niečo vyskytne. V tom "lepšom" prípade pre nás, ak len  v našom okolí. A v duchu sa modlíme,aby ten náš výsledok nebol zlý a dušujeme sa,odteraz už pravidelne,nič nezanedbám ! V týchto dňoch si každý deň zapálim v práci aj doma v kahančeku čajovú sviečku a na pár minút sa zamyslím aj nad životom ako takým...

Predvianočná Žilina

Blížia sa Vianoce. Opäť začína v práci a v uliciach mesta zhon. Predvčerom som si povedala, že sa každý deň  idem venovať po práci  trochu domácnosti a Vianociam. Ale len do nedele 19.12. Čo stihnem urobiť,stihnem,čo nie,nechám na inokedy. Nevadí,  však Vianoce prídu aj tak. Ale naháňať a nervačiť sa už nebudem. Nechcem. V pondelok 20.12. začnem už žiť vianočnými pocitmi. Koledami,vôňou koláčikov,zájdem aj na vianočný koncert.  Budem myslieť aj na seba. Robiť to,čo ma teší,čo mi dodáva energiu. Nájdem si čas na priateľov,na posedenie,či postátie pri vianočnom punči  v meste,na cvičenie a budem sa už naplno venovať mojej záľube - písaniu.  Takže o trošku času poprosím. Moje myšlienky sú teraz zatúlané niekde inde.  Prežite pokojný advent a nezabudnite - život je krásny a treba ho naozaj naplno ŽIŤ. 

                                                                                                                              
                                                                                                                                        maja1

Madonna American Pie HQ

A predsa to ide

Som šťastná. Váha sa pohla konečne nadol a ja sa cítim  dobre. Neviem ako by som to opísala. Niekto by mávol rukou...2 kilá,čo to je pri takej nadváhe a za takú námahu??!! Nič.  Ale ja som cítila na sebe,že tentokrát je to predsa len o inom. Nehladovala som priveľmi a tým,že som poctivo cvičila,bola som tak akosi lepšie naladená. To sa nedalo necítiť.Určite som bola ohybnejšia,mne sa zdalo,že aj pevnejšia,aj tenšia. Pri - 2 kilách som sa cítila štíhlejšie,lepšie,ľahšie aj spokojnejšie ako keď som v minulosti zhodila aj 5 kíl. No čo bolo dôležité, začalo ma cvičenie tešiť a ja som si bez váhania predplatila aj ďalší mesiac. Už som sa tu necítila byť takým tým outsidrom, začala som si viac všímať ľudí a okolie, pridávala som nové cviky.  Ani som netušila,koľko reprezentantov v kulturistike či fitness tam chodí. Dokonca som prišla aj na to,aký je v tom rozdiel. Mala som oči aj uši na stopkách,oboznamovala som sa s výrazmi čo je diéta, vhodné potraviny, rysovanie,ako "vyzráť" na toho môjho najväčšieho nepriateľa - tuk. Aj moja kondícia sa každým dňom zlepšovala. Na stepperi som už neodpadávala,ale aj tak sa z dnešného pohľadu  len pousmejem. No vtedy som doslova prekonávala svoje možnosti. Viac som však ťahala na veľkom rotopede. Tam som mala väčšiu výdrž,nebolo to také náročné. Pamätám si,nastavovala som si na ňom program,ktorý trval 24 minút. 24,prečo už nie 25?? Neviem,vždy som nad tým dumala,pripadalo mi to také nezvyčajné. Ale striedala sa v ňom rovinka so stúpaním,takže to nebolo také monotónne a dalo sa pri tom aj čítať,aby ten čas rýchlejšie ubiehal. K dispozícii na pulte boli len časopisy zamerané na kulturistiku a fitness,ale na moje prekvapenie som v nich našla mnoho užitočných rád aj pre normálne chudnutie,pre človeka ako som bola vtedy ja. Zaujala ma tam napr.súťaž Za tri mesiace do formy. Obyčajní,bežní ľudia,ženy,muži,mladí,starší a dokonca aj ľudia v dôchodkovom veku ! Neuveriteľná premena. A každý jeden popísal, čo pre to urobil. "Do čerta,ide to!" Premýšľala som a ticho, tak v dobrom aj závidela. Čítala som však veľa aj o tom normálnom bežnom chudnutí,ako to chodí v ľudskom tele,ako je to s tukom,ako ho odbúrať bez jojo efektu. Slovíčko metabolizmus sa tam skloňovalo v mnohých článkoch a v každom páde. Nedá sa povedať,že tento výraz bol pre mňa neznámy, ale jeho podstata bola napr. novinkou.  V hlave sa mi začala pomaly skladať mozaika  toho správneho chudnutia. Môžem  povedať,že som na to s tým svojím "sedliackym" rozumom išla až na pár drobností (?!) v podstate správne. Ku všetkému nejasnému som začala nachádzať v časopisoch aj vysvetlenie - prečo je to tak. Chudnúcich pokusov som mala za sebou už viac ako dosť, takže som mohla len skonštatovať,naozaj to tak je, mám to odskúšané na sebe. Všetko do seba začalo  krásne zapadať.

Prišla ďalšia sobota, nedočkavo stúpam na  váhu. Opäť ľahšia. Mám chuť skákať a kričať "Juchúúúúúúúú !" Rukami som si chytila pás. Prisahala by som,že bol tenší ako minulý týždeň. Od rána som prekypovala dobrou náladou a skonštatovala som,že je čas zodpovednejšie sa  zapodievať stravovaním, rozmýšľať čo na tanier. Aby bol plný čo do množstva,ale prázdnejší čo do kalorickej hodnoty. Tak,ako som to vyčítala v múdrych časopisoch. Pozvoľna som  začala pri varení niektoré jedlá z jedálnička vypúšťať a nahrádzať ich inými,zdravšími, s menšou energetickou hodnotou. Ale tak,aby obed bol obedom. Nie nemastnou-neslanou diétou. Nevarila som na vode,len som zredukovala jedlá typu sviečkovej s knedlíkmi,vyprážané a sladké jedlá. Hoci som bola vždy lenivá variť na dvakrát,tentokrát ,ak som pre tých svojich chlapov robila energeticky náročnejšie jedlo,ja som si urobila svoje. Sadala som k stolu zarovno s nimi. K jedlu som začala pristupovať inak. Zmenila som časy. Už som raňajky neposúvala,najedla som sa okolo pol siedmej , o jedenástej obed v závodnej jedálni, medzitým ovocie,ktoré bolo k dispozícii. 1 priemerne veľký kus.Po príchode z práce som začala s prípravou jedla pre rodinu aj pre seba. Také,ktoré ma zasýtilo trochu viac, resp.vyplnilo žalúdok,ale predsa len "chudobnejšie. " Zakázala som si jesť postojačky,hodiť do úst kúsok jedla len tak už pri príprave. Verte,je to zas len o zvyku. Ale  -  ide to ! Príprave jedla som venovala náležitú pozornosť. Začala som pri tom viac rozmýšľať.Aby bolo v súlade s chudnúcimi pravidlami a zároveň aby aj zasýtilo aj na tanieri pekne ukázalo. Začala som stolovať. Vrelo odporúčam. A ešte jedna rada - pomalšie jesť. Do podvedomia sa mi takto dostával pocit - jedla si ! A máš dosť! Po jedle som s kávou zasadla do svojho kresielka k TV,či časopisu. Naučila som členov rodiny,že ak mám pred sebou kávu,je to moja chvíľka a pokiaľ nejde o život  - NERUŠIŤ !  Po tejto minisieste sa nie vždy ľahko vstávalo z kresielka a odchádzalo do fitka. Vymyslela som si taký fígeľ. Nahovorila som si,že som športovec,že trénujem. A súťaž sa blíži. Viete,že to pomáhalo? Z fitka som chodila už aj s úsmevom a takým dobrým odhodlaním a aj  pocitom z dobre vykonanej práce, poctivo vykonaného tréningu. Ktovie, ja som sa cítila ako štíhla športovkyňa,ale je možné,že ľudia,čo ma stretávali si hovorili : "Bože,to je telivo !"

Prešlo niekoľko mesiacov.Pamätám si to ako keby to bolo včera. Hrali sme karty. Pripravovala som tekuté občerstvenie, stála som chrbtom k stolu. "Maja! Kde máš riť??!! Rišinka,pozri, však Majka nemá riť ?!" Duškove slová mi zneli ako rajská hudba,ako balzam.Som šťastná,už to vidieť. :-)  "Noooo...Marfuša,dobrá si !!! Fakt Ti to ritisko spadlo!!" Hovorí Riška prajne. Cítim na svojom zadku prisaté pohľady. Otočím sa, v tvári rumenec a snažím sa o normálny tón hlasu. "Mám dolu 10 kíl,však makám, chodím cvičiť." Manžel mlčí. V duchu si škodoradostne poviem " Tak, a máš to tu!! A je najvyšší čas kúpiť si niečo nové aj do šatníka !" Uchlipnem si z piva, narovnám sa a môj víťazoslávny úsmev hovoril za všetko...

Zas až také ľahké a jednoduché akoby sa to na prvý pohľad mohlo zdať to veru nebolo. Ani zďaleka. Musela som zvládať aj zamestnanie,aj domácnosť,aj rodinu. Nemohla som jednoducho povedať:" Tak vážení, ja chudnem,ja musím chodiť cvičiť, ja teraz nemám čas, začnite sa starať teraz Vy !" Musela som si ten čas pre seba nájsť. Nie na úkor rodiny a domácnosti,ale na úkor seba. Z práce som začala chodiť rovno domov,pokiaľ to nebolo nevyhnutné,nezastavovala som sa v meste. Po ceste som si v hlave premietala obsah chladničky a rozmýšľala čo z toho môžem narýchlo pripraviť ako večeru, čo rýchlo po ceste dokúpiť. Podľa časovej náročnosti prípravy jedla som robila ostatné. Cvičiť som chodievala v rámci možnosti v pravidelných intervaloch . 3 x za sebou cvičenie, 1x voľno. Cez tieto "voľné" dni som buď len a len odpočívala,aj to treba,alebo robila časovo náročnejšie práci v domácnosti. Žehlenie, väčšie upratovanie . Tiež nebolo vždy ľahké vstať od kávy a TV a ísť cvičiť. Tiež sa mi často nechcelo.Ale to už je o pevnej vôli. Najhoršie bolo vždy vstať a vychystať sa. Akonáhle som zatvorila dvere bytu,bolo dobre. Často som si aj po ceste na cvičenie hovorila,dnes sa mi nechce,odcvičím si len toto,toto,toto....Ha ha,ak som tam už bola a vyslovene netlačil čas,nedalo mi to. Poctivo som odcvičila to "svoje". O to bola potom moja radosť väčšia. Prestala som pozerať nekonečné seriály,vysedávať len tak pri prázdnom tliachaní  po telefóne alebo v kaviarni s kamarátkou či len tak vylihovať. Mala som cieľ a chcela som preň urobiť maximum. Nájsť si čas,na to bolo potrebné určiť si priority. Čo treba urobiť okamžite a denne a naopak,bez čoho sa dá existovať,čo je vlastne jeho stratou,alebo čo jeden - dva dni aj počká. A ani ja som nebola vo všetkom zas až tak vzorne dôsledná. Našli sa dni,keď som zhrešila tak v jedle,ako aj v cvičení. Nie vždy sa dá ísť podľa vopred určeného plánu,nie vždy má človek takú pevnú vôľu. Sú dni keď nás prepadávajú neovládateľné chute, najmä na sladké, ak nás doslova chytí  žravá. My ženy toto obdobie  veľmi dobre  poznáme. Ako sa popasovať s týmto? Aj o tom si povieme. Ale v podstate,ak si v v hlave dobre uložíte ten svoj cieľ,svoju túžbu,všetko sa dá zvládať ľahšie. Ani prehreškom sa vždy  nevyhnete,ale určite  už nebudú také veľké.  Kontrolka sa opäť rozbliká...                                                                                                                                                     maja1

Petr Spálený - Dáma při těle

...a prišli ťažké chvíle

Ilustračné foto

Nič nie ie je také jednoduché,ako by sa na prvý pohľad zdalo. Svalovica. Mohla som s ňou počítať,ale predsa len ma trochu zaskočila. Nemohla som poriadne zakašľať,zasmiať sa,problém mi robilo aj učesať sa. Športom k trvalej invalidite. Na druhý deň som sa vo fitku zjavila opäť. Cvičenie mi robilo problémy.bolelo ma celé telo. Klin sa klinom vybíja,zaťala som zuby a cvičila ako sa mi najlepšie dalo. Po troch dňoch svalovica zmizla aj na ľudí som si už celkom zvykla, prestala som sa hanbiť a začala som sa už cítiť pomaly ako majster sveta. Dokonca sa mi zdalo,že som tenšia,že mi spadlo brucho,lepšie sa mi dýcha. Začala som si pomaly zvykať aj na pravidelnosť v jedení. Nebolo to ľahké prekonať dlhoročné zvyky, ale tým,že som jedla pravidelne a dá sa povedať pestro, necítila som prílišný hlad,dalo sa to zvládnuť. V tomto som bola na seba naozaj prísna.  Doslova ideálne chudnutie a tak som sa začala tešiť na sobotu ráno. Povedala som si,že v tento deň sa budem pravidelne po zobudení vážiť. Vstanem opäť prvá a po základných potrebách (aby som bola ľahšia :-)),  s nádejou stúpam na ten prekliaty stroj - váhu. 86. Neviem čo som čakala, možno 5,3 v najhoršom 2 kilá dolu,ale rozhodne som nečakala,že by sa ručička nepohla vôbec !! Však som sa cítila tak ľahko !! Neskutočné rozčarovanie. Bolo mi mizerne. Však už týždeň driem,obmedzujem sa a NIČ!!! Viete si to predstaviť?? NIČ !!! Ani deko!! Nemala som síce v tom čase digitálnu váhu,ale ručička sa nepohla!! Mlčky a pomaly prežúvam raňajky, rozmýšľam...Poobede predsa len zbalím veci a vlečiem sa cvičiť. Fitko zívalo prázdnotou,za pultom prvýkrát Zuzana. A stepper prvýkrát voľný. Toľko som po ňom poškuľovala. Býval permanentne obsadený, mali tam v tom čase len ten jeden. Ideálna možnosť na vyskúšanie. Nik sa nepozerá, tak naň vystúpim a skúšam cvičiť. Ouha...bez nastavenia to nejde. Teda ide,ale doslova uteká,takže vlastne nejde...Skúšam nastaviť,nerozumiem tomu. Neostáva mi nič,len sa spýtať Zuzany. Ochotne mi ide vysvetliť. Zmačkne štart a pýta sa ma na váhu. Cítim ako sa červenám,neviem,možno som aj zo 5 kíl ubrala,potom sa ma pýta na čas,koľko by som chcela skákať...vravím 15 minút. Premerala si ma zvláštnym pohľadom a po dvoj-trojsekundovej pauze to naťukala so slovami,však napokon,ak nebudeš vládať,zlez...Prečo by som nevládala,preblesklo mi hlavou. Po dvoch minútach cítim srdce v krku,po troch sa mi začínajú pred očami zjavovať farebné kruhy ale silou vôle doťahujem k piatej. Koniec...v pľúcach ma pichá, srdce bije na poplach,ledva lapám dych, cítim akoby mi už udierala posledná minúta života. Zliezam zo steppera trasúcimi sa nohami a farebnými kruhami pred očami. Našťastie vedľa je stroj na formovanie pásu aj so sedačkou. Sadám si a fingujem cvičenie. No pritom sa snažím len opäť  polapiť normálny dych. A bublina majstra sveta spľaskla...

Ilustračné foto

Vlečiem sa zamyslene domov a počujem za sebou hlas :"Marfuša ,odkiaľ?" Riška...musím s pravdou von. "Z cvičenia" "Ty chodíš cvičiť??!" "No,začala som..." hovorím vyhýbavo. "Hybaj na pivo,pokecáme" Dvakrát sa mi nechcelo. Jednak moja nálada bola pod psa a nechcela som opäť urobiť veľký boom z toho,že opäť chudnem a dostať sa pod drobnohľad. Ale idem a pri pive sa rozhovorím. O kazete,ako som sa videla,čo to so mnou porobilo,tak že sa začínam viac hýbať. Nálada sa mi trochu zlepšila, rozlúčili sme sa s pozdravom a s dodatkom - večer tukáme. Tak sme hovorili našim kartárskym večerom.  Pri kartách prišlo na  pretras  aj  moje cvičenie. Najradšej by som sa videla viete kde. Reakcia môjho manžela? Mávol rukou a podráždeným hlasom povedal :"Tej  nepomôže nič! Ja hovorím,je to len škoda peňazí a strata času!! Ale nech si robí čo chce. Mala by radšej...." Už ani neviem čo všetko menoval,ale z jeho ksichtu som vyčítala,že moje chodenie na cvičenie ho doslova štve,resp. ho trpí. Bola som zakomplexovaná,sklonila som hlavu,nepovedala som nahlas nič,ale v duchu som sa zaťala. "Však ja Ti ukážem,Ty budeš čumeť,počkaj !!!" Zlostne a trochu urazene som sa hlasno nadýchla. Napodiv, jeho slová ma doslova vyburcovali k činom. Cítila som v sebe opäť kus odvahy.

Nebolo to ľahké,cvičila som poctivo 5x v týždni hodinu a pol. Naozaj poctivo. V šatni som zo seba doslova odliepala mokré tričko. Nemôžem povedať,že som cvičila doslova nasilu, ale tiež som nemohla povedať,že ma to bavilo. Začala som sa už aj viac rozhliadať po okolí a spoznávať ľudí. Bolo tam veľa reprezentantov tak v kulturistike,ako aj vo fitness. Dovtedy som ani nevedela aký je v tom rozdiel. Držala som si dstup,ešte stále som mala komplex zo svojej váhy. Pamätám si, cvičila som cvik na chrbát,prišiel ku mne jeden z tých vymakancov a povedal mi :"Toto cvičíte zle,mohla by ste si ublížiť." Chytil ma za plecia a napravil ma. Vyhabkala som chabé"Ďakujem" V ten moment zo mňa opadol aj ostych a mala som celkom dobrý pocit a pozerať na týchto ľudí trochu inak.  A začala som si znovu viac veriť.

Opäť sobota. Druhá. S nádejou stúpam na váhu. Tentokrát sa určite dočkám úspechu. Však už druhý týždeň driem,už som sa dostala oveľa ďalej,na bicykli hravo zvládnem 15 minút,na stepperi 7, cítim voľnejšie oblečenie. Je síce do gumy,ale aj tak. Už som vo svojich odhadoch skromnejšia. Aspoň dve keby padli. 86. Nie !! Tak toto už bolo na mňa priveľa. Kde robím chybu??!!! To nie je možné!!! Do očí sa mi tlačia slzy. Ja sa na to ........ !! Mám chuť sa poriadne nažrať. Toto nemá zmysel. Mne fakt už nič nepomôže. Idem do kuchyne urobiť raňajky,ozýva sa vo mne moje blížencové znamenie. Dve osoby,jedna vraví ...vy... sa na to,nažer sa,druhá varuje... ešte vydrž!! Zvádzam ťažký boj. Zas sa cítim byť bezmocná ako pri každom mojom pokuse o chudnutie. Ibaže teraz k tomu pribudlo aj obrovské sklamanie. Pred očami mám video a vidím manželov škodoradostný ksicht...."Čo som hovoril ..." Je mi síce do plaču,ale zatnem sa. Nie,toto nedopustím,ja mu ukážem!! Permanentka platí ešte dva týždne,skúsim to vydržať...
Už nechodím z fitka vysmiata a s pocitom majstra sveta. Ale často aj so slzami v očiach a s otázkou v mysli,či má toto vôbec zmysel. Netrápim sa zbytočne? Vo svojom povestnom srdiečkovom pulóvri a ruksakom na chrbte sa pomaly vlečiem domov a rozmýšľam. Kašlem na to,kašlem na premanentku,kašlem na reči,cítim neskutočné sklamanie z tohto všetkého. Hoci nemôžem povedať,že by som extra hladovala, ale predsa len,obmedzovala som sa. Sladkosť som nemala v ústach už tretí týždeň, moje obľúbené klobásky, slaninku, tresku takisto...je toto život?! A driem ešte k tomu ako kôň v posilke. Kráčam za tmy domov a z očí mi tečú slzy. Zle spím a ráno bežím na poslednú chvíľu na bus do práce.  Už sa tak nezadýcham. Neviem ako to povedať,ale bol to akoby zázrak v tej mojej depresii. Ja som mala pocit,akoby čosi zo mňa spadlo. Fakt,znie to neuveriteľne,ale skutočne som ten pocit mala. Doslova. Ako keby čosi zo mňa spadlo.  Aj v práci som sa cítila tak akosi inak,ľahšie. To už končil tretí týždeň môjho trápenia a ja,hoci nebola sobota,ani ráno, po príchode z práce sa rútim v spodnom prádle rovno na váhu. 84 !!! Že by konečne ??? Mám ešte týždeň platnú permanentku. Uvidím.

Dirty Dancing-HUNGRY EYES

Nový začiatok

Víkend mi poskytol dostatok času na upokojenie sa a premýšľanie. Pocit hrôzy a paniky ako som sa mohla doslova takto opustiť ustúpil a ja som začala uvažovať už s chladnejšou hlavou ako ďalej. Skutočnosť je aká je, do pondelka už veľa vody nenamútim, pomyslela som si, ale takto rozhodne po svete chodiť nemôžem.Musím to zmeniť! Jojo efekt som si vtedy zdôvodnila v podstate takmer správne,ale predsa len laicky. Internet som nemala,ani dostupné informácie z tlače. Popravde,ani som ich dovtedy nehľadala. Vysvetľovala som si to po svojom. Diéta,hladovka,začneš sa normálne stravovať,všetko máš späť. Áno,v podstate správne, ale v skutočnosti je to predsa len trochu zložitejšie. Povedala som si , pôjdem na to opačne ako pri priberaní. Nie hladovanie, ale pravidelné jedenie. Približne tak,ako by som chcela a vydržala jedávať aj v budúcnosti . A aby bol príjem predsa len nižší ako výdaj, budem to kompenzovať pohybom - cvičiť,cvičiť,cvičiť !!! Bola sobota večer a ja som sa po prvýkrát a vlastne aj posledný nemohla dočkať kedy návšteva odíde a kartový večer skončí . Mala som v hlave guláš. Pocit neistoty a strachu ako pôjdem v pondelok do práce sa miešal s odhodlaním na zmenu. Chcela som byť sama a utriasť si myšlienky. Nazbierať odvahu,silu,tak nejak si to v hlave urovnať.  To,že som bola myšlienkami úplne inde sa odrazilo aj pri tých kartách. Prehrávala som,kazila som čo sa dalo a bola som mlčanlivá. Riška ma pozná predsa len dobre. Neušlo jej,že nie som vo svojej koži,že sa čosi so mnou deje.  "Maja, čo Ti je?!  Pi, však to pivo tu už máš hodinu !"  "Nič,nič mi nie je, čo by mi malo byť?" Pokúšam sa o veselý tón,ale vyjde zo mňa skôr len taký kvílivý a volajúci o pomoc. "Do prdele ... Jano,čo si jej urobil?!" Otočí sa k môjmu manželovi. Ten sa ohradí: "Ja??!! Ja nič,však nech Ti povie čo jej je,čo ja viem??" "A čo sa staráte, čo máte do mňa,nič mi nie je,čo by mi malo byť??!!" Pošúcham dlane ako pri kartách a rozhodnejším hlasom poviem : "A rozdávaj,čas beží,nech aj čosi ešte vyhrám!!" A aby to vyzeralo vierohodne,hodím do seba riadny glg piva. Nie,nechcem nič vysvetľovať, nemám chuť počúvať potom doma reči typu nežer,pozri aká si, potom sa sťažuješ...

"Ozaj,kazetu ste si pozreli?" Cítim ako blednem...."Nie,dnes som sa k nej nedostala,mala som stále dajakú robotu"...zahováram. Posledné kolo,vyprevádzam návštevu,rýchlo opláchnem riad,dám na poriadok kuchyňu a zaľahnem. "Do čerta.." Je mi hrozne

Nedeľa. Vstávam opäť prvá,urobím raňajky. Pre seba už len jeden tenší šunkový chlebík,nakrájam si o to viac zeleniny, paradajky, papriku, priložím k tomu aj jogurt. Na jogurty nedám dopustiť,bez nich by som žiť nemohla. Ráno môžem,ešte vycvičím,myslím si,žiadna hladovka nebude. Pomaly prežúvam a rozmýšľam. Som odhodlaná na zmenu. Presúvam sa do obývačky,pustím CD a opäť poskakujem. Spotená a udýchaná si postavím na kávu a premýšľam ako s obedom. Udržala som sa,aby prvý rezeň neskončil na tanieriku a následne v mojom bruchu ešte pred obedom. Našla som kompromis. Sebe varené zemiaky,rezeň som medzi servítkami trochu odtučnila a nevybrala som si ten najväčší. Miesto kompótu som si dala kyslú uhorku. V tom čase boli kompóty u nás v kurze.  Zvyšky z tanierov už išli nemilosrdne do koša. Žiadne dojedanie, že škoda vyhodiť. Nie som žumpa. Umyjem riad,uvarím si kávu a odchádzam s ňou z kuchyne. Svoj nanuk dávam synovi. Síce s ťažkým srdcom ako Whoppi Goldberg v Duchovi keď dávala ten miliónový šek na charitu,ale syn po ňom chňapne takou rýchlosťou a s takou radosťou,že už nemám čas rozmyslieť si to. Dobre aj tak, bez tohto sa žiť dá,myslím si.

Ilustračné foto

Pondelok. Tak ako víkend prešiel celkom pohodovo a napodiv nie ťažko čo sa týka stravy, pracovný týždeň už taký jednoduchý nebol. V čom som videla rozdiel? Určite v tom,že som vstávala zavčasu. Pred piatou,takže ten deň bol dlhší. Opäť som sa snažila s raňajkami čakať čo možno najdlhšie. Aspoň do tej pol deviatej. Rozhodla som sa pre zdravé raňajky. Jogurt a nejakú vlákninu. Kúpila som si škoricové mušličky. Chutia mi a vlastne boli aj jediné z takéhoto sortimentu,čo sa u nás v tom čase dalo v bufete kúpiť. V miske som rozmiešala primerané množstvo s jogurtom a pomaly som si vychutnávala raňajky. Obedy som nešidila,chodila som v práci do závodnej jedálne. Dávala som si to,čo som mala rada,ale predsa len,už som zvažovala trochu viac. Čo je ľahšie,teda kaloricky ľahšie,ale nikdy som si nedávala jedlo,pri ktorom som už po prečítaní názvu a predstave,že ho mám na tanieri cítila,že by mi ani dolu krkom nešlo. A zmena bola aj po príchode domov. Už som sa zdržala rýchleho jedenia  postojačky a často ešte aj v kabáte pri vybaľovaní nákupu, ale začala som si jedlo pripravovať pekne na tanier. Jedla som posediačky,pri stole a pomaly. Povedala som si,budem jesť tak,aby som mala pocit,že som jedla. Teda aby sa jedlo dostalo aj do môjho podvedomia. To znamená,nejesť mechanicky. Začala som si jedlo naozaj pekne servírovať. To bola závažná a veľmi účinná zmena v mojom stravovaní,ktorá sa mi veľmi vyplatila a ktorú odporúčam. Som závislák na káve. Pri káve si najviac vecí rozmyslím,urovnám v hlave,ale aj odpočiniem. Káva je moja siesta,môj obrad. Našťastie,kávu som nikdy nesladila,ani smotanu do nej nepotrebovala. V tomto som sa obmedzovať teda nemusela. Takže po jedle káva a pri nej som sa psychicky pripravovala na tú najnepríjemnejšiu a v tom čase hádam najťažšiu vec. Vstať a ísť cvičiť. Tu už moje sebavedomie zas klesalo rýchlo  k bodu mrazu. Už som taká hrdinka nebola. Ale obraz z TV,ktorý mám stále pred očami mi nedovolí povoliť.  Dvíham sa a rozmýšľam. Aspoň skúsim. Mechanicky hádžem do ruksaku čo je do  fitka  potrebné. Tepláky,tričko,tenisky (nie tie,v ktorých behám po vonku),uterák,fľaša s vodou. Neznášala som fitko, dotyk so železom, ten typický fitkový smrad, ale vtedy som tam chodila s Riškou a po cvičení sme šli aj na pivo a poklebetiť si. Takže sa to tak trochu vykompenzovalo a bola to aj taká trochu spoločenská udalosť pre mňa. Tentoraz tam však budem odkázaná sama na seba a  po cvičení nič. Obava,ako to tam sama zvládnem,čo sa tam zmenilo,ako tam prídem,čo tam budem sama robiť. Cítim sa hrozne,začína ma prepadať pocit takej určitej beznádeje,či strachu,ani to neviem definovať. Zaváham,či tam vôbec mám ísť,či to má zmysel. Navyše keď doma oznámim, že idem cvičiť,vycítim z mužovej strany akýsi nesúhlas,hoci  nehovorí nič. Ale ten pohľad. Mám dosť,sebavedomie opäť nulové. Ale predsa len idem. Po ceste si stále hovorím,zvládneš to,neboj sa,nemáš iné východisko,prežiješ. Vchádzam dnu,srdce cítim až v krku, nepozerám napravo,naľavo, rútim sa  rovno k pultu,aby som si to nerozmyslela. Na otázku čo si prajem,či chcem chodiť cvičiť,či sa len poobzerať a popýtať,rýchlo hovorím : "Áno,chcem chodiť cvičiť." Ako v mrákotách počúvam otázku akú permanentku si prosím , Či chcem na začiatok len jeden vstup, alebo desať vstupovú, či mesačnú,štvrťročnú....Rýchlo zo seba vysypem :" Mesačnú ." Poznám sa ...desaťvstupová bodová neprepadne. Tak by vyzeralo aj moje cvičenie. Nechce sa mi,nejdem,nič sa nedeje. Ale pri mesačnej je čas obmedzený len na mesiac. Mám zaplatené,musím. Teda musím ... nemusím,ale nedá mi to. Dostávam kľúčik od skrinky a idem do šatne. Hrôza čo zrazu vidím okolo...ešteže som sa nepozerala pri vstupe. Márne by som hľadala svoju váhovú kategóriu. A moje cvičebné oblečenie ?? No,tiež žiadna sláva proti tomu,čo som tam videla. V duchu som už odpísala aj investíciu,ktorú som práve do cvičenia vrazila. Hanbím sa ako pes,ale čo, pre dnešok to hádam nejako vydržím. Obzerám sa z ktorého konca začať,keď príde ku mne tréner a celkom milo sa ma spýta,či som už niekedy na náradiach cvičila,či mi nemá poukazovať čo a ako,či mi netreba pomôcť. Pokúšam sa o úsmev a počujem samú seba :" Ďakujem,už som tu cvičila, trochu to poznám." "Dobre,ale keby si potrebovala pomôcť,spýtať sa na niečo,kľudne prídi." Tréner v mojom veku,tyká,takže to také zlé hádam nebude. Úľava ako hrom. Začínam cvičiť,sem-tam pozriem očkom po okolí. Neregistrujem žiadne úškľabky, to ma upokojí  a tak sa zažeriem do cvičenia.  Z každého cviku 3 série po 15x,to som mala od minula a toho som sa držala. Ani neviem ako, hodina a pol ušla a ja som doslova s mokrým tričkom mierila do šatne. Domov som prišla s celkom dobrým pocitom. A navyše čo ma prekvapilo hádam najviac bolo,že sa mi už nežiadalo nič jesť,len doplniť tekutiny. Bola som spokojná sama so sebou a zaspávala som s pocitom,že to hádam až taká zbytočná investícia nebude...

                                                                                                  maja1

Enrique Iglesias ft.Pitbull - I Like It (2010 Official Version).flv

A je to tu

September. Leto pomaly končilo. Aj mi to bolo trochu ľúto,som teplomilný človek a toto leto,o ktorom píšem sa mimoriadne vydarilo. Tak počasím,ako aj zážitkami. Mali sme za sebou krásnu dovolenku pri mori a množstvo víkendov v prírode s našimi priateľmi. Aby ste boli v obraze. Oni traja vysokí, od 180 cm vyššie,štíhli...Teda môj manžel,Duško a Riška...ja 160,zaguľatená, ale predsa len,aj keď som vedela,že som tučná,nepripúšťala som si až takú obezitu, ešte stále som žila v akejsi takej ilúzii,že to nie je až také strašné,že sa predsa len ešte na človeka podobám. Výlety. Ja by som najradšej sedela a vyhrievala sa na slniečku,oni chodiť,chodiť,chodiť!!! Áno,oni športovo zdatní, zvyknutí, ja lenivé tučné drevo. Predstavte si také Súľovské skaly. Hoci som fučala ako lokomotíva,statočne som sa držala. Síce stále na chvoste,ale so sebazaprením a za občasného napomenutia ostatných "Čo nevládzeš?! Nezašívaj sa,hybaj!" som predsa len stúpala ďalej a ďalej. V duchu som nadávala,občas lapala po dychu. A zrazu problém...prejsť úzkou úžľabinou medzi skalami. Pre nich pohoda,ale ja...v duchu som odhadovala. "Prepchám sa?" Očami som mapovala terén,či sa to dá obísť. Nedalo sa. Mordujem sa a zrazu počujem : "Maja,nemáme Ti ísť riť pretlačiť?!!! Aby si sa nám nezasekla!!" Smiech. "----- ,čo som koho zabila,že musím takto trpieť !!" Myslím si,ale našťastie sa prepchám. Lapám po dychu, dolu zadkom mi steká pot, snažím sa o smiech. Konečne sme na konci a už len cesta dolu. Huráááá,mám to za sebou. Sádlo sa otriasa,ale vidina krčmy, piva a žrádla mi dodáva opäť energiu a dá sa povedať aj dobrú náladu. Viac ako tieto výlety som predsa len mala radšej grilovačky. Aj tých sme si toho leta užili dosť. Taká opečená klobáska....ááách to bol sen...Doslova som zožrala vždy tri. Prvá zhorená (od nedočkavosti),druhá zaparená (z toho istého dôvodu),tretiu som si už vychutnala. A Tobík, (pes) márne odo mňa čakal kúsok. S prosebnými očami upretými na mňa slintal a ja som sa ho snažila odohnať.Nie vždy úspešne,ale z môjho taniera nedostal nikdy. Ak, tak len to,čo nezjedol manžel. Takú dobrotu...a nechať,to som sa čudovala...

Ale v tom čase som september mala rada aj z iného dôvodu. Život sa pomaly začal vracať do normálnych koľají,tešila som sa,že TV začína opäť vysielať moje obľúbené programy,ale hlavne som sa tešila na naše kartárske víkendové večery. Mastili sme karty každý večer po ktorom sa nemuselo ráno vstávať do práce. Pri pive a sem tam aj malom občerstvení sme sa smiali,ale aj hádali. Ako pri kartách,ak sa hrá o drobné. Ale milovala som tieto večery. V jeden takýto piatok mi hneď medzi dverami Riška podáva videokazetu so slovami : "Konečne som tie naše výlety a pikniky zostrihala,pozrite si,pretočte a potom niekedy dones späť" "Super,dík,moc sa teším!!" V ten večer sme hrali dlho,aj toho piva sa dosť popilo,ku kazete som sa už nedostala.

Sobotné ráno ako každé iné,ale predsa... Mala som vo zvyku cez víkend vstávať včaššie ako rodina. Ako vzorná manželka,matka,priniesla som z obchodu čerstvé pečivo,mlieko,urobila som bohaté raňajky pre všetkých,sebe navyše aj kávičku,ktorú som si rada vychutnávala pri čítaní práve kúpenej tlače. Tentokrát som sa ale s bohatými raňajkami presídlila do obývačky. Zapla TV,do videa vrazila kazetu a usadila som sa do pohodlného kresielka. Pri voňavej kávičke oživiť si spomienky :-))....Hukot mora,kemp,známe uličky,usmievam sa,spomínam ...a zrazu vidím seba.JA!!! Hľadím s otvorenou hubou,nezmôžem sa na slovo,nemôžem uveriť. "Preboha,toto som ja??!! Ja takto vyzerám??!!!" Civím a mám pocit,akoby som sa pomaly odkrvovala, oblievajú ma doslova smrteľné poty,celá sa roztrasiem. Mám pocit,že omdliem. Nemám silu zdvihnúť ani šálku s kávou. Pred očami mám realitu. Krutú. Seba. Pozerám sa na ten obraz v TV,hýbe sa to a hovorí. Pozerať na seba v telke, to je úplne iný pohľad ako pohľad do zrkadla,ako pohľad v skúšobnej kabínke nejakého hypermarketu, či butiku s oblečením. Tu sa na seba pozeráš akoby cudzími očami. Ako divák na film,na herecké obsadenie. A tá herečka....vyrazilo mi to dych,zostala som v šoku. Nie,nemôžem to už ďalej pozerať...cvak. Stačilo. Nedokážem sa pohnúť,myseľ horúčkovito pracuje...takto ja chodím...takto ma vidia ľudia,kolegovia. Ako ja pôjdem v pondelok do práce? Ako budú na mňa ľudia pozerať? Vyzerám strašne! Chce sa mi plakať,tentokrát naozaj plakať. Neviem ako to opísať,ale bol to taký šok,ako keby som sa dozvedela niečo strašné,niečo čo mi nejakým spôsobom veľmi znepríjemní život,voči čomu som bezmocná. Mysľou mi prebehne obsah môjho šatníka,v čom pôjdem do práce,v čom budem vyzerať aspoň trošku prijateľne ??!!! Pred očami už vidím smejúcich sa kolegov,ľudí,ktorí na mňa poukazujú...pozrite aká tučná... Je mi zle,cítim bezmocnosť,nemôžem sa pohnúť. Pár minút sedím v šoku..Neschopná myslieť,neschopná pohybu....Len ústa sa krivia do plaču.

Pomaly to rozdýcham a začínam uvažovať,čo robiť. Tentoraz už bolo zjavné,že táto situácia je iná. Nepovedala som si už od zajtra,ale začala som okamžite a trochu z opačného konca. Položila som si otázku nie ako budem chudnúť,ale ako som len mohla dopustiť takýto stav. Čo som robila,či skôr nerobila,že sa toľké kilá na mňa nalepili ?? Z čoho som tak pribrala? No z čoho asi ??!! Jednoznačná odpoveď. Veľa žrádla,treska,zákusky,málo pohybu! Moje vedomosti z oblasti chudnutia sa príliš nezmenili,ale už som aspoň vedela,že diétami a hlavne hladovkami veľa nedosiahnem,že takto toho prevíta joja nepremôžem. Do smrti na diéte nevydržím. Tak ho skúsim prekabátiť inak. Skúsim ísť na to teraz opačným spôsobom ako som pribrala.Menej jesť, ale nehladovať, a veľa sa pohybovať. Uvidíme,kto z koho. Nedotknutý podnos s raňajkami odnášam do kuchyne,všade ticho,rodina ešte spí. Zatváram sa v obývačke,do hi-fi veže tentokrát vrazím CD. Mix tanečných svižných piesní. To, čo som začala následne predvádzať, to by sa dalo skôr prirovnať k nejakému záchvatu tropického šialenstva alebo nervovému šoku ako k tancu. Ale nech,pohyb to bol. Zvíjala som sa v páse,vyhadzovala nohy,miestami sa to podobalo na kankán,miestami na gymnastické cvičenie. Neviem,možno sa susedom aj luster kýval,aj šálky naskakovali,ale pokiaľ nebúchali metlou na plafón či radiátor,bolo dobre. Bola som spotená do nitky,lapala po dychu. Sprcha, odľahčené raňajky a už som dokázala aj trochu reálne rozmýšľať. Víkend vydržím takto pri CD,budem jesť pravidelne,raňajky,obed,večeru. Sladkosti a mastnoty tabu. A v pondelok nabehnem na fitko. Kúpim si permanentku a makám. Zapriem sa.Musím. Takto predsa chodiť nemôžem. Opatrne sa odvážim postaviť sa na váhu. Ručička sa zastavila pri čísle 86!!! Chytajú ma opäť mdloby.O jedenásť viac ako pred poslednou diétou.....

maja1

Sexion d'Assaut - Désolé lyrics

Kým bliká kontrolka ...

Cestou do bufetu sa snažím svoje konanie ospravedlniť, Táňa mi je takou bútľavou vŕbou. "Táňa,celý týždeň sa snažím, nežerem,cvičím a ----- z toho. Doma uhundraný chlap, musím variť,som nervózna, povedz,má toto význam? Ja sa na to ------- !!" Táňa ma chlácholí. "Však hej,čo sa budeš týrať,buď rada,kým si zdravá" "Presne tak! Frajera si už hľadať nemusím,som vydatá,aj deti mám a robím!! Zaslúžim si ! Tak som tučná a čo??!!! Nezabijem sa ! A dám si tresku a just jo!!! "(rada používam v hovorovej reči hlášky z filmov) . A snažím sa o smiech. V tomto prípade je to taký smiech cez slzy. S obojstranným konštatovaním,že skôr chudý zgegne ako tučný schudne sme vošli do bufetu. Do nosa mi udrie tá známa vôňa varených údenín a čerstvého pečiva a reakcia sa dostaví okamžite. Ucítim neskutočný hlad. V duchu nadávam na tých čo sú predo mnou,čo toľko vyberajú,ja mám príšerný hlad!!Musia to už hádam aj počuť a ja pri pohľade do regálov začínam maťobavu,aby mi dolu bradou nezačali tiecť sliny. "Čo Ti dám?" počujem bufetárku. Najradšej by som si dala to,aj to,aj kúsok z toho, ale v hlave sa rozbliká kontrolka! Brzdi,pozri ako vyzeráš!!! .... " 10 dkg tresky a jeden rožok " pýtam si. Z bufetu súrim aj Táňu. "Nekecaj už toľko a hybaj, od hladu nevidím na oči !!" V súkromí kancelárie vystriem papier s treskou na tanierik a... lahoda...pozbieram doslova každú omrvinku. Dala by som si aj viac,ale pred očami vidím červené svetlo majáčika mojej kontrolky...Maryša, hamuj !!!

Musím povedať, že po nevydarených pokusoch som nikdy nezačala okamžite nekontrolovateľne žrať,ako sa povie. Pokus o chudnutie som síce ukončila väčším množstvom jedla typu piate cez deviate,ale ak som sa na to vyspala,mala som vždy taký nedobrý pocit. Dostavili sa výčitky vlastnej neschopnosti a mozog ešte určitý čas predsa len vysielal signály krotiť sa. Ale časom som sa opäť vždy postupne dostala do starých koľají bez toho,aby som si to nejak uvedomovala. Išlo to tak pozvoľna. No s ľútosťou musím povedať aj to, že to vždy skončilo nejakou tou DPH . Teda navýšením pôvodnej váhovej hodnoty. Mala som však aj jednu dobrú vlastnosť,či skôr šťastie. Ani neviem ako to nazvať. Blikajúcu kontrolku,ktorá mi v mojom mozgu často pripomenula nielen to kroť sa,ale aj to,ako vyzerám,takže z takého určitého pocitu hanby som sa vyvarovala jedenia na verejnosti. Teraz nemyslím bežný obed mimo domu, v reštaurácii, závodnej jedálni, ale napr. jedenie po ceste na ulici , fast food, dať si v cukrárni viac ako jeden zákusok,nech by som bola akokoľvek hladná. Najmä v takých miestach,kde by ma mohol niekto aj poznať. Bránilo mi v tom už len pomyslenie,že by mohli povedať, pozri aká tučná a ... však viete na čo narážam. Musím sa teraz smiať. Spomínam si na jeden podnikový zájazd. V Čechách,tuším v Olomouci to bolo, sme mali ako to už na zájazdoch býva, nejakú tú hodinu voľna na nákupy,pochodiť,trochu popozerať mesto. Čo však tustiaka ako prvé napadne?! Zákusky,káva a cukráreň. Čo čert nechcel,predbehlo nás pár kolegýň. Ha ha...vyššia váhová kategória ako ja. Teda o tom som bola presvedčená. Od dverí na nás máva stokilová Olina..."Ahojte....!!! Aj Vy ste prišli ste na koláčik?" Táňa už už chcela povedať áno,štuchnem ju pod rebrá a rýchlo hovorím. "Nieeee,len na kávu a čosi si vypiť,smädí nás." Vyberám stolík čo najďalej od nich. Táňa nechápavo civí..."Však sme chceli..." preruším ju. "Hej,chceli,ale pozri,už dojedajú,nech si nemyslia,že takí tustiak ako ja sa prišiel ešte aj obžierať zákuskami. Olina nech aj praskne! My sme dámy predsa!" Vypnem sa na stoličke,zatrasiem sádielkom a obe sa pustíme do hlasného smiechu. Očkom sledujeme či dojedajú,pomaly uchlipkávame z kávy. Tá šáločka je príliš malá. Konečne prechádzajú okolo nás a hlasným "ahojte baby" odchádzajú. Sledujeme pohľadom kým sa nestratia z dohľadu. Konečne!! Vystrelíme zo stoličiek a rútime sa k pultu. Času máme ešte dosť. Špic,veterník...a tento u nás nemajú,vyzerá dobre...a dáme si !!! Nadžgávame sa obe zákuskami a s plnou hubou a lícami ako syseľ medzi smiechom hovorím "Keby sa tak vrátili...."
Sadáme spokojne a smejúci sa do autobusu. Sladkého a krémového po krk a Olina nás víta so slovami. "Mali ste si dať aj koláčik,viete aké tam boli dobré??!! A aj väčšie ako u nás!!" Tentoraz dostávam šťuchanec ja. Takmer som vyprskla do smiechu.
Nie,nechcem tu opisovať donekonečna moje neúspešné pokusy.Jeden - dva príklady stačili. Napokon, všetky sú takmer rovnaké, každá z Vás toto dobre a možno dokonca dôverne pozná,čo si budeme nahovárať. Ale je to predsa len čítankový príklad toho, ako úspešné chudnutie v praxi vyzerať nemá. Úspešne chudnúť znamená aj schudnúť. A bez jojo efektu. Ale ako??! Častá otázka. Vráťme sa teda ešte na chvíľku k tomu môjmu poslednému pokusu.

Áno,kontrolka predsa len ešte blikala a upozorňovala - Maja hamuj ! Miestami viac,miestami menej,ale bola tu,uvedomovala so si ju. Ešte stále som sa porovnávala, pozorovala tie tučnejšie. Dokonca,ak som sa cítila dosť no...plná,donútila som sa aj trochu hýbať. Cvičiť. Pokývať sa v páse,nejaké tie brušáky či drepy. Spätný pohľad na takéto "cvičenie" .... musím sa smiať. Neviem či vtedajšia móda bola k nám tučným milosrdná,alebo krutá. Teraz by som sa priklonila skôr k tej druhej alternatíve. Padavý a strečový materiál,ktorý "rástol" priamo úmerne s bruchom či zadkom,navyše sukne s pásom do gumy,široké blúzky,ktoré zakryli mnoho nedostatkov mali v tomto nesporne svoju výhodu,ale na druhej strane neprišiel okamžite varovný signál,že na zadku či v páse sa zjavilo čosi navyše,čo tam ešte včera nebolo. :-(( A kontrolka tým pádom slabla a slabla....Až bez akéhokoľvek varovania zhasla úplne. Ani neviem kedy to prišlo,ale z desiatich dekagramov tresky bolo zrazu pätnásť,z jedného pečiva dve, zákusok po obede ku káve prestal byť výnimočným,ale stával sa dennou zvyklosťou. Však čo,sukňa ani blúzka neomína, to znamená,nepriberám. :-)) V tom čase som bola aj podstate šťastná. V práci sa mi darilo,doma bola celkom pohoda,mali sme priateľov,chodili sme často spoločne na výlety,pikniky,absolvovali sme aj pár spoločných dovoleniek. Nič mi nechýbalo-proste idylka. Túto idylku mi však raz v roku narušila kamarátka. Odjakživa štíhla,vyšportovaná. "Maja,hybaj so mnou do posilky,potrebujem nabrať silu do rúk na surfa,nemám s kým ísť a Tebe to neuškodí." "Len ju ber,nech sa hýbe!" Pridal sa manžel. A ja,neschopná odvrávania som poslušne šla. Prvýkrát v živote som videla naživo fitko zvnútra. Cvičenie? Nebudem zapierať - škoda peňazí. Ako som len nenávidela tie dotyky s tým železom ! Chodila som tam doslova nasilu. Najlepší cvik-roznožky znožky,žiadna námaha,sedenie a len rozťahovanie nôh. Nie,nechcem narážať na nič dvojzmyselné,nemyslite si, he he,ale aj nohy treba posiľňovať a toto bolo ozaj také beznámahové. No z celého cvičenia som mala aj tak najradšej záver. Zbehli sme dolu do krčmy, sadli si na pivo,poohovárali našich chlapov a bolo nám dobre. Teda mne určite áno.  Ale aj tak som si  najviac vydýchla až keď skončili vstupy a už sme ich nepredlžovali. Tak toto ja naozaj nemusím,hovorila som si s ťažkým vzdychom úľavy. A prišiel zlom....

                                                                                                        maja1

                                                                               







                                 

Dni nasledujúce

Nasledujúcim ránom sa moje večerné nadšenie a optimizmus pomaly vytráca. Robím raňajky,do mozgu som už dostala impulz chudnutia,takže ruka automat sa skľudnila a slámu ukladá už len tam,kde má. Ešte keby sa tak podarilo zosúladiť mozog so žalúdkom. Nech si aj on zavrie "hubu" a nevŕzga toľko. Mám pocit,že dnes začína buntošiť už akosi skoro. Ešte som len doma. Nahádžem do tašky zdravú poživeň a vyrážam v ústrety novému dňu.
Dnes sa už Táňa (kolegyňa) nedá tak ľahko odbiť a začína vyzvedať. Pozná ma príliš dobre. Vyklopím pravdu. Hovorím :" Táňa,musím schudnúť!! Pozri ako vyzerám ! Vieš čo som zas zažívala???!!! A ako som sa cítila??!! Do ---- ,radšej nebudem žrať,ale musím schudnúť!!! Však mám ritisko ako výkladnú skriňu a bachor ako pred pôrodom!!" Chlácholí ma. "No,to Ťa prejde,však aj ja by som mala..." a rukami si siahne na brucho "Čo Ty, keby som bola ako Ty, ani sa tým nezaťažujem,Ty si dobrá. No na obedy chodiť budem, tam potom podebatíme. " Upijem si z kávy,zvieram teplý hrnček oboma rukami a rozmýšľam. Mám to ja za život... Do deviatej sa nalievam čajom v nádeji,že umlčím žalúdok. Jablko na oklamanie a čakám na tú najkrajšiu čas dňa...jedenástu hodinu ... obed.

Doma ma čaká prvá zaťažkávacia skúška. Variť a nekoštovať. Ťažké,však?? Určite si viete živo predstaviť o čom hovorím. Naposledy som jedla o jedenástej,sú tri preč. Ako mi je, nemusím nikomu vysvetľovať . Na sporáku to vonia,žalúdok sa hlási o svoje a hlasno protestuje. Začínam chytať depku,nahlas si poviem sama pre seba."Do ---- !!! Aj s takýmto --------- životom !!!! Varecha letí s hrmotom oblúkom do umývadla. Postavím vodu na čaj, už ani neviem koľký dnes v poradí,ale zas na druhej strane tieto nápoje nesladím, takže zaraďujem to do pitného režimu,aj ten je dôležitý. Sadám za stôl, lúpem pomaranč a cítim sa pod psa. Na tanier si odložím pár varených suchých zemiakov, kým ostatné nespracujem s maslom a mliekom na kašu. Nakladám na taniere mojím chlapom a trpím. Pri tom sem-tam už z niečoho uždibnem. Aspoň trošku tej dobroty na jazyk. To sa akože nepočíta. Večera a riad,to je jediná práca,ktorú dokážem pre dnešok v domácnosti urobiť. Beriem deku a zatváram sa do izby. Cvičiť. Chýba tomu čosi,ale na cvičenie sa to ešte ako-tak podobá. Do misky si dám pár kúskov ovocia a zasadnem k TV . Cítim únavu.

Nasledujúci deň moje podvedomie vysiela už zreteľnejšie signály . Indikátor paliva pípa a bliká už od skorého rána. Rozmýšľam povoliť si malé raňajky. Jogurt. Vždy som jedla iba ochutené,ale chudnem,musí postačiť biely. Som prekvapená jeho chuťou, mne chutí!! Alebo je to len tým,že moje telo prahne po jedle čoraz nástojčivejšie a je mu už jedno čo dostane? Doslova vylizujem lyžičku,škrabem po dne téglika,snažím sa z neho vydolovať maximum. Opäť oceňujem fakt,že sedím v kancelárii sama,téglik doslova vylížem ako pes,ktorý týždeň nežral. Zdá sa mi, že aj ten čas do toho obeda sa začína vliecť čoraz pomalšie. Obed vnímam ako jediné potešenie a svetlý bod v mojom momentálnom období. Vychutnávam každé jedno sústo. Mám pocit,že nič krajšie už na svete nejestvuje. Domov začínam chodiť bez nálady,nič pozitívne ma tam nečaká. Cestou rozmýšľam čo rýchle a hlavne čo najmenej pre mňa lákavé uvariť. Vykladám nákup a v duchu nadávam na všetko, hlavne na rodinu. Len by žrali a ja sa im musím starať ešte aj o tie ich bachory !! Slintám,dám si pár lyžičiek uvareného jedla na malý tanierik,urobím si kávu,sadám k TV a driemem. Do ničoho sa mi nechce. Po hodinke sa preberám,opláchnem aspoň riad, beriem deku. Cvičiť. V polohe ležmo na zemi pozerám TV,občas zdvihnem nohy,aby som mala aspoň pocit,že niečo pre seba robím,že sa aspoň snažím. Balím deku,známy trik so zubami a chŕŕŕŕ...
Od rána si začínam uvedomovať, že sa akosi nemôžem sústrediť na prácu, že hoci som sa vyspala pomerne dobre,cítim únavu,malátnosť,som ako spomalený film. Všade vidím jedlo,chuťové poháriky pracujú na plný výkon, mám pocit,že môj žalúdok je nalepený až na chrbtovej kosti. Jablko mi chutí ako zemiak,pred očami sa mi mihá obraz krásne vypečenej šnicličky,klobásy,pečeného kolena. Doslova cítim ich chuť,vôňu. Čoraz častejšie sa pristihnem pri tom,ako vrčím za každú maličkosť, dotkne sa ma všetko,aj keď si časom uvedomím,že tá druha strana má vlastne pravdu. Byt by potreboval vyluxovať, prádlo vyžehliť a ja len vylihujem pri káve a TV. Ozýva sa chlap. Košeľa, ktorú si chcel práve obliecť je v kope nevyžehleného prádla, vyvolá hádku. To mi na nálade nepridá. Zaplaví ma pocit viny,akože som neschopná na nič. Neschopná manželka,gazdiná,matka. Sebavedomie na bode mrazu,slzy na krajíčku. Chvalabohu obliekol inú,ale hlučne a s posledným vyčítavým nahnevaným slovom zabuchne dvere bytu. Som sama a chce sa mi hodiť na posteľ a revať. Nad vlastnou neschopnosťou,nad tým ako vyzerám,ako sa trápim,ako nie som schopná s tým niečo urobiť,neschopná brániť sa,neschopná schudnúť,neschopná,neschopná,neschopná...!!!! Hučí mi v hlave,ničoho sa mi nechce,ale predsa len zas z pocitu akejsi viny vyberám vysávač a lenivo sa pred ním šuchcem. Aspoň trochu z povrchu zotrieť prach,zalepiť oči. Je mi do breku. Z prádla vyberiem pár kúskov na žehlenie,aby bol kľud. Nechcem si to poriznať,ale je to tak. Som hladná,hladná,hladná !!!!!!!! Chytám sa v páse,stiahnem brucho...zdá sa mi,že je toho menej,ale už ma to vôbec neteší. Doteraz mi vlastne nik nepovedal schudla si . Nik ma nepochválil....

Nedeľa. Ideme na návštevu. Dávam si kávu,na stole pristál veľký tanier s varenými domácimi klobáskami. Vôňa,ktorá mi udrie do nosa mi vyrazí dych a vytlačí do očí slzy. Ako vo sne počujem.."Ponúknite sa,dajte si,je dobrá,čerstvá,domáca. " A ten čerstvý chlebík k tomu....Počujem svoj hlas:"Teraz nie,nechcem,potom si dám." Prehĺtam sliny,najradšej by som ušla, nemôžem sa pozerať na to, ako ostatní doslova žerú!!! "Ukroj mi kolečko",požiadam muža,ochutnám. Slasť na jazyku a je to so mnou ešte horšie. Slintám už pomaly ako buldog. Začína sa vo mne biť svedomie s pokušením. Pýtam ešte jedno kolečko. Oboria sa na mňa všetci: "Však si nalož,je jej tu dosť!" Krstná mi strčí tanier a vidličku do rúk so slovami :"Daj si a hotovo! Však ju máš rada a varila som ju aj kvôli Tebe!" A ja rezignujem .... No povedzte. Mohla som inak??!!Domov sa vrátim s prepchatým žalúdkom. Ak zhrešiť,tak poriadne. Nemusím hovoriť,že to pri klobáse neskončilo. Ale čo je dôležité...Ja sa konečne smejem !!!

Ráno v práci zalejem kávičku a vyťukám známu klapku....Veselým hlasom vybafnem na Táňu "Nejdeme do bufetu?! "
                                                                                                               maja1

Začínam

Na začiatku

Deň prvý - pondelok. To od pondelka a nie od zajtra som si zdôvodnila svojou vlastnou logikou a možno aj logikou väčšiny chudnutiachtivých. Treba sa na to predsa psychicky pripraviť,naladiť, od nedele bude predsa navarené,čo znamená menej pohybu v kuchyni, takže logicky aj menšie pokušenie. A tiež takým nejakým tým usporiadaním...začiatok týždňa,začiatok veľkej premeny. Ale ak sa na to pozriem spätne,je to vždy len z dôvodu oddialenia hladovky,ešte „naposledy“ sa dobre napchať. V tom čase by sa dali moje vedomosti o chudnutí zhrnúť do jedného jediného slova - NEŽER ! Teraz už viem,že práve toto bol dôvod, prečo všetky nespočetné pokusy o chudnutie môj mozog odmietal vnímať ako pozitívne rozhodnutie zmeniť sa,ale naopak,vysielal negatívne signály o začiatku utrpenia a tvrdého odriekania. Ale pekne po poriadku.

Ledva vstávam, napokon ako každý deň a ako vždy,na poslednú chvíľu a na viackrát. Bolesť chrbta mi nedovolí pružne vyskočiť z postele. Začínam boj s časom. Ranná toaleta,príprava raňajok pre rodinu. Krájam chlieb,natieram maslom a prvé koliesko salámy či šunky sa automatickým pohybom ruky ocitá v mojich ústach. Preboha !!!  Chudnem!! Rozžutá saláma končí v servítke a v koši. Ešteže som sa včas spamätala a neskončila v žalúdku ! Dokončím raňajky, v náhlivosti hodím do tašky dve osamelé jablká z misky .Odkedy sú tam  netuším,ale aspoň nevyjdú  zas nazmar. Bežím na bus. Nech vstanem akokoľvek načas,vždy dobieham. Po ceste zapínam kabát,vidím prichádzajúci bus,pridám do behu, napokon,pohyb je potrebný tiež,naskakujem do otvorených dverí autobusu a lapám po dychu. Obzerám sa po voľnej sedačke. Mám pocit,že ak si okamžite nesadnem,roztrhne mi pľúca. Cítim sucho v krku,srdce bije ako pred infarktom,pot mi steká dolu chrbtom,dolu zadkom.  Musím sa vydýchať...

Ešte v kabáte zapínam varič a postavím na kávu.Je to  neodmysliteľný začiatok môjho pracovného dňa,dlhé roky som deň začínala až v práci kávou. Nalačno. Raňajky doma? Nemysliteľné,niet času. Občas som si niečo z domu priniesla,ale poväčšine som využívala podnikový bufet. Ísť si tam s kolegyňou kúpiť raňajky začínal byť pomaly pre nás obe obrad, sme veľmi dobré kamarátky. Sedím nad kávou a dumám čo ma bude v nasledujúcom období čakať.Telefón. "Ty dnes nejdeš do bufetu?" Obyčajne som ju tam volávala ja.  "Nie,nejdem,mám z domu a mám robotu. " Snažím sa vyhovoriť. Chvíľočku ticho. Nechápe,ale našťastie ani nenalieha. V podvedomí ucítim  na jazyku chuť čerstvej tresky a chrumkavého voňavého pečiva. Okamžite sa dostaví Pavlovov reflex...vrhám sa do práce s nádejou,že odoženiem myšlienky na jedlo.  Zisťujem,čím je moja snaha väčšia,tým sú myšlienky naliehavejšie a mne sa zdá,že už aj hlučnejšie.  Pozriem na hodinky.  Osem. Už fungujem tri hodiny a okrem nesladenej kávy som telu nedodala ešte žiadne palivo,nič. Vydržím. Postavím  na čaj v nádeji,že oklamem žalúdok. Omyl. O deviatej už počujem zvuky vychádzajúce z jeho útrob zreteľnejšie a naliehavejšie. Vrhám sa na jabĺčka.  Hm... asi dobre dlho stáli v tej kuchyni,do sviežosti mali už dosť ďaleko,ale jedlé ešte boli.To bolo rozhodujúce.Klobása v chladničke by  pri mne skazu určite nechytila, pomyslím si. Postavím si opäť na čaj Džingel z rádia oznámi 11-stu hodinu, pre mňa rokmi zaužívaný čas obeda. Umyjem ruky a bežím pre kolegyňu. Obéééd zahlásim s úsmevom od ucha k uchu medzi dverami. Najšťastnejší okamih dňa. Vôňa,ktorá sa šíri z jedálne mi podráždi žalúdok na tú najvyššiu mieru. Neviem sa dočkať,kedy si zasadnem k stolu a začnem si teplé jedlo s pôžitkom doslova vychutnávať,aby ten krásny pocit jedla vydržal čo najdlhšie. Obed som si povolila,čosi predsa jesť musím. A zas,tie porcie u nás nie sú až také veľké a  na výber je toho dosť. Po obede už len káva,práca a domov. 

Cestou z práce treba aj nakúpiť,rozmýšľam čo budem ešte jesť. V mysli si premietam tabuľky kalorických hodnôt. Samozrejme,naspamäť ju neviem,ani neviem povedať,ktoré jedlo má koľko kalórií,ale zas z praxe viem,čo je kalorické a čo naopak nie. Preto regále,kde som sa pristavovala najčastejšie a najradšej, miernym oblúkom obchádzam. Naopak,pristavujem sa pri ovocí a zelenine. Plním nákupný vozík zdravou stravou. Vôňa údenín a lahôdok,ktorá mi udrie do nosa z vedľajšieho oddelenia mi opäť rozdráždi žalúdok. Radšej utekám skratkou k pokladni. 

Ešte som celkom nestačila vybaliť nákup a už chrúmem prvú mrkvu ako zajac. Zeleniny môžem predsa koľko chcem,mylne sa domnievam,že aj ovocia. Po jablkách dostávam ešte väčší hlad,niet divu,že Pavlovov reflex sa opäť zjaví keď pred mojich chlapov predkladám plné taniere voňavého jedla. Statočne sa držím,hlad zaháňam striedavo mrkvou a čajom. Umyjem riad,všetko z kuchyne odpracem,nech mi jedlo nič nepripomína,beriem deku a zatváram sa do izby. Cvičiť. Pustím si TV,líham na deku,dvíham nohy. Hore,dolu,robím drepy,krútim sa v páse,trochu popodskakujem pri hudbe,akože tanec a zadýchaná končím. Odcvičené. Funím,ale teším sa, že to zvládam .

Večer použijem svoj známy trik...umyť zuby a zaľahnúť. Mám zo seba dobrý pocit,akoby zo mňa spadlo minimálne päť kíl a cítim veľké odhodlanie pokračovať. Už sa vidím štíhla. Huráááááá
                                     
                                                                                           maja1

 

Chudnime spolu - maja1

Tak som sa vrátila. Trošku v inej podobe,na inej stránke,ale som to ja. Takže baby,začneme od začiatku. Čo poviete?

Pre tie,alebo tých,čo ma nepoznajú,by som sa trošku predstavila. Volám sa Mária,ale v písaní na túto tému ma poznajú pod menom maja1. Tak nejak mi to prischlo.Moje blogy chcem venovať téme okolo chudnutia,popísať svoju cestu za štíhlou postavou,zaoberať sa radami,ale aj pocitmi pred aj po schudnutí,ako aj bežnými  postrehmi z nášho života. Boj s nadbytočnými kilogramami som zvádzala dlhé roky. Dá sa povedať,od školských liet až po zrelý vek. Úspechy? Hm...teraz viem,že až na ten posledný hádam žiadne. Snáď ešte jeden,neskôr sa k nemu určite vrátim. Hoci netrval dlho,nespájala by som to s jojo efektom. Príčina bola skôr v tom,že som otehotnela,prišli deti a viezla som sa v tom zas. Schudnúť len dočasne,kým sa nedostaví jojo efekt, predsa nemôžeme  nazývať úspechom. Teraz viem,že to je dokonca ešte horšie,ako keby som sa o to nepokúsila vôbec. Na svojom "vrchole " som mala 86 kíl na 160 cm výšky. Postava nekonfekčná,čo som ledva navliekla cez boky,v páse dosť odstávalo. Pre lepšiu predstavivosť - ako keď na fľašu navlečiete valec. Najlepšie sedeli sukne do gumy,široké blúzky. Konfekčné číslo,ak sa dá vôbec v tomto prípade hovoriť o konfekcii,ani neviem...48 ?(s prižmúrením oboch očí trochu) až 52...podľa strihu.  Dnes si  už môžem hrdo  povedať, že som konfekčná !!! A prevažne s  číslom 38. Moja hmotnosť sa ustálila  na 60-62 kilogramoch. Dnes už o svojej hmotnosti dokážem rozprávať otvorene,viem sa už na mnohých veciach  aj pobaviť,hoci často mi pri nich do smiechu nebolo.

Som tučná...áno som,ja viem,ale schudnúť sa nedarí a hádam to nie je so mnou až také hrozné. Pozorujem ženy vo svojom okolí. Samozrejme,že tie tučné a porovnávam sa. Kladiem si otázku ."Som tučnejšia ako táto?" Asi nie...určite nie,takýto zadok a brucho predsa nemám.!!! Sukne do gumy,široké blúzky,všeličo sa schová, no hlavne to,čo nechcem vidieť ani ja. Žijem si v podstate šťastne. V práci sa mi darí,doma aká taká pohoda,mám priateľov a spoločenské akcie?? Hm,pokiaľ to ide, snažím sa im vyhnúť a ubezpečujem samú seba,však ich ku šťastiu ani veľmi nepotrebujem. Ale ... nech si opakujem stokrát slovíčko nepotrebujem,aj tak viem,že nehovorím o tej ktorej akcii či udalosti,naopak, po nej by som aj túžila,ale hovorím o pocitoch,či  skôr o strachu z toho,čo bude nasledovať. Obliecť sa ...kúpiť niečo vhodné,nebodaj ešte aj také,čo by sa mi  páčilo,do čoho  by som sa navliekla a vyzerala v tom ako-tak prijateľne,to je predsa nadľudský výkon. V mysli počítam koľko dní mi ešte zostáva. Voľných dní,keď môžem obiehať celé mesto,ísť z obchodu do obchodu,skúšať. Ako ja túto činnosť neznášam !!.Najhoršie sú pre mňa kabínky. Také tie tesnejšie,alebo tie, čo majú zrkadlá všade,že sa vidíš spredu,zozadu,zboku,odhalia nemilosrdne všetko. A v takýchto okamihoch nenávidím samú seba. Poznáte to. Opäť sa presvedčím,že výber veľký veru nie je,hoci obchody sú plné.Pár prijateľných kúskov predsa len beriem na skúšku. Neviem prečo sa človek ako ja nevie poučiť na vlastných chybách,či skôr skúsenostiach. Rvem na seba sukňu či šaty...podarí sa, ale von z nich,to už je ťažšie.Oblievajú ma "smrteľné poty",bojím sa,že prasknú švy,či zips, v duchu nadávam.Na seba,na výrobcov. Na koho to vlastne šijú??!! Áno,uznávam,na guľu sa ťažko šije. Počujem hlas predavačky..."Tak čo,aké sú Vám?" Ufff....snažím sa dostať zo šiat,či sukne von. Podarilo sa.Rýchlo sa obliekam,podávam šaty predavačke, no...pritesné,tu mi to odstáva,hľadám výhovorky. Prejdem takto dvakrát celé mesto,mám hnev sama na seba,no zároveň sa ma zmocňuje smútok a  panika. Nemám čo na seba!! Viem,napokon na poslednú chvíľu predsa len čosi zoženiem. Ale nie to,čo by som chcela,čo by som si predstavovala a čo by sa mi aj páčilo.Kúpim to,čo oblečiem,čo mi v tú chvíľu sadne najlepšie. Spoločenskú akciu pretrpím,necítim sa dobre v oblečení a to sa odrazí na mojej nálade,komunikácii. Neviem sa dočkať konca,som rada ak otvoríme po nej dvere bytu a ja môžem zo seba všetko zhodiť. Koľko stáli šaty,ktoré možno už nikdy neoblečiem ma privádza do šialenstva a depresie. A líham si s predsavzatím...Od zajtra chudnem !!!
                                                                       maja1