Nový začiatok

Víkend mi poskytol dostatok času na upokojenie sa a premýšľanie. Pocit hrôzy a paniky ako som sa mohla doslova takto opustiť ustúpil a ja som začala uvažovať už s chladnejšou hlavou ako ďalej. Skutočnosť je aká je, do pondelka už veľa vody nenamútim, pomyslela som si, ale takto rozhodne po svete chodiť nemôžem.Musím to zmeniť! Jojo efekt som si vtedy zdôvodnila v podstate takmer správne,ale predsa len laicky. Internet som nemala,ani dostupné informácie z tlače. Popravde,ani som ich dovtedy nehľadala. Vysvetľovala som si to po svojom. Diéta,hladovka,začneš sa normálne stravovať,všetko máš späť. Áno,v podstate správne, ale v skutočnosti je to predsa len trochu zložitejšie. Povedala som si , pôjdem na to opačne ako pri priberaní. Nie hladovanie, ale pravidelné jedenie. Približne tak,ako by som chcela a vydržala jedávať aj v budúcnosti . A aby bol príjem predsa len nižší ako výdaj, budem to kompenzovať pohybom - cvičiť,cvičiť,cvičiť !!! Bola sobota večer a ja som sa po prvýkrát a vlastne aj posledný nemohla dočkať kedy návšteva odíde a kartový večer skončí . Mala som v hlave guláš. Pocit neistoty a strachu ako pôjdem v pondelok do práce sa miešal s odhodlaním na zmenu. Chcela som byť sama a utriasť si myšlienky. Nazbierať odvahu,silu,tak nejak si to v hlave urovnať.  To,že som bola myšlienkami úplne inde sa odrazilo aj pri tých kartách. Prehrávala som,kazila som čo sa dalo a bola som mlčanlivá. Riška ma pozná predsa len dobre. Neušlo jej,že nie som vo svojej koži,že sa čosi so mnou deje.  "Maja, čo Ti je?!  Pi, však to pivo tu už máš hodinu !"  "Nič,nič mi nie je, čo by mi malo byť?" Pokúšam sa o veselý tón,ale vyjde zo mňa skôr len taký kvílivý a volajúci o pomoc. "Do prdele ... Jano,čo si jej urobil?!" Otočí sa k môjmu manželovi. Ten sa ohradí: "Ja??!! Ja nič,však nech Ti povie čo jej je,čo ja viem??" "A čo sa staráte, čo máte do mňa,nič mi nie je,čo by mi malo byť??!!" Pošúcham dlane ako pri kartách a rozhodnejším hlasom poviem : "A rozdávaj,čas beží,nech aj čosi ešte vyhrám!!" A aby to vyzeralo vierohodne,hodím do seba riadny glg piva. Nie,nechcem nič vysvetľovať, nemám chuť počúvať potom doma reči typu nežer,pozri aká si, potom sa sťažuješ...

"Ozaj,kazetu ste si pozreli?" Cítim ako blednem...."Nie,dnes som sa k nej nedostala,mala som stále dajakú robotu"...zahováram. Posledné kolo,vyprevádzam návštevu,rýchlo opláchnem riad,dám na poriadok kuchyňu a zaľahnem. "Do čerta.." Je mi hrozne

Nedeľa. Vstávam opäť prvá,urobím raňajky. Pre seba už len jeden tenší šunkový chlebík,nakrájam si o to viac zeleniny, paradajky, papriku, priložím k tomu aj jogurt. Na jogurty nedám dopustiť,bez nich by som žiť nemohla. Ráno môžem,ešte vycvičím,myslím si,žiadna hladovka nebude. Pomaly prežúvam a rozmýšľam. Som odhodlaná na zmenu. Presúvam sa do obývačky,pustím CD a opäť poskakujem. Spotená a udýchaná si postavím na kávu a premýšľam ako s obedom. Udržala som sa,aby prvý rezeň neskončil na tanieriku a následne v mojom bruchu ešte pred obedom. Našla som kompromis. Sebe varené zemiaky,rezeň som medzi servítkami trochu odtučnila a nevybrala som si ten najväčší. Miesto kompótu som si dala kyslú uhorku. V tom čase boli kompóty u nás v kurze.  Zvyšky z tanierov už išli nemilosrdne do koša. Žiadne dojedanie, že škoda vyhodiť. Nie som žumpa. Umyjem riad,uvarím si kávu a odchádzam s ňou z kuchyne. Svoj nanuk dávam synovi. Síce s ťažkým srdcom ako Whoppi Goldberg v Duchovi keď dávala ten miliónový šek na charitu,ale syn po ňom chňapne takou rýchlosťou a s takou radosťou,že už nemám čas rozmyslieť si to. Dobre aj tak, bez tohto sa žiť dá,myslím si.

Ilustračné foto

Pondelok. Tak ako víkend prešiel celkom pohodovo a napodiv nie ťažko čo sa týka stravy, pracovný týždeň už taký jednoduchý nebol. V čom som videla rozdiel? Určite v tom,že som vstávala zavčasu. Pred piatou,takže ten deň bol dlhší. Opäť som sa snažila s raňajkami čakať čo možno najdlhšie. Aspoň do tej pol deviatej. Rozhodla som sa pre zdravé raňajky. Jogurt a nejakú vlákninu. Kúpila som si škoricové mušličky. Chutia mi a vlastne boli aj jediné z takéhoto sortimentu,čo sa u nás v tom čase dalo v bufete kúpiť. V miske som rozmiešala primerané množstvo s jogurtom a pomaly som si vychutnávala raňajky. Obedy som nešidila,chodila som v práci do závodnej jedálne. Dávala som si to,čo som mala rada,ale predsa len,už som zvažovala trochu viac. Čo je ľahšie,teda kaloricky ľahšie,ale nikdy som si nedávala jedlo,pri ktorom som už po prečítaní názvu a predstave,že ho mám na tanieri cítila,že by mi ani dolu krkom nešlo. A zmena bola aj po príchode domov. Už som sa zdržala rýchleho jedenia  postojačky a často ešte aj v kabáte pri vybaľovaní nákupu, ale začala som si jedlo pripravovať pekne na tanier. Jedla som posediačky,pri stole a pomaly. Povedala som si,budem jesť tak,aby som mala pocit,že som jedla. Teda aby sa jedlo dostalo aj do môjho podvedomia. To znamená,nejesť mechanicky. Začala som si jedlo naozaj pekne servírovať. To bola závažná a veľmi účinná zmena v mojom stravovaní,ktorá sa mi veľmi vyplatila a ktorú odporúčam. Som závislák na káve. Pri káve si najviac vecí rozmyslím,urovnám v hlave,ale aj odpočiniem. Káva je moja siesta,môj obrad. Našťastie,kávu som nikdy nesladila,ani smotanu do nej nepotrebovala. V tomto som sa obmedzovať teda nemusela. Takže po jedle káva a pri nej som sa psychicky pripravovala na tú najnepríjemnejšiu a v tom čase hádam najťažšiu vec. Vstať a ísť cvičiť. Tu už moje sebavedomie zas klesalo rýchlo  k bodu mrazu. Už som taká hrdinka nebola. Ale obraz z TV,ktorý mám stále pred očami mi nedovolí povoliť.  Dvíham sa a rozmýšľam. Aspoň skúsim. Mechanicky hádžem do ruksaku čo je do  fitka  potrebné. Tepláky,tričko,tenisky (nie tie,v ktorých behám po vonku),uterák,fľaša s vodou. Neznášala som fitko, dotyk so železom, ten typický fitkový smrad, ale vtedy som tam chodila s Riškou a po cvičení sme šli aj na pivo a poklebetiť si. Takže sa to tak trochu vykompenzovalo a bola to aj taká trochu spoločenská udalosť pre mňa. Tentoraz tam však budem odkázaná sama na seba a  po cvičení nič. Obava,ako to tam sama zvládnem,čo sa tam zmenilo,ako tam prídem,čo tam budem sama robiť. Cítim sa hrozne,začína ma prepadať pocit takej určitej beznádeje,či strachu,ani to neviem definovať. Zaváham,či tam vôbec mám ísť,či to má zmysel. Navyše keď doma oznámim, že idem cvičiť,vycítim z mužovej strany akýsi nesúhlas,hoci  nehovorí nič. Ale ten pohľad. Mám dosť,sebavedomie opäť nulové. Ale predsa len idem. Po ceste si stále hovorím,zvládneš to,neboj sa,nemáš iné východisko,prežiješ. Vchádzam dnu,srdce cítim až v krku, nepozerám napravo,naľavo, rútim sa  rovno k pultu,aby som si to nerozmyslela. Na otázku čo si prajem,či chcem chodiť cvičiť,či sa len poobzerať a popýtať,rýchlo hovorím : "Áno,chcem chodiť cvičiť." Ako v mrákotách počúvam otázku akú permanentku si prosím , Či chcem na začiatok len jeden vstup, alebo desať vstupovú, či mesačnú,štvrťročnú....Rýchlo zo seba vysypem :" Mesačnú ." Poznám sa ...desaťvstupová bodová neprepadne. Tak by vyzeralo aj moje cvičenie. Nechce sa mi,nejdem,nič sa nedeje. Ale pri mesačnej je čas obmedzený len na mesiac. Mám zaplatené,musím. Teda musím ... nemusím,ale nedá mi to. Dostávam kľúčik od skrinky a idem do šatne. Hrôza čo zrazu vidím okolo...ešteže som sa nepozerala pri vstupe. Márne by som hľadala svoju váhovú kategóriu. A moje cvičebné oblečenie ?? No,tiež žiadna sláva proti tomu,čo som tam videla. V duchu som už odpísala aj investíciu,ktorú som práve do cvičenia vrazila. Hanbím sa ako pes,ale čo, pre dnešok to hádam nejako vydržím. Obzerám sa z ktorého konca začať,keď príde ku mne tréner a celkom milo sa ma spýta,či som už niekedy na náradiach cvičila,či mi nemá poukazovať čo a ako,či mi netreba pomôcť. Pokúšam sa o úsmev a počujem samú seba :" Ďakujem,už som tu cvičila, trochu to poznám." "Dobre,ale keby si potrebovala pomôcť,spýtať sa na niečo,kľudne prídi." Tréner v mojom veku,tyká,takže to také zlé hádam nebude. Úľava ako hrom. Začínam cvičiť,sem-tam pozriem očkom po okolí. Neregistrujem žiadne úškľabky, to ma upokojí  a tak sa zažeriem do cvičenia.  Z každého cviku 3 série po 15x,to som mala od minula a toho som sa držala. Ani neviem ako, hodina a pol ušla a ja som doslova s mokrým tričkom mierila do šatne. Domov som prišla s celkom dobrým pocitom. A navyše čo ma prekvapilo hádam najviac bolo,že sa mi už nežiadalo nič jesť,len doplniť tekutiny. Bola som spokojná sama so sebou a zaspávala som s pocitom,že to hádam až taká zbytočná investícia nebude...

                                                                                                  maja1