pondelok 28. februára 2011
Cesta do cieľa
Sníval sa mi "štíhy" sen a ja sa budím s novým odhodlaním doviesť ho do šťastného konca. V chudnutí som už až taký amatér nebola,už som mala dosť vecí naštudovaných a v podstate aj tak trochu odskúšaných na sebe. Som blíženec. Toto znamenie nevyniká veľkou dôslednosťou ani vytrvalosťou. Vedela som,že chudnúť spôsobom počítania kalórií,vážením jedla či držaním sa presným rozpisom čo jesť v určitý deň by pre mňa naisto vhodné nebolo. Tak ako mi vždy vyhovovalo individuálne cvičenie , tak aj v strave som potrebovala mať určitú voľnosť. Laicky som si už dávno povedala,že treba jesť tak,ako by som približne mala jesť po zvyšok svojho života a tým som sa riadila aj v prvej časti môjho chudnutia a osvedčilo sa mi to. Aj Edita písala v knihách,že treba jesť všetko,aby neprišiel následne ten nenávidený a tak obávaný jojo efekt. Áno,treba jesť všetko,ale ...je to trošku zavádzajúce, každý si to môže vysvetliť inak. Chcem schudnúť,chcem byť štíhla, no zákon MD a D nepustí. Prijmeš viac ako vydáš,priberáš,príjem sa rovná výdaju,si na svojom. Ak chceš schudnúť,je logické,že ten príjem predsa len musí byť menší ako výdaj.Všetko...to je čo?! Buchty,koláče, sladkosti,mastné rezne,údeniny,majonézové šaláty,smotanové omáčky,knedle,ryža,zemiaky,pizza, ovocie,zelenina, kyslomliečne výrobky,jogurty,z nápojov voda, nesladené,sladené nápoje,káva,čaj ,víno,pivo,destiláty ?! Predstava a moje rázne NIE. Predsa len, mám za sebou už nejednu diétu ,kalorické hodnoty potravín neboli a nie sú pre mňa ničím neznámym. Nie,že by som ich poznala naspamäť,doteraz neviem ani jednu,ale predsa len viem posúdiť,ktoré potraviny spadajú do kategórie vysokokalorických , teda absolútne nevhodných, ktoré sú dá sa povedať povolené,sú v norme a ktoré sú naopak vhodné na chudnutie. Takže moje vysvetlenie jesť všetko bolo jesť hlavne pestro. Mať všetky živiny, vitamíny, nestravovať sa jednostranne. Aby prechod po schudnutí na normálne stravovanie nebol príliš okatý, aby sa to chudnúce a normálne stravovanie od seba príliš neodlišovalo. Jednoducho a moderne povedané - zmena životného štýlu. Natrvalo sa naučiť zdravému stravovaniu. Pokiaľ chudnem,sladkosti a mastné jedlá,mastné údeniny by naozaj v jedálnom lístku nemali mať miesto. V tomto som už mala dávno jasno a toto sa mi aj osvedčilo. Intervaly...to bolo niečo,čo ma doslova osvietilo. Mne sa táto myšlienka zdala byť geniálnou. Znelo to úplne jednoducho a logicky...naučiť telo pravidelnosti, aby začalo hlásiť hlad. Už len tú psychiku tam zamontovať a mám vystaráno ...
Vyzbrojená týmito vedomosťami,nabitá pozitívnou energiou idem ráno do práce. Na obedy som bola dlhé roky zvyknutá chodiť o jedenástej hodine. Pracujem od šiestej ráno,je to tak akurát. Aby som dodržala určitú pravidelnosť v intervaloch,raňajky som si stanovila na pol siedmu. Od siedmej mi už chodia stránky, takže taký trochu kompromis,aby som si mohla raňajky v kľude a nerušene zjesť. Pol hodinka hore dolu predsa nemôže ublížiť,povedala som si. Do práce som si priniesla na celý týždeň tavené syry,horčicu, dostupnú zeleninu,bol január,moc jej nebolo,tiež na každý deň v týždni jogurt,podľa možnosti aj nejakú tú šunku. S mojou kolegyňou Táničkou som si do bufetu chodila kupovať už len to hlavné - čerstvý rožtek. A ak som nemala v zásobe,tak aj dva tri plátky šunky. Z raňajok som si urobila doslova obrad. Podľa rady z knihy som si rožok rozkrojila,obe polovice natrela syrom,príp.horčicou,dala šunku,zeleninu. Jedla som pomaly,vychutnávala som si každé jedno sústo. Pridala som aj jogurt. Po skúsenostiach s nízkotučnými,prešla som na normálny,klasický smotanový. Pár kalórií navyše predsa za rána neuškodí,hlavné je,že taký aj chutí. Obedovala som aj naďalej v závodnej jedálni. Nikdy som nemala rada sladké obedy,v tom som mala určitú výhodu dá sa povedať. Ale na výber toho bolo dosť. Ak bola napr.omáčka s knedľami,tak som si dala druhú alternatívu,čo bolo obyčajne nejaké mäso s ryžou,či zemiakmi,alebo ryba. Podotýkam,dávala som si vždy jedlo,ktoré mi aj chutilo,ktoré som mala rada. Nevyberala som si nikdy obed,pri ktorom moje vnútro hovorilo nie už len pri čítaní jedálneho lístka len preto,že bol energeticky menej náročný. A ani ten rezeň som nevymenila za zapekanú zeleninu. Takto upravenú zeleninu som nikdy rada nemala,tak som si ju ani nikdy na obed nedávala a nejem ju takto upravenú ani doteraz. Bez pohybu sa chudnúť nedá,to som vedela, takže neostávalo nič iné,len po popoludňajšej sieste pri káve zdvihnúť pekne zadok z kresla,zbaliť tašku a ísť. Lovím v pamäti čo mi vlastne treba. Tepláky,tričko,tenisky,trošku som ich zavláčila vonku,treba vyčistiť, hľadám vhodnú PET fľašku na vodu. Hm...po ceste kúpim pollitrovú neperlivú minerálku. Aha uterák a hľadám moje "kulturistické" rukavičky. Hotovo,môžem ísť. Fitko sa v podstate ani za tie dva roky nezmenilo,pribudlo pár strojov,trochu inak rozmiestnené,ale ľudia,personál či cvičenci - známe tváre. Počujem svoj hlas - "Štvrťročnú si prosím."
Cvičenie po dvoch rokoch až také ľahké nebolo ako som si predstavovala. Domnievala som sa,že začnem tam,kde som pred časom skončila. Omyl. Moje svaly boli stuhnuté,či mľandravé,lenivé,neviem ako by som to nazvala. Ale snažila som sa byť dôsledná. Psychika. Už to mám !!!!!!! Možno sa mi bude ktosi smiať,ktosi si ťukať aj na čelo,ale ja som si do hlavy vsugerovala myšlienku,predstavu. Som športovec,musím trénovať,blíži sa súťaž. O inšpiráciu či ukážku pevnej vôle som tam núdzu nemala. Nedá sa nepočúvať rozhovory o stravovaní, diétach, naberaní, rysovaní. Až takou prísnou cestou ja našťastie ísť nemusím,ale mnohé veci som neskôr využila, ukázali sa byť veľmi užitočné. Ešte prekonať prvú svalovicu ...
Dni nasledujúce. Zvykám si na pravidelnosť. Pozerám a pomáham si hodinkami. Očami často posúvam ručičky dopredu. Raňajky o pol siedmej,o deviatej jablko,pomaranč,čo práve v práci mám. Často si varím čaj...od hladu?? Aby som oklamala ústa,žalúdok??? Ani sama neviem. Jedenásť...teším sa na obed ako malé decko. Sadám ku stolu a hovorím Táni : "To vonia,ja som hladnááááá..." Snažím sa opäť nenahádzať jedlo len tak do seba. Jesť podľa možnosti čo najpomalšie. Teda tak primerane pomaly. Po obede rovno hore,žiaden bufet,žiaden zákusok, káva musí stačiť. Tú som našťastie tak ako aj čaj nikdy nesladila. Domov,pokiaľ som sa nezdržala v meste som prichádzala okolo tej tretej. Teda v čase,kedy by som mala opäť jesť. Tentokrát je to ťažšie,už musím rozmýšľať čo si k tomu jedlu pripravím. Volím zeleninové jedlá,nie však zapekané,tie rada nemám,ale skôr také dusené,varené, chudé mäso,ryby. Aby som nemusela variť zvlášť pre rodinu,zvlášť pre seba,snažím sa o takú určitú univerzálnosť. Aby bol aj vlk sýty,aj ovca celá ako sa hovorí . Rozdiel urobím len v záverečnej príprave a v prílohách. Káva, sadnúť do kresla,na chvíľu vyložiť nohy. Potom cvičenie či venovanie sa bežným prácam v domácnosti,svojím záľubám. Jedlo pred spaním volím už len veľmi ľahké, niečo od čerstvej zeleniny či kúsok syra,aby môj žalúdok pred spaním nevyhrával. Viem,že opäť začínam a preto nemôžem čakať,že do týždňa budú kilá zo mňa padať. Nie je to až také ľahké akoby sa na prvý pohľad zdalo. Prvé týždne sa snažím byť na seba veľmi prísna. Viem,že bez toho sa nepohnem,pretože v prvom rade musím opäť naštartovať metabolizmus,to je základ. Koľko to bude trvať teraz,netuším,ale som odhodlaná vydržať.
Víkend. Konečne si môžem pospať. Vstávam často aj o deviatej. Po bežnej rannej toalete si pripravujem podobné raňajky ako v práci. Posúvam čas obeda. Raňajky o pol desiatej,obed o pol druhej. To mi problém nerobí. Posúvam prvú večeru,aj tú druhú. Cez víkend bývam obyčajne aj dlhšie hore,takže dá sa. Ale víkendy sú často aj o relaxe, aj o nude,aj o návštevách,oslavách a prichádzajú prvé nástrahy. Nie je ľahké bojovať s očami ktoré pozerajú na pekne naservírované jedlo,s čuchom,ktorý vníma jeho vôňu , a žalúdkom,ktorý začína ako na potvoru aj vydávať určité signály,hoci viem,že od hladu to nebude. Ale pokiaľ je v hlave dobre uložená silná motivácia,riešenie sa nájde vždy. O tom však inokedy.
Snažím sa. Zatiaľ mi ako tak darí. Na pravidelnosť v jedle si už pomaly zvykám,aj keď hodinky ako pomôcka ešte stále fungujú. Cvičenie ? Svalovicu som prekonala, cvičí sa mi už pomerne dobre, začínam pridávať na intenzite. Len tá váha...zanovite si ukazuje stále to svoje...
Dôslednosť a snaha sa raz prejaviť musia. Jeden deň,dalo by sa povedať taký bežný v práci,možno jej aj bolo trochu viac,neviem,len sa akosi zrazu neočakávane ozve žalúdok. Tak inak,intenzívnejšie,až by som povedala,s kŕčom. A telefón..."Maja,a my nejdeme na obed??!!!" Táňa. ... Ja mám hlad...naozajstný hlad...!!! Nemyslela som vôbec na jedlo a ozval sa hlad!! "Jéééj,už idem,len si umyjem ruky!" V ten deň mi obed mimoriadne chutil. V ten týždeň v sobotu pri pravidelnom vážení sa ručička váhy konečne pohla smerom nadol . A ja som vedela,že som práve vošla na tú tak spomínanú Autostrádu de luxe....
maja1
Vyzbrojená týmito vedomosťami,nabitá pozitívnou energiou idem ráno do práce. Na obedy som bola dlhé roky zvyknutá chodiť o jedenástej hodine. Pracujem od šiestej ráno,je to tak akurát. Aby som dodržala určitú pravidelnosť v intervaloch,raňajky som si stanovila na pol siedmu. Od siedmej mi už chodia stránky, takže taký trochu kompromis,aby som si mohla raňajky v kľude a nerušene zjesť. Pol hodinka hore dolu predsa nemôže ublížiť,povedala som si. Do práce som si priniesla na celý týždeň tavené syry,horčicu, dostupnú zeleninu,bol január,moc jej nebolo,tiež na každý deň v týždni jogurt,podľa možnosti aj nejakú tú šunku. S mojou kolegyňou Táničkou som si do bufetu chodila kupovať už len to hlavné - čerstvý rožtek. A ak som nemala v zásobe,tak aj dva tri plátky šunky. Z raňajok som si urobila doslova obrad. Podľa rady z knihy som si rožok rozkrojila,obe polovice natrela syrom,príp.horčicou,dala šunku,zeleninu. Jedla som pomaly,vychutnávala som si každé jedno sústo. Pridala som aj jogurt. Po skúsenostiach s nízkotučnými,prešla som na normálny,klasický smotanový. Pár kalórií navyše predsa za rána neuškodí,hlavné je,že taký aj chutí. Obedovala som aj naďalej v závodnej jedálni. Nikdy som nemala rada sladké obedy,v tom som mala určitú výhodu dá sa povedať. Ale na výber toho bolo dosť. Ak bola napr.omáčka s knedľami,tak som si dala druhú alternatívu,čo bolo obyčajne nejaké mäso s ryžou,či zemiakmi,alebo ryba. Podotýkam,dávala som si vždy jedlo,ktoré mi aj chutilo,ktoré som mala rada. Nevyberala som si nikdy obed,pri ktorom moje vnútro hovorilo nie už len pri čítaní jedálneho lístka len preto,že bol energeticky menej náročný. A ani ten rezeň som nevymenila za zapekanú zeleninu. Takto upravenú zeleninu som nikdy rada nemala,tak som si ju ani nikdy na obed nedávala a nejem ju takto upravenú ani doteraz. Bez pohybu sa chudnúť nedá,to som vedela, takže neostávalo nič iné,len po popoludňajšej sieste pri káve zdvihnúť pekne zadok z kresla,zbaliť tašku a ísť. Lovím v pamäti čo mi vlastne treba. Tepláky,tričko,tenisky,trošku som ich zavláčila vonku,treba vyčistiť, hľadám vhodnú PET fľašku na vodu. Hm...po ceste kúpim pollitrovú neperlivú minerálku. Aha uterák a hľadám moje "kulturistické" rukavičky. Hotovo,môžem ísť. Fitko sa v podstate ani za tie dva roky nezmenilo,pribudlo pár strojov,trochu inak rozmiestnené,ale ľudia,personál či cvičenci - známe tváre. Počujem svoj hlas - "Štvrťročnú si prosím."
Cvičenie po dvoch rokoch až také ľahké nebolo ako som si predstavovala. Domnievala som sa,že začnem tam,kde som pred časom skončila. Omyl. Moje svaly boli stuhnuté,či mľandravé,lenivé,neviem ako by som to nazvala. Ale snažila som sa byť dôsledná. Psychika. Už to mám !!!!!!! Možno sa mi bude ktosi smiať,ktosi si ťukať aj na čelo,ale ja som si do hlavy vsugerovala myšlienku,predstavu. Som športovec,musím trénovať,blíži sa súťaž. O inšpiráciu či ukážku pevnej vôle som tam núdzu nemala. Nedá sa nepočúvať rozhovory o stravovaní, diétach, naberaní, rysovaní. Až takou prísnou cestou ja našťastie ísť nemusím,ale mnohé veci som neskôr využila, ukázali sa byť veľmi užitočné. Ešte prekonať prvú svalovicu ...
Dni nasledujúce. Zvykám si na pravidelnosť. Pozerám a pomáham si hodinkami. Očami často posúvam ručičky dopredu. Raňajky o pol siedmej,o deviatej jablko,pomaranč,čo práve v práci mám. Často si varím čaj...od hladu?? Aby som oklamala ústa,žalúdok??? Ani sama neviem. Jedenásť...teším sa na obed ako malé decko. Sadám ku stolu a hovorím Táni : "To vonia,ja som hladnááááá..." Snažím sa opäť nenahádzať jedlo len tak do seba. Jesť podľa možnosti čo najpomalšie. Teda tak primerane pomaly. Po obede rovno hore,žiaden bufet,žiaden zákusok, káva musí stačiť. Tú som našťastie tak ako aj čaj nikdy nesladila. Domov,pokiaľ som sa nezdržala v meste som prichádzala okolo tej tretej. Teda v čase,kedy by som mala opäť jesť. Tentokrát je to ťažšie,už musím rozmýšľať čo si k tomu jedlu pripravím. Volím zeleninové jedlá,nie však zapekané,tie rada nemám,ale skôr také dusené,varené, chudé mäso,ryby. Aby som nemusela variť zvlášť pre rodinu,zvlášť pre seba,snažím sa o takú určitú univerzálnosť. Aby bol aj vlk sýty,aj ovca celá ako sa hovorí . Rozdiel urobím len v záverečnej príprave a v prílohách. Káva, sadnúť do kresla,na chvíľu vyložiť nohy. Potom cvičenie či venovanie sa bežným prácam v domácnosti,svojím záľubám. Jedlo pred spaním volím už len veľmi ľahké, niečo od čerstvej zeleniny či kúsok syra,aby môj žalúdok pred spaním nevyhrával. Viem,že opäť začínam a preto nemôžem čakať,že do týždňa budú kilá zo mňa padať. Nie je to až také ľahké akoby sa na prvý pohľad zdalo. Prvé týždne sa snažím byť na seba veľmi prísna. Viem,že bez toho sa nepohnem,pretože v prvom rade musím opäť naštartovať metabolizmus,to je základ. Koľko to bude trvať teraz,netuším,ale som odhodlaná vydržať.
Víkend. Konečne si môžem pospať. Vstávam často aj o deviatej. Po bežnej rannej toalete si pripravujem podobné raňajky ako v práci. Posúvam čas obeda. Raňajky o pol desiatej,obed o pol druhej. To mi problém nerobí. Posúvam prvú večeru,aj tú druhú. Cez víkend bývam obyčajne aj dlhšie hore,takže dá sa. Ale víkendy sú často aj o relaxe, aj o nude,aj o návštevách,oslavách a prichádzajú prvé nástrahy. Nie je ľahké bojovať s očami ktoré pozerajú na pekne naservírované jedlo,s čuchom,ktorý vníma jeho vôňu , a žalúdkom,ktorý začína ako na potvoru aj vydávať určité signály,hoci viem,že od hladu to nebude. Ale pokiaľ je v hlave dobre uložená silná motivácia,riešenie sa nájde vždy. O tom však inokedy.
Snažím sa. Zatiaľ mi ako tak darí. Na pravidelnosť v jedle si už pomaly zvykám,aj keď hodinky ako pomôcka ešte stále fungujú. Cvičenie ? Svalovicu som prekonala, cvičí sa mi už pomerne dobre, začínam pridávať na intenzite. Len tá váha...zanovite si ukazuje stále to svoje...
Dôslednosť a snaha sa raz prejaviť musia. Jeden deň,dalo by sa povedať taký bežný v práci,možno jej aj bolo trochu viac,neviem,len sa akosi zrazu neočakávane ozve žalúdok. Tak inak,intenzívnejšie,až by som povedala,s kŕčom. A telefón..."Maja,a my nejdeme na obed??!!!" Táňa. ... Ja mám hlad...naozajstný hlad...!!! Nemyslela som vôbec na jedlo a ozval sa hlad!! "Jéééj,už idem,len si umyjem ruky!" V ten deň mi obed mimoriadne chutil. V ten týždeň v sobotu pri pravidelnom vážení sa ručička váhy konečne pohla smerom nadol . A ja som vedela,že som práve vošla na tú tak spomínanú Autostrádu de luxe....
maja1
pondelok 14. februára 2011
nedeľa 13. februára 2011
O čom to teda bolo??!!
Čo také prevratné sa pred tými ...siatimi rokmi udialo? O čom to tá Edita v tej knižke písala?? Priznám sa,viackrát som tú pasáž hľadala ale nenašla . Začala som pomaly pochybovať aj o sebe. Nesnívalo sa mi to?? Nie,určite tam taká pasáž bola a ja ju raz nájdem. Ale k veci. Napíšem to tak vlastnými slovami,ako som to pochopila a aj prežila ja . Edita opisovala vlastné schudnutie,ako sa zbavila prvých kíl bez toho,aby si to nejako uvedomovala,teda že by držala opäť jednu z tých zaručene zázračných a istých diét. Len zrazu boli preč. A trochu ďalej to prirovnávala,či poukazovala na čas zamilovanosti. Kedy nemyslíme na nič iné,len na tú lásku,jedlo v rebríčku našich priorít klesá na spodné priečky. A práve túto pasáž teraz nemôžem nikde nájsť. Už som písala,od puberty som sa trápila s nadváhou a diétami a striedavo som bola hore a dolu. Teda dolu...úspech bol pár kíl. Ale sotva som ich stihla užiť, bolo po nich. Jojo efekt číhal a len čo som bola v eufórii,zaútočil. Zákerne. Vyrúbil mi aj DPH. :-(( Mala som tesne po vstupe do dospelosti,bola som zakomplexovaná, túžila som po láske a tá sa mi oblúkom vyhýbala. Že na príčine bola moja nemalá nadváha o tom som nepochybovala. Bol to pre mňa taký bludný kruh. Čím viac som sa snažila,tým menej sa mi to darilo a tým viac som si uvedomovala takú akúsi nemohúcnosť. Svoju nemohúcnosť,nenadávala som na zlý osud, uvedomovala som si,že ten problém je vo mne,ale nebola som schopná urobiť ten rázny krok,preťať ten bludný začarovaný kruh. Neviem či niekto tam hore nado mnou v tom čase bdel,či to bola náhoda,alebo osud,že som bola ako sa povie v správnom čase na správnom mieste, ale osud chcel,že som stretla niekoho,kto ma na to rande zavolal. A nezostalo len pri tom jednom. Marienka sa nám zamilovala až po uši. Bola som v maturitnom ročníku,škola,láska,šťastie...a pssst...aj sex. A jedlo?? Na to predsa čas nezostával. Často to bolo o tom ako rýchlo hodiť za pochodu čosi do úst až v bruchu nevyhráva a von, rande je predsa prvoradé. Nič mi nechýbalo. V škole sa mi v podstate darilo,mala som z lásky hlavu v oblakoch. Bola som šťastná. Žila som,jedla som,milovala som... A schudla som. V tom čase som mala na začiatku okolo tých 75 kíl a ani neviem ako, váha začala do roka ukazovať 60-62. A bola som mladá a svet mi ležal pri nohách a moja postava bola konečne normálna. Ale prvé lásky obyčajne nie sú tie posledné. ( No,to je však už iná téma.). Ale mne vtedy nová figúra nejaký ten rok vydržala ! Prečo neútočil jojo efekt? Teraz to viem . Nezapodievala som sa jedlom a to ani v dobe,ak som nejaký ten čas hlavu v oblakoch z lásky nemala. Ale zas, priznávam, na dlho to nebolo. :-))
Podstata môjho vtedajšieho schudnutia mi bola zrazu nad slnko jasná,hoci som si to v tom čase takto určite nevysvetľovala,resp.ani som sa tým extra nezapodievala. Mala som postavu ktorá zodpovedala norme, takú ani chudú ani tučnú, bola som s ňou spokojná, cítila som sa dobre tak zdravotne ako aj psychicky a ako som k nej prišla nebola vtedy pre mňa otázka "života a smrti". Tieto spomienky mi však vtedy osvietili myslenie inak. Schudla som naozaj len tak bez príčiny? Nebola som si predsa vedomá žiadnej diéty,dokonca som s chuťou zjedla aj koláčik,aj zmrzlinu,aj..aj...Čo v tom bolo? Teraz to viem. Žila som,milovala som,nerozmýšľala som kŕčovito nad každým kilom navyše,neriešila som jedlo,doslova každé sústo. Môžem,nemôžem? Myšlienky v mojej hlave boli úplne o inom,len nie o jedle. Na to som si často spomenula až vtedy,keď sa ozval žalúdok. A že sa ozýval pravidelne,to zdôrazňovať nemusím. Čo som jedávala,to si pamätať po toľkých rokoch nemôžem,ale na obedy som od samého začiatku chodila do závodnej jedálne. To viem s istotou. A potom to už bolo len o tom,čo to bolo najľahšie a najrýchejšie dostupné. O ovocí,zelenine,syre, jogurte, či hoci aj o suchom rohlíku. Nemala som čas sa nudiť . A aj keď som nemala nič fyzicky na práci,moja hlava zamestnaná bola,ale určite už nie jedlom. A pohyb? Randenie predsa v tom čase spočívalo hlavne v prechádzkach a ... však viete. Čo tým chcel ale básnik povedať?? Ja som si to vysvetlila po svojom. Začni sa tešiť zo života,začni robiť veci,ktoré Ťa bavia,ktoré Ti zamestnajú nielen ruky, ale hlavne myseľ. Dokázať odpútať mozog od neustáleho myslenia na jedlo,čo môžem,čo nemôžem,jediným istým zabijákom sú len sladkosti a mastnoty a bez nich sa predsa žiť dá !!! Usmievala som sa a mala som pocit,že som objavila Ameriku. Ale zároveň som vedela,že dostať toto do praxe nebude od samého začiatku také jednoduché. Geniálna myšlienka z knihy,štvrohodinové intervaly,teda pravidelnosť,to by taký problém nebol. Mala som presne stanovený čas obeda,dlhé roky som chodila o 11-stej. Tomu som prispôsobila zvyšok,spočiatku som si vypomáhala aj hodinkami. Ešte chýba pol hodina,nemôžeš byť hladná. Vydrž,je to len mlsná. Toto som si zo začiatku povedala nejeden raz. Ale to myslenie. Po toľkých rokoch manželstva hovoriť o zaľúbení sa už nedalo a tá hlava z tých oblakov sa už dávno vrátila na pevnú zem. Ale pointa tejto myšlienky predsa v tom zaľúbení byť nemusí. Život je krásny,pestrý a prináša nespočetne mnoho iných radostí ! Stačí len nájsť tú správnu. V ten večer som zaspávala opäť s hlavou v oblakoch. Nie síce z lásky,ale z toho,že som práve presvedčila samú seba o tom,že tentokrát mám víťazstvo na dosah,že mi už neujde.
maja1
Podstata môjho vtedajšieho schudnutia mi bola zrazu nad slnko jasná,hoci som si to v tom čase takto určite nevysvetľovala,resp.ani som sa tým extra nezapodievala. Mala som postavu ktorá zodpovedala norme, takú ani chudú ani tučnú, bola som s ňou spokojná, cítila som sa dobre tak zdravotne ako aj psychicky a ako som k nej prišla nebola vtedy pre mňa otázka "života a smrti". Tieto spomienky mi však vtedy osvietili myslenie inak. Schudla som naozaj len tak bez príčiny? Nebola som si predsa vedomá žiadnej diéty,dokonca som s chuťou zjedla aj koláčik,aj zmrzlinu,aj..aj...Čo v tom bolo? Teraz to viem. Žila som,milovala som,nerozmýšľala som kŕčovito nad každým kilom navyše,neriešila som jedlo,doslova každé sústo. Môžem,nemôžem? Myšlienky v mojej hlave boli úplne o inom,len nie o jedle. Na to som si často spomenula až vtedy,keď sa ozval žalúdok. A že sa ozýval pravidelne,to zdôrazňovať nemusím. Čo som jedávala,to si pamätať po toľkých rokoch nemôžem,ale na obedy som od samého začiatku chodila do závodnej jedálne. To viem s istotou. A potom to už bolo len o tom,čo to bolo najľahšie a najrýchejšie dostupné. O ovocí,zelenine,syre, jogurte, či hoci aj o suchom rohlíku. Nemala som čas sa nudiť . A aj keď som nemala nič fyzicky na práci,moja hlava zamestnaná bola,ale určite už nie jedlom. A pohyb? Randenie predsa v tom čase spočívalo hlavne v prechádzkach a ... však viete. Čo tým chcel ale básnik povedať?? Ja som si to vysvetlila po svojom. Začni sa tešiť zo života,začni robiť veci,ktoré Ťa bavia,ktoré Ti zamestnajú nielen ruky, ale hlavne myseľ. Dokázať odpútať mozog od neustáleho myslenia na jedlo,čo môžem,čo nemôžem,jediným istým zabijákom sú len sladkosti a mastnoty a bez nich sa predsa žiť dá !!! Usmievala som sa a mala som pocit,že som objavila Ameriku. Ale zároveň som vedela,že dostať toto do praxe nebude od samého začiatku také jednoduché. Geniálna myšlienka z knihy,štvrohodinové intervaly,teda pravidelnosť,to by taký problém nebol. Mala som presne stanovený čas obeda,dlhé roky som chodila o 11-stej. Tomu som prispôsobila zvyšok,spočiatku som si vypomáhala aj hodinkami. Ešte chýba pol hodina,nemôžeš byť hladná. Vydrž,je to len mlsná. Toto som si zo začiatku povedala nejeden raz. Ale to myslenie. Po toľkých rokoch manželstva hovoriť o zaľúbení sa už nedalo a tá hlava z tých oblakov sa už dávno vrátila na pevnú zem. Ale pointa tejto myšlienky predsa v tom zaľúbení byť nemusí. Život je krásny,pestrý a prináša nespočetne mnoho iných radostí ! Stačí len nájsť tú správnu. V ten večer som zaspávala opäť s hlavou v oblakoch. Nie síce z lásky,ale z toho,že som práve presvedčila samú seba o tom,že tentokrát mám víťazstvo na dosah,že mi už neujde.
maja1
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)