A dosť bolo výhovoriek !!!

No...bolo by načase opäť sa rozhýbať,čo poviete?! :-)) 


Tak a položme si opäť otázku - Je schudnúť naozaj také ťažké?

Pred 2001

Pred 1997

Ja hovorím každej žene: "Nie,nie je. " "Ale je,to mi ani nehovor ! Nie je každý ako Ty,ľahké to určite nie je!", dostávam obyčajne odpoveď. "Ale je !" nedám sa a dodávam "Ťažké sú len prvé tri týždne,možno mesiac,ak toto obdobie zvládneš,máš vyhraté! Potom to je už len o zvyku a ak sa Ti začne dariť,tak Ťa chudnutie môže začať dokonca aj baviť !" "Prosím Ťa,to mi ani nehovor! Chceš mi povedať,že to Tvoje chudnutie bolo ľahké?! Že si si neodriekala, že to išlo len tak?? Že si nič nemusela robiť??!! Prosím Ťa, aspoň netrep!" "Nechápeš čo Ti hovorím??! Netvrdím,že to šlo ľahko,hovorím,že prvé týždne sú ťažké,to áno,pri tých som doslova niekedy trpela,aj so slzami v očiach som šla z fitka domov,ale vydržala som,potom to už šlo oveľa ľahšie,potom to bolo už akési samozrejmé. A ak sa začnú zjavovať prvé výsledky,to Ťa ženie vpred a už je to úplne iné !" "Aké iné ?? Odriekať si musíš stále a ak musíš variť a piecť pre rodinu,tak je to veľmi ťažké stále !" "Nie je,ja som pri chudnutí mala tiež rodinu,tiež som musela variť,aj sa starať o domácnosť,aj chodiť do práce ! A zvládla som to a tvrdím stále,nie je to také ťažké,len treba chcieť a vydržať prvé týždne. Tie sú o odriekaní a o zapretí sa,tie sú ťažké,potom to už ide. Ale tie prvé týždne,tie si vyžadujú skutočne na sebe zapracovať,v kuse,bez väčších prehreškov ! Tie sú ťažké,to priznávam!" "No tak vidíš! Nie je to ľahké ! Tak nekecaj !" A pridá sa úsmev,ktorý znamená víťazstvo  -  máš to tu,nachytala som Ťa.  "Pozri,ja som tým prešla, je mi to jedno čo si myslíš Ty,ja tvrdím stále,že sa to dá a nie je to také ťažké,ale ak si budeš hovoriť stále to svoje,že to ťažké je, tak neschudneš nikdy. Je to Tvoja vec,mysli si čo chceš! " Pokrčím plecami,vystrúham grimasu a buď zmením tému,alebo odchádzam. Približne takto dajako vyzerajú moje počiatočné  rozhovory na tému chudnutie s mnohými ženami. Kde je teda pravda?? Pozrime sa na to trošku bližšie.

Po 2007

leto 2011

Ja viem,ak sa povie idem chudnúť,prvé čo človeka napadne je hlad, odriekanie si v jedle. Jedným slovom - diéta. A druhé ? Lapať po dychu kdesi pri behu,drepoch,sklápačkach.  A môj príbeh by sa mohol  opakovať od začiatku. Ale aby sme tomu predišli,poďme sa na to pozrieť trošku inak. Triezvejšie, urobiť kompromis,uľahčiť si to. Ako ?? V prvom rade si to treba zrovnať v hlave. Začať rozmýšľať inak ako doteraz. Chcieť schudnúť,hľadať spôsob ako  to pôjde,nie dôvod,prečo to zrovna u mňa nejde. Myslím si,že je len malé percento ľudí, v našom prípade žien,hovoríme o ženách, ktorým bráni,resp.u ktorých má na svedomí obezitu zdravotný problém. Drvivá väčšina sa k svojej obezite dopracovala v tehotnosti,zlými návykmi v jedeni, stresom,ktorý si "liečili" jedlom no a v neposlednom rade aj vlastnou pohodlnosťou. Priberá sa ľahko a pohodlne, to vieme, ale dávať dolu prebytočné kilá,najmä ak sa ich nabalilo niekoľko desiatok,to už ide ťažšie a hlavne zdĺhavejšie. Ale určite to nie nemožné. Pokiaľ tomu  skutočne nebráni zdravotný problém,schudnúť môže každá jedna a v každom veku. V duchu už počujem to známe "Tebe sa to povie,ale...  " "Dosť ! Nechcem už počuť žiadne ale..." pretože po ňom si určite nebudeme hľadať spôsob,ale po dvoch-troch dňoch "mučenia a odriekania"  si určite nájdeme ten dôvod,prečo to nejde. Položte si radšej otázku,prečo chcem schudnúť? Chcem naozaj schudúť? Chcem!! Nájdite si silný motív...hm...u mňa to bolo video,videla som sa v TV,hrôza. Ale u každého jedinca to môže byť niečo iné. Zdravie,partner,nemotornosť, nemôžem na seba už pozerať, túžba páčiť sa,cítiť sa žensky,pekne sa obliekať...Nech je to hocičo,treba si to do vziať do hlavy ako svoju túžbu,svoj sen ktorý je splniteľný,ktorý si môžem splniť len ja sama,ktorý závisí len a len odo mňa,ako sa k tomu postavím. Ako rýchlo bežia roky ? Často sa ani nespamätáme z Vianoc a už sú tu ďalšie. V lete máme problém vyzliecť sa do plaviek,sľubujeme si do budúceho leta...ale príde aj to budúce a nariekame opäť. Prečo sa neviem odhodlať?? Prečo to nedokážem?? Čo tak povedať si - Ak to dokázala ona,musím to dokázať aj ja !! Nie som predsa o nič horšia!!! Postavte sa pred zrkadlo,pozrite sa na seba kritickým okom a potom zatvorte oči a predstavte si samú seba rok po...v oblečení o dve-tri veľkostné čísla menšom,pestrom,farebnom. Ako sa pekne dlaňami chytíte v páse...Nestačí??!! Predstavte si partnera,ako začne poškuľovať,možno aj trošku žiarliť,možno pridá lichôtku,možno...no,to si radšej nepredstavujte :-)) Nie,u každej funguje ako motivácia niečo iné,ale v zásade platí,treba chcieť,naozaj chcieť. A začať okamžite. Nie od zajtra,od pondelka,od prvého. Teraz !! Že už je večer? Že sa s jedlom,pohybom už nedá urobiť aj tak nič? Nevadí, nedá, ale začať treba aj tak najskôr v hlave.  Premyslieť si trošku plán ,pouvažovať nad sebou, v mysli prebrať ako som jedávala doteraz, čo tvorí základ bežného môjho jedálnička, zamyslieť sa nad energetickými hodnotami potravín,čo jedávam najčastejšie,čo sa v tom dá zmeniť, čo som robila,resp.nerobila doteraz, kde sa stala chyba,ako to zmením.  Nadýchnuť sa a povedať si s jasnou hlavou a pevným rozhodnutím "Teraz to musím dokázať! " Usmiať sa na seba , zatvoriť oči a cez noc začať snívať svoj štíhly sen ... 
                                                                                                     Maja1 

Tak šiel čas...

Tak šiel čas... (zväčšenie-klik na foto)

Open Season Mr Weenie Nain Yah

Chudneme...chudneme...ozaj,nepripomína Vám to niečo??!! :-)) 

Život po...

 Rozhodnutie urobiť prievan v šatníku znamenalo pre mňa urobiť tú pomyslenú hrubú čiaru,ktorou sa obyčajne končí jedno obdobie a začína nové. Vždy veríme,že bude šťastnejšie ako to predošlé. Moje povestné video mi síce v okamihu zrazilo kolená k zemi,no na druhej strane dalo aj neobyčajnú silu a motív k tomu,aby som opäť vstala a napravila čo sa ešte napraviť dá.

Rada som si zapózovala

Teraz tu stojím pred poloprázdnym šatníkom a začína mi dochádzať skutočnosť,že som už vlastne v cieli. Tento pocit by som priala zažiť každej žene. Rukou prejdem po plných vešiakoch,kochám sa v tých pestrých farbách a akosi automaticky zvesím z vešiaka nohavice a pozerám. Chcem sa znovu a znovu presvedčiť,že sú naozaj moje,že je to skutočnosť,že to nie je sen !! Otočím sa k zrkadlu. Zapózujem sprava,zľava,spredu. Chytím sa v páse,medzera medzi palcom a ostatnými prstami sa citeľne zmenšila. Zaškerím sa zrkadlu akoby to bol objektív fotoaparátu. Zahrabnem si do vlasov,vypnem ich dohora. Vidím svoju šťastnú tvár,smejem sa do zrkadla,chce sa mi spievať,skákať,tancovať. Je to zvláštne. Začala som chudnúť preto, lebo som sa videla ako vyzerám a moje slová boli "Takto predsa nemôžem chodiť medzi ľudí!" Myslela som,schudnem,začnem sa inak obliekať,prestanú občasné poznámky na moju adresu typu "Pozri ako vyzeráš","Nežer" a pod.,jednoducho aj mužovi vytriem kocúra a sklapne. Vlastne som sa nad tým ani tak veľmi nezamýšľala čo bude,ako bude potom. Jednoducho schudnem a život pôjde ďalej. 


Áno,život išiel ďalej,ale úplne inak ako som si to predstavovala. S ubudnutými kilami akoby mi ubudlo aj pár rôčkov. Možno to bolo tým šťastným výrazom v tvári,zmenou farby a strihu vlasov. Nebála som sa experimentovať,však vrcholilo leto a cez leto je dovolené takmer všetko. Kostýmkom zemitých farieb som už dala načisto zbohom. Miesto nich začali kráľovať v mojom šatníku pestrofarebné tričká,košeľové blúzky, biele nohavice,farebné opasky. A prázdnych vešiakov rýchlo ubúdalo. Nakupovať pekné oblečenie cez leto na moju novú postavu bolo radosťou.A musím dodať,že za zlomkovú cenu toho,ako som nakupovala predtým. Komplimenty potešia každú ženu a ja som o ne núdzu naozaj nemala. Najmä zo strany mužov. Stávalo sa mi,že ľudia,ktorí ma dlhú dobu nevideli,ma ani nespoznávali. To vždy potešilo a ja som sa smiala čoraz častejšie. A musím povedať,že ak sa cítite byť príťažlivá a spokojná sama so sebou,začnete viac prežívať aj lásku a sex. A to za to naozaj stojí,verte mi. Aj to patrí k životu a chceme sa predsa páčiť hlavne tým svojím doma. Sme ženy :-)). 


Ale každá minca má dve strany a musela som sa vysporiadať aj s tým negatívnym. Neprajnosťou či závisťou. Neviem. Tá z radov blízkych naozaj bolela. Nechápala som tú zmenu správania,nebola som na to vôbec pripravená. Ale na druhej strane som sa už s tým  dokázala akosi ľahšie vysporiadať. Mnohí mi predpokladali a určite aj priali jojo efekt. Často som bola napádaná ako jem,že si odriekam,že sa kontrolujem,že veľa cvičím,že že že...Proste hľadali chyby tam,kde neboli. Alebo tým ospravedlňovali svoju neschopnosť čosi so sebou robiť. Neviem. Ja si myslím,že som jedla normálne ako každá iná žena,ktorá chcela byť štíhlou. Predsa aj tá od narodenia štíhla by pribrala,keby zrazu začala nekontrolovateľne a bez nejakej pravidelnosti jesť a keby sa začala pohybovať čoraz menej. To bolo vždy všetkým jasné,ale že ja,tučná,som začala jesť ako tie štíhle,že som sa začala hýbať,to už bolo iné,diéta,odriekanie. Ale ťažko vysvetlíš,že som sa dostala inde,že moje telo to už jednoducho nedokázalo prijať. Že som si "odriekala" sladkosti a tučné ťažké jedlá? Nahradila som ich inými,ľahšími so zeleninovými prílohami,ktoré mi chutili. To predsa nie je diéta. A cvičenie? Nuž stalo sa mi akousi závislosťou. Ale vysvetlíš niekomu,že pre mňa to je v podstate relax? Taký istý,ako pre niekoho pozeranie TV v polohe ležmo na gauči a s balíkom čipsov pred sebou? Nevysvetlíš. Ale čo, v reálnom živote sa nekonči všetko happy endom ako v románe z ružovej knižnice. A aj ľudia sme rôzni.

Siesta po obede

Môj život sa zmenil o stoosemdesiat stupňov. Ale nebolo to o iba o tom výzore,komplimentoch. To by bolo príliš povrchné, tou čerešničkou na torte,na ktorú som tiež v podstate pripravená nebola,bola zmena môjho vnútra,prežívania,myslenia,náhly príval pozitívnej energie,chuť žiť. Ak sa začnete cítiť dobre vo svojej koži,ak máte radi samú seba,to ide ruka v ruke so zvýšeným sebavedomím. Nie,nespyšnela som ako si to možno niektorí aj mysleli,ja som si už len nenechala brnkať po nose a dokázala som sa brániť. A že som začala chodiť vzpriamene a s úsmevom?!! Však to je hádam normálne...či pre niekoho nie?? :-))Už som sa neschovávala v zadných radoch a spoločenské udalosti prestali byť pre mňa trápením. Mala som čo na seba, a v prípade núdze nebol problém aj na poslednú chvíľu kúpiť niečo pekné,čo mi padlo ako uliate. A ak sa vo svojom oblečení cítite sebaisto,to sa vždy prejaví na nálade a komunikácii. Začala som spoločnosť vyhľadávať,objavovať samú seba,svoje skryté rezervy. A verte,nebolo toho málo. Sedávať doma?? Nehrozilo. Túžba po poznaní,túžba aktívne žiť bola zrazu obrovská. Ani sama neviem kde sa to vo mne vzalo. Prihlásila som sa do školy. Síce len na Univerzitu tretieho veku,ktorá sa po troch rokoch končí promóciou,ale právoplatný diplom sa tam nedostáva. No škola mi aj tak dala veľa,vybrala som si dva odbory,psychológiu a počítače. Už som písala,ako ma syn nasilu držal v kresle aspoň sa pozrieť čo je to internet. V škole som sa naučila čo všetko sa na počítači dá. Kúpila som si vlastný notebook,začala som skúšať,učiť sa viac. Nikdy predtým by som o sebe nepovedala,že by som mohla niečo napísať a dokonca to aj  zverejniť. A zrazu to šlo celkom mimovoľne a mňa to veľmi bavilo. A aby tých aktivít nebolo málo,využila som aj ponuku v práci na výučbu anglického jazyka. Však čo budem zaháľať,treba žiť spoločensky,aktívne. A že sa mi popri chudnutí dostal ten pohyb doslova do krvi? To by mal vidieť teraz môj profesor telocviku. Ja,športové drevo kedysi. V to leto mi skončila aj permanentka do fitka. Neobnovila som ju,povedala som si,je teplo,zle sa cvičí a ja už vlastne ani nemusím. Ušetrím,budem mať na zimné oblečenie. To už nebol taký lacný špás. Aj času bolo už pomenej,angličtina mi dávala zabrať viac ako som si myslela,tam to bolo ako v naozajstnej jazykovke.Ale zistila som,že bez fitka a pohybu už nemôžem existovať a prešlo pár mesiacov a znovu som dýchala tú známu fitkovú atmosféru. A bola som tam ako doma. A napodiv-stíhala som všetko. Energie som mala čoraz viac. 

Toto je môj svet

Blížilo sa mi životné jubileum. "Panebože 50!" hovorím si a zaspomínam na na roky dozadu. Ako som ako mladá absolventka nastúpila do zamestnania. Ženy v takomto veku sa mi zdali doslova staré dôchodkyne. A teraz?! Ja mám pocit,že sa v mojom živote okrem toho čísla znázorňujúceho vek takmer nič nezmenilo, že ani tak nevyzerám,ani sa tak necítim. Naopak,práve teraz sa mi zdá, že vyzerám oveľa lepšie ako desať rokov dozadu, že je zo mňa oveľa vitálnejší a inak mysliaci človek. Po skúsenostiach s darmi-nedarmi si radšej dopredu neskromne zaželám čo by som si priala. Na počudovanie mnohých,najmä žien,si neželám žiadne zlato,šperky,ale digitálny foťák. Vysvetľujem so smiechom,že nosiť predsa mám čo,aj na bežný deň,aj na slávnostnejšiu príležitosť a ukladať do šuplíka aby sa potom nevesty nebodaj nepobili, nepotrebujem. Chcem niečo,čo si užijem, z čoho budem mať radosť aj osoh ja. Pozerať po okolí,fotiť,to je predsa super vec. A na počítačoch sme práve mali preberať digitálnu fotografiu. A prišlo aj trošku viac financií k jubileu,tak som si splnila jeden možno dávny detský sen. Kúpila som si krásny novučičký bicykel. Stal sa po fitku mojou druhou športovou drogou. Raz som si pri vnukovi s úsmevom vzdychla,nechcelo sa mi totiž behať po záhrade:"Tomáško,ja už nevládzem,už som stará!" Pozrel na mňa tými veľkými okáľmi a po chvíľke povedal:"Babka,Ty nie si stará,však prídeš ku mne ešte aj na bicykli" No...čo by ste na to povedali?? Na to sa nedá povedať nič. Vyskočila som so slovami "Tak utekaj!"

Štrba-moje babské jazdy

Čo som týmto dlhým rozprávaním chcela povedať? Možno by sa to dalo zhrnúť aj do niekoľkých viet. Ale chcela som Vám ukázať čo všetko sa zmenilo konkrétne u mňa. Teraz sa miestami až divím,ako som mohla kedysi tak žiť. Či skôr prežívať. O čo som prišla,o čo som sa v živote ochudobnila. Ale neľutujem,že som to urobila aj v neskoršom veku. Odmenou mi je každý jeden nádherne a naplno prežitý rok. Nikdy nie je neskoro. Ďakujem osudu ,že sa stalo to,čo sa stalo,že som nabrala tú vôľu,odvahu a trpezlivosť zmeniť čo sa zmeniť dalo,hoci miestami to ľahké nebolo,ale teraz môžem povedať,že každý jeden okamih žijem naplno,robím to,čo ma baví,nefňukám nad svojím osudom,snažím sa bojovať a hovorím si každý deň  "Som zdravá,mám prácu,nič mi nechýba. Život je predsa taký krásny!"  
                                                                                                                          maja1

Petr Spaleny - Trapim se trapim

Trápim se trápim ...
... a myšlienky mi nejdú. Píšem,mažem,píšem mažem. Tá moja múza už týždeň kdesi spí a nie a nie ma poriadne nakopnúť. V hlave mám predstavu, viem o čom chcem napísať, len akosi sa mi nedarí tie písmenká a slovíčka poskladať tak,aby som s tým bola spokojná,aby vystihli to,čo nimi chcem povedať . 
                                        maja1

Dievčatá nestíham,dnes odchádzam na týždeň do Tatier,chcela som dať aj nový príspevok,ale nestihla som to,mala som toho veľa. Užite si ešte zvyšok toho najkrajšieho mesiaca v roku,nech je stále slniečko aj na oblohe,ale hlavne v duši. O týždeň sa vrátim vypočinutá,tak sa pustím do práce.
                                                                                                                      maja1

Nech Bože dá...dnes nedal...prehrali sme, ale budeme fandiť aj naďalej.  Slovenskóóó

Finále

Vidíte rozdiel ?

"A dosť!" povedala som si v jedno letné ráno,keď som opäť zmeškala Tbus do práce. Skriňa praská vo švoch a ja mám problém čo na seba ??!! Aj v toto ráno som sa  musela  xkrát vyzliecť a obliecť a aj tak som so sebou nebola spokojná. Čas tlačil, neostávalo nič iné,len nechať všetko tak a utekať. Jediný priamy spoj do práce mi aj tak ukázal už len zadok.  "Do prdele!"  poviem polohlasno a odkopnem prvú pohodenú vec na zemi. Nervózne čakám na ďalší bus. Necítim sa dobre v oblečení čo mám na sebe a zúrim. Čaká ma navyše ešte minimálne 15 min.svižnej chôdze z mesta do práce. O chôdzu ako takú mi vlastne ani nejde,ale ísť  v oblečení v ktorom sa necítim dobre ma však neteší. Uličky sú ešte takmer vyľudnené. Našťastie. Pridám do kroku v hlave si triedim myšlienky,občas podkašem gate. Chcelo by to o číslo menšie.  Som blíženec. Teda ako píšu horoskopy, dve osoby v jednej. " Tak Ti treba !Načo to tam všetko opatruješ??! Aj tak to už nosiť nebudeš!  Potom sa nečuduj,že máš takéto stresy !" hovorí mi to moje prvé ja. "Však sú to pomerne drahé kostýmy,pekné,nič im nie je...škoda vyhodiť..." oponuje to druhé. Opäť podkašem nohavice. Opasok je v kabelke,nebolo času sa s ním babrať. "Je mi toto treba?? Ozaj,načo to tam opatrujem? "

Predtým a potom

V práci deň ako tak prežívam,ani veľmi z kancelárie nevychádzam,necítim sa extra dobre. Ale som rozhodnutá. Len čo prídem domov,začnem robiť veľké poriadky. Zakazujem si myšlienky typu bolo to drahé,je to málo nosené. Odháňam ich protirečením,je to veľké,nenositeľné,už sa nechcem a nedostanem na cestu späť ! Som o tom presvedčená.  Už som predsa štíhla. "Som štíhla ..." vyslovím polohlasno. Usmejem sa a chytím sa rukami v páse,akoby som sa chcela o tom znovu a znovu presvedčiť. Znie to pre mňa tak neuveriteľne ... po toľkých rokoch. "A pôjdem si zas kúpiť  niečo nové! Urobím si radosť. A just jo!"

Len čo urobím doma to najnutnejšie otvorím skriňu. Stojím a pozerám...chytím prvý vešiak,obzerám nohavice,sako. Takmer nové. Vyzlečiem tepláky,oblečiem nohavice. Pás padne až na bedrá. Sako...ako utopenec...zhodím z vešiaka,hodím na zem. Beriem druhý,tretí,štvrtý...už ani neskúšam. Načo. Pozastavím sa len pri čiernom nohavicovom kostýme. Začali sme chodiť na koncerty,bol dosť drahý. Obliekam...je mi ho ľúto,pozerám naň,chvíľku zaváham a končí na zemi. Na jeseň si budem musieť obstarať nový. Kopa na zemi rastie,v duchu mi prebehne myšlienka,koľko peňazí v tom bolo. Nech ! Avšak to,koľko peňazí budem musieť investovať do nového ma v tú chvíľu  vôbec netrápi.  Lepšie povedané,neuvedomujem si to,je leto,tričká malých veľkostí drahé nie sú. Jediné čo ma tak trochu  začína strašiť je nový čierny kostým. Bez toho sa neobídem. Moje prvé značkové rifle...držím ich v ruke a nostalgicky spomínam ako som ich ledva zapla,ale bola som šťastná,že ich mám. Mala som dolu prvých 15 kíl...nič im nie je, sú ako nové,ibaže ... priveľké.  Povzdych ,zatvorím oči a hodím na hromadu. Čo už. Presuniem sa k šuplíkom. Tričká,pulóvre. Niet o čom rozmýšľať. Tu mi v podstate ničoho ľúto nie je. Na spodok ukladám len jeden. Ten si nechám ako spomienku...relikviu. Môj povestný srdiečkový....

Ubudlo trochu

A je to tu. Prichádza manžel. Otvorí dvere na spálni a spustí : "To čo má byť,čo je tu taký bordel?!" "Triedim šatstvo,je mi to veľké,nenositeľné." odpovedám. "Čo chceš s tým robiť?!" Pozerá na tú hromadu. "Neviem" odvrknem. Ale keď pozriem na neho ako sa tvári...hm...nebudem to mať ľahké. To mi je už jasné.  Tričká,pulóvre,nohavice,saká,blúzky...ani by som nepovedala,koľko som toho mala. Skladám a plním tašky. Uložím ich pekne do radu.  Ozaj,čo s tým??  začínam premýšľať aj ja. Ponúknuť to niekomu či len tak dať ku kontajneru?? Nie je to predsa len škoda? Pri predstave,že by sa okolo kontajneru na druhý deň  váľalo moje šatstvo poprehrabované našimi počernejšími spoluobčanmi druhú možnosť rázne zamietnem. A pri myšlienke,že by neskôr v mojom kostýme prechádzala ....och nie,doslova sa zdesím. V skrini,v šuplíkoch je síce vzorný poriadok,ale predsa len,tých prázdnych vešiakov je priveľa. Pri pohľade na to,čo zostalo v duchu kombinujem,čo s čím,koľko možností. Nevadí, však  postupne doplním. To už bude hádam len radosť. Zatvorím skriňu a mám zo seba dobrý pocit. Až teraz sa cítim byť naozaj v cieli. Do tašiek som zbalila definitívne aj spomienky na tučné časy...
                                                                              
                                                                                                                                 maja1

Elán - Kočka

Takmer vo finále

Prvá veľká zmena

Tu by sa vlastne môj príbeh mohol aj skončiť. Ohlásil sa skutočný hlad. Bez hodiniek,bez varovania.  Bola som zahĺbená do práce,na jedlo som vôbec nemyslela,takže to nebola tá mlsná,ale skutočný hlad. V hlave si premietam prečítané články z časopisov a z knihy VŠCH. Na vlastnej koži,či lepšie povedané na vlastnom tele sa presviedčam , že chudnutie ani nemusí byť také ťažké a už vôbec nie o hlade. Dokonca nesmieš hladovať,lebo inak dosiahneš opak. Telo si začne ukladať tuky a čerpať energiu zo svaloviny. Čím menej svaloviny,tým pomalší metabolizmus. V podstate som na to šla dobre aj v tej mojej prvej fáze chudnutia,rozmýšľam. Kde som teda robila chybu?? Prečo sa mi chudnutie zastavilo??  Odpoveď som zatiaľ našla len na otázku fungovania metabolizmu a jojo efektu. Dva roky som nerobila v podstate nič. Nedávala som si pozor na stravu, o jej pravidelnosti sa tiež nedalo hovoriť. Často som jedla len "raz" za deň :-)). Ráno som začala,večer skončila. Takýchto dní začalo pribúdať čoraz viac. Ale našťastie tu bola tá moja znovu obnovená kontrolka ,ktorá opäť začala blikať. Vtedy som s malou dušičkou a tak trochu aj s obavami vyťahovala váhu a opatrne,akoby na povrchu boli klince som ňu stúpala. Úľava. Bola som spokojná s tým čo mi ukázala,ale krútila som hlavou. Žerem, necvičím  a nepriberám ! Je to síce super,ale ako je to možné?? Predtým som si jedlo prísne strážila,poctivo som cvičila,dokázala som schudnúť,ale vedela som,že keby som v tej dobe poľavila,tak by váha išla okamžite hore ! Dnes už na to odpoveď poznám. Bola som dôsledná v cvičení. Ubrala som 15 kíl tukových zásob,ale cvičením som si vytvorila určitý svalový potenciál.  Môj metabolizmus sa tým pádom zrýchlil a  pracoval dobre. Takže ak to zhrniem,mohla som si dovoliť zjesť viac,moje telo to stačilo spracovať a ten jojo efekt sa nedostavil. Ibaže takýchto žravých dní ako som už vyššie napísala bolo čoraz viac a cvičenie naopak nulové. Raz to prísť muselo. Váha ma vrátila z oblakov na pevnú zem a ukázala o nejaké to kilo viac. Zlaté časy skončili, miesto kontrolky sa rozblikal doslova maják. Na cvičenie som sa síce stále nevedela dokopať,ale hlava zavelila NEŽER toľko !!! Tie kilá na mne zrejme až tak vidieť neboli,nik mi nepovedal pribrala si,ani si nespomínam,že by ma varovalo oblečenie,ktoré už v tom čase bolo viac-menej na pevný pás. Predsa len,aj keď som dala dolu 15 kíl,čo bolo viditeľné, nedalo sa ani zďaleka hovoriť o štíhlosti. Vlastne dostala som sa len z obezity do nadváhy a tam sa nejaké tie 2-3 kilá stratia. Mojím vtedajším doslova načasovaným  šťastím sa stal internet,ako som už raz spomínala. príspevku. A  s ním aj chuť zabojovať opäť. 


Už som nebola taký laik,dosť vecí som si prečítala,mnohé som si overila na svojom tele. A tak opäť nabieham , no teraz už nie celkom do toho starého režimu,ale začínam rozmýšľať a dostávam odpoveď aj na tie moje vyslovené otázky...prečo??? V tom čase som s jedlom končila o piatej-šiestej,podľa toho ako som šla cvičiť. Po cvičení už nič,necítila som hlad. V tom čase to až taká veľká  chyba možno ani nebola,nesedávala som ani pri TV do noci, počítač ma nebavil,chodila som spávať pomerne zavčasu,z fitka som chodila predsa len dosť "narobená". Ale tá moja myseľ  ! Príliš som sa sústreďovala na chudnutie, bola som dôsledná,čo je hodné pochvaly,ale ak sa mi nedarilo, začínala som myslieť veľmi negatívne a všetok čas som venovala chudnutiu. Čo jesť a za žiadnu cenu nevynechať cvičenie. Pravidelné váženie,pozorovanie sa. Vojenská disciplína. Aj keď ma tešilo,že som chudla a chodila som z cvičenia spokojná,usmiata,predsa len teraz vidím,že to bolo také....kŕčovité,chcem,musím a ja som všetko obetovala tomuto môjmu cieľu a zabúdala som naozaj žiť. V hlave som mala len to MD a D.


Aké jednoduché prirovnanie...ako pri stave,keď si bola zamilovaná. Pozoruj štíhle. Tu je ten pes zakopaný !!!! Toto je ono !! Žiť,tešiť sa z každého pekného dňa,usmievať sa na seba,rozmýšľať o sebe ako o štíhlej,prevteliť sa v myšlienkach do toho štíhleho tela....Usmievam sa. Aké jednoduché....


Prešiel nejaký ten mesiac. Váha mi v jedno sobotné ráno ukáže  -7. Super,som šťastná,chválim sa na chudnúcom chate. Obliekam sa v pondelok do práce a vidím,že opäť budem mať "problém". Moje kostýmkové oblečenie začína na mne akosi visieť,hľadám opasok aby som nohavice trošku v páse utiahla. Obzriem sa v zrkadle...noooooooo...nahodím úsmev č.3 a vyrážam. Potrebujem podpisy na výber do banky,zaklopem na dvere sekretariátu a vojdem dnu.    Vybavím,poďakujem,zvrtnem sa na odchod. "Majka,koľko ste schudli?" počujem môjho najvyššieho nadriadeného. V tej dobe aj on párkrát diétami zhodil a zas pribral. Ananásová diéta.:-)) Teraz sa tomu smejem,ale boli časy,keď som skúšala všetko.  Prekvapene sa pozerám a trošku sa aj začervenám,ale s úsmevom hovorím "7 kíl zatiaľ" Uznanlivé pokývanie hlavou. Bežím do svojej kancelárie a prekypujem dobrou náladou. Navyše bola jar. Vonku krásne,všetko pučalo,rozvoniavalo,slniečko nabíjalo pozitívnou energiou. Mňa bavil život,mňa bavilo chudnutie a tešila som sa na leto. Ako pôjdeme grilovať,k moru a ja už budem  iná. Možno aj v dvojdielnych plavkách,čo bolo zatiaľ ako sci-fi :-)) . Ale skôr taká,aká som sa cítila zatiaľ len vo svojom vnútri. Štíhla,či lepšie povedané,s normálnou konfekčnou postavou. Počítam,tri mesiace,ak pôjde všetko hladko,min.6 kíl ešte môže padnúť . 7 a 6 je trinásť. Môj cieľ bol,aby sa mi váha začínala č. 5. Stačilo by 59. Keby som si tie 3 kilá neprižrala,tak bohato postačí. Nevadí,v každom prípade by som sa dostala na váhu ako som mala za slobodna,keď som v čase zamilovanosti schudla bez toho,aby som si bola vedomá,že niečo pre to robím. Živo som si vedela ten pocit,aký som mala vtedy vybaviť a neskutočne som sa na to leto už tešila. Padnete všetci na zadok !!! 


Priebežne som nejaké to oblečenie dokupovať predsa len musela. Ale zostávala som naďalej ešte verná svojím kostýmkom, vôbec ma ani len nenapadlo vyskúšať si niečo v normálnom obchode,že by som sa zmestila svojimi nie príliš súmernými mierami do normálnej konfekčnej veľkosti. Zmena spočívala v tom,že som už nevyhľadávala také tie rovné voľnejšie strihy s predĺženými sakami,ale zamerala som sa na trošku "šmrncovnejšie" a hlavne farebnejšie veci čo v tom čase móda ponúkala. To,že som dobre schudla,to sa už prehliadnuť nedalo. Ale bola som to ešte stále ja,tá stará Maja. Kostýmky,blúzky,takže na ten zadok zatiaľ nepadol nik. Paradoxne,prvá som na ten zadok padla ja. Slnko svojimi čoraz viac hrejivými lúčmi dávalo znať,že leto je už za dverami. Začínali prvé zájazdy k moru a moja dobrá nálada stúpala úmerne klesajúcej hmotnosti. Zišlo by sa mi čosi ľahšie na seba. Biele nohavice,skrslo mi v hlave. Ako v nich asi budem vyzerať?? Oblečiem ich vôbec? Nebude v nich moje pozadie ako výkladná skriňa?? Budú vôbec také na moju nekonfekčnú postavu? Neviem sa dočkať fajrontu v práci aby som mohla na nákupy. Bola to viac-menej zvedavosť,neverila som,že by čosi na mňa bolo. Stále som mala zafixovaný ten nepomer bokov k pásu. Mrvím sa v oblečení,nohaviciach,beriem do kabínky nohavice č.42,zdali sa byť jediné s vysokým pásom,bedrové nepripadali v úvahu. Šok. Ja  sa v nich topím. Po zapnutí mi  padnú  5 cm pod pás, cez boky voľné tiež.  Vezmem o číslo menšie, výsledný efekt takmer rovnaký...to nie je možné,ja a č. 38?? Obliekam sa a znovu vyzliekam. Padli ako uliate. Ale zas,ten strih bol predsa len taký trochu voľnejší,aby som bola objektívna. Vyberám si k ním ešte pár tričiek. S plnou igelitkou bežím domov a predvádzam sa pred zrkadlom. Takmer jačím od šťastia.  V tomto som úplne iná. Vidím tam inú ženu. Takú...a just nebudem skromná...mladšiu. Otvorím skriňu a pozerám na moje kostýmky...hm...stejne sú všetky priveľké....
                                                                                                                          maja1

Lucie Bílá & Pavol Habera - Zkus jenom žít (2000)

Cesta do cieľa

Sníval sa mi "štíhy"  sen a ja sa budím s novým odhodlaním doviesť ho do šťastného konca. V chudnutí som už až taký amatér nebola,už som mala dosť vecí naštudovaných a v podstate aj tak trochu odskúšaných na sebe. Som blíženec. Toto znamenie nevyniká veľkou dôslednosťou ani vytrvalosťou. Vedela som,že chudnúť spôsobom počítania kalórií,vážením  jedla či držaním sa presným rozpisom čo jesť v  určitý deň by pre mňa naisto  vhodné nebolo. Tak ako mi vždy  vyhovovalo individuálne cvičenie , tak aj v strave som potrebovala mať určitú voľnosť. Laicky som si už dávno povedala,že treba jesť tak,ako by som približne  mala jesť po zvyšok svojho života a tým som sa riadila aj v prvej časti môjho chudnutia a osvedčilo sa mi to. Aj  Edita písala v knihách,že treba jesť všetko,aby neprišiel následne ten nenávidený a tak obávaný jojo efekt. Áno,treba jesť všetko,ale ...je to trošku zavádzajúce, každý si to môže vysvetliť inak.  Chcem schudnúť,chcem byť štíhla, no zákon MD a D nepustí. Prijmeš viac ako vydáš,priberáš,príjem sa rovná výdaju,si na svojom. Ak chceš schudnúť,je logické,že ten príjem predsa len musí byť menší ako výdaj.Všetko...to je čo?!  Buchty,koláče, sladkosti,mastné rezne,údeniny,majonézové šaláty,smotanové omáčky,knedle,ryža,zemiaky,pizza, ovocie,zelenina, kyslomliečne výrobky,jogurty,z nápojov voda, nesladené,sladené nápoje,káva,čaj ,víno,pivo,destiláty ?! Predstava a moje rázne NIE.  Predsa len, mám za sebou už nejednu diétu ,kalorické hodnoty potravín neboli a nie sú pre mňa ničím neznámym. Nie,že by som ich poznala naspamäť,doteraz neviem ani jednu,ale predsa len viem posúdiť,ktoré potraviny spadajú do kategórie vysokokalorických , teda absolútne nevhodných, ktoré sú dá sa povedať povolené,sú v norme a ktoré sú naopak vhodné na chudnutie. Takže moje vysvetlenie jesť všetko bolo jesť hlavne  pestro. Mať všetky živiny, vitamíny, nestravovať sa jednostranne. Aby prechod po schudnutí na normálne stravovanie nebol príliš okatý, aby sa to chudnúce a normálne stravovanie od seba príliš neodlišovalo. Jednoducho a moderne povedané - zmena životného štýlu.  Natrvalo sa naučiť zdravému stravovaniu. Pokiaľ chudnem,sladkosti a mastné jedlá,mastné údeniny by naozaj v jedálnom lístku nemali mať miesto. V tomto som už mala dávno jasno a toto sa mi aj osvedčilo. Intervaly...to bolo niečo,čo ma doslova osvietilo. Mne sa táto myšlienka zdala byť  geniálnou. Znelo to úplne jednoducho a logicky...naučiť telo pravidelnosti, aby začalo  hlásiť hlad. Už len tú psychiku tam zamontovať a mám vystaráno ...


Vyzbrojená týmito vedomosťami,nabitá pozitívnou energiou idem ráno do práce. Na obedy som bola dlhé roky zvyknutá chodiť o jedenástej hodine. Pracujem od šiestej ráno,je to tak akurát. Aby som dodržala určitú  pravidelnosť v intervaloch,raňajky som si stanovila na pol siedmu. Od siedmej mi už chodia stránky, takže taký trochu kompromis,aby som si mohla raňajky v kľude a nerušene zjesť. Pol hodinka hore dolu predsa nemôže ublížiť,povedala som si. Do práce som si priniesla na celý týždeň tavené syry,horčicu, dostupnú zeleninu,bol január,moc jej nebolo,tiež na každý deň v týždni jogurt,podľa možnosti aj nejakú tú  šunku. S mojou kolegyňou Táničkou som si do bufetu chodila kupovať už len to hlavné -  čerstvý rožtek. A ak som nemala v zásobe,tak aj dva tri plátky šunky. Z raňajok som si urobila doslova obrad. Podľa rady z knihy som si rožok rozkrojila,obe polovice natrela syrom,príp.horčicou,dala šunku,zeleninu. Jedla som pomaly,vychutnávala som si každé jedno sústo. Pridala som aj jogurt. Po skúsenostiach s nízkotučnými,prešla som na normálny,klasický smotanový. Pár kalórií navyše predsa za rána neuškodí,hlavné je,že taký aj chutí. Obedovala  som aj naďalej v závodnej jedálni. Nikdy som nemala rada sladké obedy,v tom som mala určitú výhodu dá sa povedať. Ale na výber toho bolo dosť. Ak bola napr.omáčka s knedľami,tak som si dala druhú alternatívu,čo bolo obyčajne nejaké mäso s ryžou,či zemiakmi,alebo ryba. Podotýkam,dávala som si vždy jedlo,ktoré mi aj chutilo,ktoré som mala rada. Nevyberala som si nikdy obed,pri ktorom moje vnútro hovorilo nie už len pri čítaní jedálneho lístka len preto,že bol energeticky menej náročný. A ani ten rezeň som nevymenila za zapekanú zeleninu. Takto upravenú zeleninu som nikdy rada nemala,tak som si ju ani nikdy na obed nedávala a nejem ju takto upravenú ani  doteraz. Bez pohybu sa chudnúť nedá,to som vedela, takže neostávalo nič iné,len po popoludňajšej sieste pri káve zdvihnúť pekne zadok z kresla,zbaliť tašku a ísť. Lovím v pamäti čo mi vlastne treba. Tepláky,tričko,tenisky,trošku som ich zavláčila vonku,treba vyčistiť, hľadám vhodnú PET fľašku na vodu. Hm...po ceste kúpim pollitrovú neperlivú minerálku. Aha uterák a hľadám moje "kulturistické" rukavičky. Hotovo,môžem ísť. Fitko sa v podstate ani za tie dva roky nezmenilo,pribudlo pár strojov,trochu inak rozmiestnené,ale ľudia,personál či cvičenci - známe tváre. Počujem svoj hlas - "Štvrťročnú si prosím." 


Cvičenie po dvoch rokoch až také ľahké nebolo ako som si predstavovala. Domnievala som sa,že začnem tam,kde som pred časom skončila. Omyl. Moje svaly boli stuhnuté,či mľandravé,lenivé,neviem ako by som to nazvala. Ale snažila som sa byť dôsledná. Psychika. Už to mám !!!!!!! Možno sa mi bude ktosi smiať,ktosi si ťukať aj na čelo,ale ja som si do hlavy vsugerovala myšlienku,predstavu. Som športovec,musím trénovať,blíži sa súťaž. O inšpiráciu či ukážku pevnej vôle som tam núdzu nemala. Nedá sa nepočúvať rozhovory o stravovaní, diétach, naberaní, rysovaní. Až takou  prísnou cestou  ja našťastie ísť nemusím,ale mnohé veci som neskôr využila, ukázali sa byť veľmi užitočné. Ešte prekonať prvú svalovicu  ...


Dni nasledujúce. Zvykám si na pravidelnosť. Pozerám a pomáham si hodinkami. Očami často posúvam ručičky dopredu. Raňajky o pol siedmej,o deviatej jablko,pomaranč,čo práve v práci mám. Často si varím čaj...od hladu?? Aby som oklamala ústa,žalúdok??? Ani sama neviem. Jedenásť...teším sa na obed ako malé decko. Sadám ku stolu a hovorím Táni : "To vonia,ja som hladnááááá..." Snažím sa opäť nenahádzať jedlo len tak do seba. Jesť podľa možnosti čo najpomalšie. Teda tak primerane pomaly. Po obede rovno hore,žiaden bufet,žiaden zákusok, káva musí stačiť. Tú som našťastie tak ako aj čaj nikdy nesladila. Domov,pokiaľ som sa nezdržala v meste som prichádzala okolo tej tretej. Teda v čase,kedy by som mala opäť jesť. Tentokrát je to ťažšie,už musím rozmýšľať čo si  k tomu  jedlu pripravím. Volím zeleninové jedlá,nie však zapekané,tie rada nemám,ale skôr také dusené,varené, chudé mäso,ryby. Aby som nemusela variť zvlášť pre rodinu,zvlášť pre seba,snažím sa o takú určitú univerzálnosť. Aby bol aj vlk sýty,aj ovca celá ako sa hovorí . Rozdiel urobím len v záverečnej príprave a v  prílohách. Káva, sadnúť do kresla,na chvíľu vyložiť nohy. Potom cvičenie či venovanie sa bežným prácam v domácnosti,svojím záľubám. Jedlo pred spaním volím už len veľmi ľahké, niečo od čerstvej zeleniny či kúsok syra,aby môj  žalúdok pred spaním nevyhrával. Viem,že opäť začínam a preto nemôžem čakať,že do týždňa budú kilá zo mňa padať. Nie je to až také ľahké akoby sa na prvý pohľad zdalo. Prvé týždne sa snažím byť na seba veľmi prísna. Viem,že bez toho sa nepohnem,pretože v prvom rade musím opäť naštartovať metabolizmus,to je základ. Koľko to bude trvať teraz,netuším,ale som odhodlaná vydržať. 


Víkend. Konečne si môžem pospať. Vstávam často aj o deviatej. Po bežnej rannej toalete si pripravujem podobné raňajky ako v práci. Posúvam  čas obeda. Raňajky o pol desiatej,obed o pol druhej. To mi problém nerobí. Posúvam prvú večeru,aj tú druhú. Cez víkend bývam obyčajne aj dlhšie hore,takže dá sa.  Ale víkendy sú často aj o relaxe, aj o nude,aj o návštevách,oslavách a prichádzajú prvé nástrahy. Nie je ľahké  bojovať s očami ktoré pozerajú na pekne naservírované jedlo,s čuchom,ktorý vníma jeho vôňu , a žalúdkom,ktorý začína ako na potvoru aj vydávať určité signály,hoci viem,že od hladu to nebude. Ale pokiaľ je v hlave dobre uložená silná motivácia,riešenie sa nájde vždy. O tom však inokedy.  


Snažím sa. Zatiaľ mi ako tak darí. Na pravidelnosť v jedle si už  pomaly zvykám,aj keď hodinky ako pomôcka ešte stále fungujú. Cvičenie ? Svalovicu som prekonala, cvičí sa mi už pomerne dobre, začínam pridávať na intenzite. Len tá váha...zanovite si ukazuje stále to svoje...


Dôslednosť a snaha sa raz prejaviť musia. Jeden deň,dalo by sa povedať taký bežný v práci,možno jej aj bolo trochu viac,neviem,len sa akosi zrazu neočakávane ozve žalúdok. Tak inak,intenzívnejšie,až by som povedala,s kŕčom. A telefón..."Maja,a my nejdeme na obed??!!!" Táňa. ... Ja mám hlad...naozajstný hlad...!!! Nemyslela som vôbec na jedlo a ozval sa hlad!!  "Jéééj,už idem,len si umyjem ruky!"  V ten deň mi obed mimoriadne chutil. V ten týždeň v sobotu pri pravidelnom vážení  sa ručička váhy konečne pohla smerom nadol . A ja som vedela,že som práve vošla na tú tak spomínanú Autostrádu de luxe....
                                                
                                                                                                               maja1

Lenka Filipová - Zamilovaná

O čom to teda bolo??!!

Čo také prevratné sa pred tými ...siatimi rokmi udialo? O čom to tá Edita v tej knižke písala?? Priznám sa,viackrát som tú pasáž hľadala ale nenašla . Začala som pomaly pochybovať aj o sebe. Nesnívalo sa mi to?? Nie,určite tam taká pasáž bola a ja ju raz nájdem. Ale k veci. Napíšem to tak vlastnými slovami,ako som to pochopila a aj prežila ja . Edita opisovala  vlastné schudnutie,ako sa zbavila prvých kíl bez toho,aby si to nejako uvedomovala,teda že by držala opäť jednu z tých zaručene zázračných a istých diét.  Len zrazu boli preč. A trochu ďalej to prirovnávala,či poukazovala na čas zamilovanosti. Kedy nemyslíme na nič iné,len na tú lásku,jedlo v rebríčku našich priorít klesá na spodné priečky. A práve túto pasáž teraz nemôžem nikde nájsť. Už som písala,od puberty som sa trápila s nadváhou a diétami a striedavo som bola hore a dolu. Teda dolu...úspech bol pár kíl. Ale sotva som ich stihla užiť, bolo po nich. Jojo efekt číhal a len čo som bola v eufórii,zaútočil. Zákerne.  Vyrúbil mi aj DPH. :-((  Mala som tesne po vstupe do dospelosti,bola som zakomplexovaná, túžila som po láske a tá sa mi oblúkom vyhýbala. Že na príčine bola moja nemalá nadváha o tom som nepochybovala. Bol to pre mňa taký bludný kruh. Čím viac som sa snažila,tým menej sa mi to darilo a tým viac som si uvedomovala takú akúsi nemohúcnosť. Svoju nemohúcnosť,nenadávala som na zlý osud, uvedomovala som si,že ten problém je vo mne,ale nebola som schopná urobiť ten rázny krok,preťať ten bludný začarovaný kruh. Neviem či niekto tam hore nado mnou v tom čase  bdel,či to bola náhoda,alebo osud,že som bola ako sa povie v správnom čase na správnom mieste, ale osud chcel,že som stretla niekoho,kto ma na to rande zavolal. A nezostalo len pri tom jednom. Marienka sa nám zamilovala až po uši. Bola som v maturitnom ročníku,škola,láska,šťastie...a pssst...aj sex. A jedlo??  Na to predsa čas nezostával. Často to bolo o tom ako rýchlo hodiť za pochodu čosi do úst až v bruchu nevyhráva a von, rande je predsa prvoradé. Nič mi nechýbalo.  V škole sa mi v podstate darilo,mala som z lásky hlavu v oblakoch. Bola som šťastná. Žila som,jedla som,milovala som... A schudla som. V tom čase som mala na začiatku okolo tých 75 kíl a ani neviem ako, váha začala do roka ukazovať 60-62. A bola som mladá a svet mi ležal pri nohách a moja postava bola konečne normálna. Ale prvé lásky obyčajne nie sú tie posledné. ( No,to je však už iná téma.). Ale mne vtedy nová figúra nejaký ten rok vydržala ! Prečo neútočil jojo efekt? Teraz to viem . Nezapodievala som sa jedlom a to ani v dobe,ak som nejaký ten čas hlavu v oblakoch z lásky nemala. Ale zas, priznávam, na dlho to nebolo. :-))

Podstata môjho vtedajšieho schudnutia mi  bola  zrazu nad slnko jasná,hoci som si to v tom čase takto určite nevysvetľovala,resp.ani som sa tým extra nezapodievala. Mala som postavu ktorá zodpovedala norme, takú ani chudú ani tučnú, bola som s ňou spokojná, cítila som sa dobre tak zdravotne ako  aj psychicky a ako som k nej prišla nebola vtedy pre mňa otázka  "života a smrti". Tieto spomienky mi však vtedy osvietili myslenie inak.  Schudla som naozaj len tak bez príčiny? Nebola som si predsa vedomá žiadnej diéty,dokonca som s chuťou zjedla aj koláčik,aj zmrzlinu,aj..aj...Čo v tom bolo? Teraz to viem. Žila som,milovala som,nerozmýšľala som kŕčovito nad každým kilom navyše,neriešila som jedlo,doslova každé sústo. Môžem,nemôžem? Myšlienky v mojej hlave boli úplne o inom,len nie o jedle. Na to som si často spomenula až vtedy,keď sa ozval žalúdok. A že sa ozýval pravidelne,to zdôrazňovať nemusím. Čo som jedávala,to si pamätať po toľkých rokoch nemôžem,ale na obedy som od samého začiatku chodila do závodnej jedálne. To viem s istotou. A potom to  už bolo len o tom,čo to bolo najľahšie a najrýchejšie dostupné. O ovocí,zelenine,syre, jogurte, či hoci aj o suchom rohlíku.  Nemala som čas sa nudiť . A aj keď som nemala nič fyzicky na práci,moja hlava zamestnaná bola,ale určite už nie jedlom. A pohyb? Randenie predsa v tom čase spočívalo hlavne v prechádzkach a ... však viete. Čo tým chcel ale básnik povedať?? Ja som si to vysvetlila  po svojom. Začni sa tešiť zo života,začni robiť veci,ktoré Ťa bavia,ktoré  Ti zamestnajú nielen ruky, ale hlavne myseľ. Dokázať odpútať mozog od neustáleho myslenia na jedlo,čo môžem,čo nemôžem,jediným  istým zabijákom sú len sladkosti a mastnoty a bez nich sa predsa žiť dá !!!  Usmievala som sa a mala som pocit,že som objavila Ameriku. Ale zároveň som vedela,že dostať toto do praxe nebude od samého začiatku také jednoduché. Geniálna myšlienka z knihy,štvrohodinové intervaly,teda pravidelnosť,to by taký problém nebol. Mala som presne stanovený čas obeda,dlhé roky som chodila o 11-stej. Tomu som prispôsobila zvyšok,spočiatku som si vypomáhala aj hodinkami. Ešte chýba pol hodina,nemôžeš byť hladná. Vydrž,je to len mlsná.   Toto som si zo začiatku povedala nejeden raz. Ale to myslenie. Po toľkých rokoch manželstva hovoriť o zaľúbení sa už nedalo a tá hlava z tých oblakov sa už dávno vrátila na pevnú zem.  Ale pointa tejto myšlienky predsa v tom zaľúbení byť nemusí. Život je krásny,pestrý a prináša nespočetne mnoho iných radostí ! Stačí len nájsť tú správnu.  V ten večer som zaspávala opäť s hlavou v oblakoch. Nie síce z lásky,ale z toho,že som práve presvedčila samú seba o tom,že tentokrát mám víťazstvo na dosah,že mi už neujde.
                                                                                                                   maja1

Enrique Iglesias - Heartbeat ft. Nicole Scherzinger

Nie je všetko také jednoduché...

Cítila som sa ako majster sveta. Odľahčila som svoje telo o viac ako desať kíl, začala som konečne vyzerať lepšie.  Do štíhlej postavy som síce mala ešte dosť ďaleko,ale dostala som sa z obezity do nadváhy. A v nových rifliach a blúzke som už vyzerala celkom prijateľne, takže aj to moje sebavedomie bolo o stupienok vyššie,nemala som pochybností,že by som to tentokrát nedotiahla až do konca. A dosť ľudí sa ma už aj pýtalo koľko som schudla,takže nebolo pochýb,že je to už viditeľné a ja posilnená aj takouto chválou som začala opatrne rozmýšľať o zmene šatníka,o zmene obliekania. Nie,nemyslím teraz rýchlo vyhádzať všetko zo skrine a vrhnúť sa bezhlavo nakupovať,ale doteraz som chodila v tých "rozgajdaných" sukniach do gumy a širokých blúzkach,takže tak opatrne,  kúsok po kúsku si postupne hľadať svoj štýl. V hlave som si vytvorila predstavu. Už som sa videla ako tá plnoštíhla dáma v nohavicovom kostýme a slušivej blúzke čo sa na mňa usmievala pomaly z každého časopisu určeného aj pre ženy stredného veku, ktorý sa venoval tak zdravému životnému štýlu,chudnutiu,ako aj móde. Moja prvá cesta však neviedla do žiadneho domu módy,či obchodu s oblečením,ale do obchodu s knihami. Domov som si priniesla hotový  poklad. Knižku Imidž moletky. Nebol to môj nápad,nepostupovala som takto múdro z mojej hlavy,ale inšpirovala som sa darčekom,ktorý dostal pri nejakej príležitosti môj manžel od kolegov. V tejto knižke som vyčítala ako na nedostatky postavy,čoho sa vyvarovať,čo naopak,preferovať. Nebáť sa pastelových farieb, ale vyberať tie,ktoré budú sedieť práve tomu môjmu typu. Na názorných fotografiách boli ukážky,ako sa dá zničiť celkový dojem nevhodným výberom farieb,doplnkov,zle zvoleným oblečením, najmä toho spodného. A k tomu kontrast,čo sa dá vylepšiť,zakryť zas tým vhodným.  Nadupaná týmito vedomosťami, plná eufórie a predstáv som sa vybrala brázdiť cesty uličkami mesta za nejakým tým vhodným kúskom oblečenia. Aj váha bola ku mne milosrdná. Ukázala mi  krásnych 71 kíl,teda už -15. Ešte dve a miesto osmičky píšem 6 !!! Nové oblečenie začínalo byť doslova nevyhnutné,ale zas som to preháňať tiež nemohla,ani nemienila. Nie som milionár a chudnem. Teraz sa treba trošku uskromniť, pomaly prejsť na iný štýl, peniažky budú potrebné do finále. Už som sa v ňom aj videla. Ale eufória a bublina šťastia veľmi rýchlo spľaska.Váha,to  je jedna vec, ale postava druhá.... Tá moja...Myslím,že výraz,ako keď na fľašu od piva navlečieš válec som už použila. Totálne nekonfekčná a vlastne som sa poriadne do ničoho slušivého nevošla. Kabínky mi opäť nemilosrdne ukázali kde mám "rezervy" a nie malé tej nechutnej slaniny, celulitídu a zobudili ma aj z toho pekného sna.Vzdať som sa ale nemienila,to v žiadnom prípade. Mozog začal pracovať na plné obrátky. Zmenila som taktiku cvičenia. Už som tam bola ako doma,stroje som poznala pomerne dobre,začala som  poctivo cvičiť najmä na tie problémové partie. Zadok,stehná,boky,čo sa dalo. To ma dokonca aj bavilo,v tom problém nebol. Aj oblečenie som vyriešila. V tom čase s najznámejším zásielkovým obchodným domom. Nohavice,sukne mali okrem pevného pásu po bokoch 10 cm gumičku,takže pás sa prispôsobil bokom. Dlhšie saká  k tomu a vyzerala som dobre. Teda tak som sa v tom čase cítila. Blúzky som riešila Poľskom. Boli pekné,moderné,cenovo prijateľné. Ale nikdy nič nejde hladko až do konca,žiadne šťastie,radosť a eufória netrvá večnosť. Problém nedal na seba dlho čakať. Tá sedmička na začiatku mojej váhy sa ma držala ako kliešť,vzdať sa len tak poľahky nemienila. Nech som robila čo som robila,chudnúť som akosi prestala. Bola som z toho sklamaná aj smutná, moja chuť do cvičenia a chudunutia postupne opadávala. Nechápala som to. Cvičila som, stravovala som sa dá sa povedať celkom zdravo a pravidelne a nič. "No.. čo"...povzdychla som si. "Aspoň takto ako to je teraz a už nepribrať. Skončí permanentka, dám si nejaký čas pauzu,potom sa uvidí." 

Uvidelo sa. Tá pauza bola dosť dlhá. Až natoľko,že mi fitko pomaly vyprchávalo z hlavy,že som prestávala mať kontrolu nad jedlom,nad tou určitou pravidelnosťou. Neviem či to bolo šťastie,alebo v podvedomí stále ukrytá túžba po peknej postave, ale tá moja  kontrolka blikať neprestávala. Z času na čas ma prinútila skontrolovať,či som z tej správnej cesty neodbočila na zlý smer. Na moje počudovanie,nebolo to až také zlé,ja som sa držala približne stále na svojom. Po takmer dvoch rokoch ,čo som prestala cvičiť a kontrolovať  sa v jedle, mala som "len" nejaké tie dve-tri kilá späť. Ale podotýkam,že som sa ani nekontrolovateľne neprejedala,možno len výnimočne. A až neskôr som pochopila,prečo to tak bolo,potvrdili sa mi slová z článkov čo som o správnom chudnutí prečítala.

O dva roky neskôr
  
"Mama,však sa aspoň pozri,sadni si!!!" hovorí mi syn počas našej návštevy u neho. "Daj mi pokoj! Ja mám v robote počítača dosť a nejaký internet mi nič nehovorí!" "Ty si taká tvrdohlavá,vieš čo sa tu všetko dá?? Čo tu všetko nájdeš??! Však sa aspoň pozri!" Neodbytne do mňa hučal,až ma to naštvalo. "Dobre,dobre,tak ukáž,ale rýchlo a  ideme domov!" zavelím,chcela som to mať z krku ako sa hovorí čo najskôr. Už si ani nepamätám,čo za stránku mi ukázal ako prvú,viem len to,že som povedala,no čo...čo je na tom a chcela som vstať z kresla. Zrazil ma späť a doslova násilím ma v ňom držal. "Počkaj,dám Ti teda iné,čo Ťa bude určite zaujímať" so smiechom mi hovorí. O pár sekúnd už listujem v novom kozmetickom katalógu,pozerám svoj obľúbený časopis a počujem svoj hlas...."To ti je ale super!!!! Vieš čo?? Daj mi tu chudnutie,nejaká Šipeky vraj píše o chudnutí,chcem sa na to pozrieť,čo je to zač. " Ako prvákovi v škole mi trpezlivo vysvetľuje ako to funguje,ako si nájsť v googli čo chcem. A je to tu....začítam sa do kaviarne,zaujímavé.Nevnímam hlasy,volajúce,že je načase ísť domov. Tak,ako ma museli násilím držať v kresle,tak ma násilím z neho trhajú von. V aute po ceste domov hovorím "To si musíme dať zapojiť aj my,to je skvelý vynález!"  Všetci sa mi smejú. Ale netrvalo dlho a moje prosby boli vyslyšané, začala som sa pripájať z domu. Myšlienka po peknej postave ma predsa len natrvalo neopustila a návšteva internetovej kaviarne mi dala nový podnet. S počítačom som nevedela pracovať takmer vôbec,to čo som potrebovala k práci,to som vedela,ale nič,nič navyše. Tak to vyzeralo aj pri mojom "surfovaní" po internete. Náhoda a klik na "šipeky chat". Ani som poriadne nevedela čo to je,len som sa tam ocitla a už sa na mňa valila jedna otázka za druhou. A ja som odpovedala,písala a zabávala sa. Našla ma pri tom polnoc,na druhý deň zas a zas , až som dostala do mozgu nový impulz. Cítila som ,že nadišla  opäť tá správna chvíľa vyhlásiť vojnu sádlu. Pamätám si,bolo to medzi sviatkami. Blížil sa Silvester,zvedavosť mi nedala a šla som opäť do knihy. Tentokrát  pozrieť na chate  tak stále  spomínanú knižku  VŠCH. Vezmem ju do rúk z regála,náhodne otvorím a začítam sa. V duchu sa smejem a už ju z ruky nepustím. Nedočkavo bežím domov a čítam takmer jedným dychom. V mnohých pasážach sa vidím a hlasno sa smejem. Ale jedna mi predsa len  vyrazí dych. "Áno ,to je ono!" V hlave sa mi vyjasní a myšlienkami sa prenesiem o dobrých dvadsať rokov späť. Usmejem sa a ruka so zaťatou päsťou vyletí hore. "A mám to!"

                                                                                   maja1

                                                          

Lunárny kalendár

Dnes som pozerala Lunárny kalendár. Čo píše na nasledujúce dni?? Zajtra (utorok) vyhýbame sa mastným a vyprážaným jedlám,ale aj všetkým pokrmom,ktoré negatívne vplývajú na trávenie. Uprednostňujeme zeleninu,strukoviny,orechy a ovocie. Dajte si pozor,v týchto dňoch sa najľahšie priberá. Preto radšej konzumujte ľahké jedlá. V stredu je spln,ideálny deň na pôst,kedy sa naše telo ľahšie zbavuje toxických látok a podporuje aktivity na zníženie telesnej hmotnosti. Telu však dodávame veľa tekutín,pričom najvhodnejšie sú bylinkové čaje a minerálka. 

Takéto rady určite treba využiť vo vlastný prospech. Lunárny kalendár má niečo do seba,sledujte,uľahčite si chudnutie ako sa dá. Ja už mám také polohladové dni vlastne od piatku. Víkend pracovný doma,maľovalo sa,prerábalo,nebolo času,dnes sa na mňa v práci zvalila pracovná pohroma,musela som byť do večera,tak som bola vlastne len o raňajkách,acidku a nejakom ovocí. Sme na okraji mesta,široko - ďaleko nič,obed som nemala orazený,nečakala som taký nával práce.  A prišla som domov,už som ani taký hlad necítila. Teraz by som jedla,ale na noc si hodím už len kúsok syra. Stači. Zajtra ma čaká tiež taký deň,kde sa k jedlu nedostanem dlho, budem o raňajkách a nejakej drobnosti,pred obedom odchádzam, budem aj mimo práce aj mimo domu. Ale musím povedať,že už aj v tomto vidím rozdiel predtým a potom. Kedysi by som mala v hlave len a len jedlo,náznak hladu a hoci aj suchý chleba...v kabelke dobošku,alebo najlepšie zastaviť sa  v cukrárni na zákusok. Teraz  v pohode vydržím. Radšej chvíľu  dlhšie hlad,ale potom slušne za stolom a kvalitne jesť. A určite už nie piate cez deviate a až po samý okraj. Oči jedia ako sa povie,ale večerné plienenie chladničky už nehrozí. Len cítim potrebu zahnať najväčší hlad. A určite už nevyberám tie "dobroty". Siahnem po syre,šunke,či jogurte. Môjmu telu to už stačí,nový deň začnem opäť raňajkami a podľa možností svojou pravidelnosťou. Hovorím teraz o hladovejších dňoch,ale nie sú to dni,kde by som sa hladom vyslovene a úmyselne týrala,že by som aj mala možnosť jesť,ale jedlo by som odkladala na neskôr.  Sú to dni,keď sa k jedlu veľmi nedostanem pre nával práce,zaneprázdnenosť či jednoducho naozaj nemám možnosť normálne sa najesť. Ale netrvajú dlho a opäť skočím do svojej pravidelnosti.

Preto ja od samého začiatku zdôrazňujem a kladiem dôraz hlavne na pravidelnosť. Napraviť pokazený mechanizmus v tele. Naučiť sa správne jesť a potom počúvať svoje telo. To je to najdôležitejšie pri chudnutí a následnom udržiavaní. Potom aj niekoľkodňové odchýlky neublížia. Naopak,ak sa občas pohladuje,cítite sa dobre,ale čo je dôležitejšie,na ten opačný prípad,ládovanie do seba bez dna už telo reaguje nesúhlasom. Treba využiť k chudnutiu všetko,čo sa dá. Aj chorobu,aj postavenie mesiaca. Ja viem,nejde to vždy tak pekne a ľahko ako som to  tu už začala opisovať,aj na mňa prišli opäť čierne dni.  A dlhšia pauza....a potom... tajomstvo... :-)) 

                                                                                                        maja1
                                                                                                             

Aj ja som len človek

Dievčatá,aj ja som len človek,ani mne sa starosti či trápenia nevyhýbajú. Aké som mala odhodlanie písať,zmarila mi ho na nejaký deň porucha na PC,ale to sa ako-tak prekonalo,uvažujem o kúpe nového,to by bolo to najmenej. Syn mi ho komplet preinštaloval,je síce občas pomalší,ale ide.

No ani mňa neobišli zdravotné problémy,nie sú síce vážne,ale dosť nepríjemné. Mala som zapálené ďasná,boleli od nich zuby,veľmi nepríjemné,nemohla som dobre spať,bolesť ako taká sa vydržať dala, bola taká nárazová, ale nedalo sa pri tom sústrediť na nič,to určite každá pozná z vlastnej skúsenosti. Bola som nervózna. Včera trochu ustúpila a verím,že už bude dobre. A ešte jeden poznatok,alebo možno domnienka??? Kúpila som si figy,boli mäkkučké,sladučké,chutili mi.  Zjedla som pol balíka. Ale ráno som sa zobudila opuchnutá,boleli ma ruky, nohy,proste svaly, bolo mi divno. Napadlo ma,že či to nemohlo byť z nich...prešlo to,zjedla som ich znovu trochu a po nejakej dobe znovu ten istý pocit...máte s tým skúsenosť?? A obávam sa,že aj tie ďasná som s tým pohla.A aby toho nebolo málo,ešte som aj vyhádzaná herpesom,dokonca sa mi vyhodili dva. Nemala som ho hádam dva roky. No čo,len aby horšie nebolo,toto vydržím.

A v práci po sviatkoch...kopec práce,viete ako to chodí. Písanie ma však baví,chcem a rozhodne budem v ňom pokračovať. Už len pár článočkov o mojom chudnutí,aby som to ukončila,možno sa zmestím do dvoch  a potom budem rozoberať skúsenosti,prax,ale kľudne sa pýtajte v príspevkoch,teda komentároch na čo chcete,napíšem. Čítam stále. Prajem Vám zdravie a prosím ešte o trošku strpenia. Som tu...ale...aj ja mám slabé chvíľky. Aj ja som len človek
                                                                                                       maja1