Madonna American Pie HQ

A predsa to ide

Som šťastná. Váha sa pohla konečne nadol a ja sa cítim  dobre. Neviem ako by som to opísala. Niekto by mávol rukou...2 kilá,čo to je pri takej nadváhe a za takú námahu??!! Nič.  Ale ja som cítila na sebe,že tentokrát je to predsa len o inom. Nehladovala som priveľmi a tým,že som poctivo cvičila,bola som tak akosi lepšie naladená. To sa nedalo necítiť.Určite som bola ohybnejšia,mne sa zdalo,že aj pevnejšia,aj tenšia. Pri - 2 kilách som sa cítila štíhlejšie,lepšie,ľahšie aj spokojnejšie ako keď som v minulosti zhodila aj 5 kíl. No čo bolo dôležité, začalo ma cvičenie tešiť a ja som si bez váhania predplatila aj ďalší mesiac. Už som sa tu necítila byť takým tým outsidrom, začala som si viac všímať ľudí a okolie, pridávala som nové cviky.  Ani som netušila,koľko reprezentantov v kulturistike či fitness tam chodí. Dokonca som prišla aj na to,aký je v tom rozdiel. Mala som oči aj uši na stopkách,oboznamovala som sa s výrazmi čo je diéta, vhodné potraviny, rysovanie,ako "vyzráť" na toho môjho najväčšieho nepriateľa - tuk. Aj moja kondícia sa každým dňom zlepšovala. Na stepperi som už neodpadávala,ale aj tak sa z dnešného pohľadu  len pousmejem. No vtedy som doslova prekonávala svoje možnosti. Viac som však ťahala na veľkom rotopede. Tam som mala väčšiu výdrž,nebolo to také náročné. Pamätám si,nastavovala som si na ňom program,ktorý trval 24 minút. 24,prečo už nie 25?? Neviem,vždy som nad tým dumala,pripadalo mi to také nezvyčajné. Ale striedala sa v ňom rovinka so stúpaním,takže to nebolo také monotónne a dalo sa pri tom aj čítať,aby ten čas rýchlejšie ubiehal. K dispozícii na pulte boli len časopisy zamerané na kulturistiku a fitness,ale na moje prekvapenie som v nich našla mnoho užitočných rád aj pre normálne chudnutie,pre človeka ako som bola vtedy ja. Zaujala ma tam napr.súťaž Za tri mesiace do formy. Obyčajní,bežní ľudia,ženy,muži,mladí,starší a dokonca aj ľudia v dôchodkovom veku ! Neuveriteľná premena. A každý jeden popísal, čo pre to urobil. "Do čerta,ide to!" Premýšľala som a ticho, tak v dobrom aj závidela. Čítala som však veľa aj o tom normálnom bežnom chudnutí,ako to chodí v ľudskom tele,ako je to s tukom,ako ho odbúrať bez jojo efektu. Slovíčko metabolizmus sa tam skloňovalo v mnohých článkoch a v každom páde. Nedá sa povedať,že tento výraz bol pre mňa neznámy, ale jeho podstata bola napr. novinkou.  V hlave sa mi začala pomaly skladať mozaika  toho správneho chudnutia. Môžem  povedať,že som na to s tým svojím "sedliackym" rozumom išla až na pár drobností (?!) v podstate správne. Ku všetkému nejasnému som začala nachádzať v časopisoch aj vysvetlenie - prečo je to tak. Chudnúcich pokusov som mala za sebou už viac ako dosť, takže som mohla len skonštatovať,naozaj to tak je, mám to odskúšané na sebe. Všetko do seba začalo  krásne zapadať.

Prišla ďalšia sobota, nedočkavo stúpam na  váhu. Opäť ľahšia. Mám chuť skákať a kričať "Juchúúúúúúúú !" Rukami som si chytila pás. Prisahala by som,že bol tenší ako minulý týždeň. Od rána som prekypovala dobrou náladou a skonštatovala som,že je čas zodpovednejšie sa  zapodievať stravovaním, rozmýšľať čo na tanier. Aby bol plný čo do množstva,ale prázdnejší čo do kalorickej hodnoty. Tak,ako som to vyčítala v múdrych časopisoch. Pozvoľna som  začala pri varení niektoré jedlá z jedálnička vypúšťať a nahrádzať ich inými,zdravšími, s menšou energetickou hodnotou. Ale tak,aby obed bol obedom. Nie nemastnou-neslanou diétou. Nevarila som na vode,len som zredukovala jedlá typu sviečkovej s knedlíkmi,vyprážané a sladké jedlá. Hoci som bola vždy lenivá variť na dvakrát,tentokrát ,ak som pre tých svojich chlapov robila energeticky náročnejšie jedlo,ja som si urobila svoje. Sadala som k stolu zarovno s nimi. K jedlu som začala pristupovať inak. Zmenila som časy. Už som raňajky neposúvala,najedla som sa okolo pol siedmej , o jedenástej obed v závodnej jedálni, medzitým ovocie,ktoré bolo k dispozícii. 1 priemerne veľký kus.Po príchode z práce som začala s prípravou jedla pre rodinu aj pre seba. Také,ktoré ma zasýtilo trochu viac, resp.vyplnilo žalúdok,ale predsa len "chudobnejšie. " Zakázala som si jesť postojačky,hodiť do úst kúsok jedla len tak už pri príprave. Verte,je to zas len o zvyku. Ale  -  ide to ! Príprave jedla som venovala náležitú pozornosť. Začala som pri tom viac rozmýšľať.Aby bolo v súlade s chudnúcimi pravidlami a zároveň aby aj zasýtilo aj na tanieri pekne ukázalo. Začala som stolovať. Vrelo odporúčam. A ešte jedna rada - pomalšie jesť. Do podvedomia sa mi takto dostával pocit - jedla si ! A máš dosť! Po jedle som s kávou zasadla do svojho kresielka k TV,či časopisu. Naučila som členov rodiny,že ak mám pred sebou kávu,je to moja chvíľka a pokiaľ nejde o život  - NERUŠIŤ !  Po tejto minisieste sa nie vždy ľahko vstávalo z kresielka a odchádzalo do fitka. Vymyslela som si taký fígeľ. Nahovorila som si,že som športovec,že trénujem. A súťaž sa blíži. Viete,že to pomáhalo? Z fitka som chodila už aj s úsmevom a takým dobrým odhodlaním a aj  pocitom z dobre vykonanej práce, poctivo vykonaného tréningu. Ktovie, ja som sa cítila ako štíhla športovkyňa,ale je možné,že ľudia,čo ma stretávali si hovorili : "Bože,to je telivo !"

Prešlo niekoľko mesiacov.Pamätám si to ako keby to bolo včera. Hrali sme karty. Pripravovala som tekuté občerstvenie, stála som chrbtom k stolu. "Maja! Kde máš riť??!! Rišinka,pozri, však Majka nemá riť ?!" Duškove slová mi zneli ako rajská hudba,ako balzam.Som šťastná,už to vidieť. :-)  "Noooo...Marfuša,dobrá si !!! Fakt Ti to ritisko spadlo!!" Hovorí Riška prajne. Cítim na svojom zadku prisaté pohľady. Otočím sa, v tvári rumenec a snažím sa o normálny tón hlasu. "Mám dolu 10 kíl,však makám, chodím cvičiť." Manžel mlčí. V duchu si škodoradostne poviem " Tak, a máš to tu!! A je najvyšší čas kúpiť si niečo nové aj do šatníka !" Uchlipnem si z piva, narovnám sa a môj víťazoslávny úsmev hovoril za všetko...

Zas až také ľahké a jednoduché akoby sa to na prvý pohľad mohlo zdať to veru nebolo. Ani zďaleka. Musela som zvládať aj zamestnanie,aj domácnosť,aj rodinu. Nemohla som jednoducho povedať:" Tak vážení, ja chudnem,ja musím chodiť cvičiť, ja teraz nemám čas, začnite sa starať teraz Vy !" Musela som si ten čas pre seba nájsť. Nie na úkor rodiny a domácnosti,ale na úkor seba. Z práce som začala chodiť rovno domov,pokiaľ to nebolo nevyhnutné,nezastavovala som sa v meste. Po ceste som si v hlave premietala obsah chladničky a rozmýšľala čo z toho môžem narýchlo pripraviť ako večeru, čo rýchlo po ceste dokúpiť. Podľa časovej náročnosti prípravy jedla som robila ostatné. Cvičiť som chodievala v rámci možnosti v pravidelných intervaloch . 3 x za sebou cvičenie, 1x voľno. Cez tieto "voľné" dni som buď len a len odpočívala,aj to treba,alebo robila časovo náročnejšie práci v domácnosti. Žehlenie, väčšie upratovanie . Tiež nebolo vždy ľahké vstať od kávy a TV a ísť cvičiť. Tiež sa mi často nechcelo.Ale to už je o pevnej vôli. Najhoršie bolo vždy vstať a vychystať sa. Akonáhle som zatvorila dvere bytu,bolo dobre. Často som si aj po ceste na cvičenie hovorila,dnes sa mi nechce,odcvičím si len toto,toto,toto....Ha ha,ak som tam už bola a vyslovene netlačil čas,nedalo mi to. Poctivo som odcvičila to "svoje". O to bola potom moja radosť väčšia. Prestala som pozerať nekonečné seriály,vysedávať len tak pri prázdnom tliachaní  po telefóne alebo v kaviarni s kamarátkou či len tak vylihovať. Mala som cieľ a chcela som preň urobiť maximum. Nájsť si čas,na to bolo potrebné určiť si priority. Čo treba urobiť okamžite a denne a naopak,bez čoho sa dá existovať,čo je vlastne jeho stratou,alebo čo jeden - dva dni aj počká. A ani ja som nebola vo všetkom zas až tak vzorne dôsledná. Našli sa dni,keď som zhrešila tak v jedle,ako aj v cvičení. Nie vždy sa dá ísť podľa vopred určeného plánu,nie vždy má človek takú pevnú vôľu. Sú dni keď nás prepadávajú neovládateľné chute, najmä na sladké, ak nás doslova chytí  žravá. My ženy toto obdobie  veľmi dobre  poznáme. Ako sa popasovať s týmto? Aj o tom si povieme. Ale v podstate,ak si v v hlave dobre uložíte ten svoj cieľ,svoju túžbu,všetko sa dá zvládať ľahšie. Ani prehreškom sa vždy  nevyhnete,ale určite  už nebudú také veľké.  Kontrolka sa opäť rozbliká...                                                                                                                                                     maja1

Petr Spálený - Dáma při těle

...a prišli ťažké chvíle

Ilustračné foto

Nič nie ie je také jednoduché,ako by sa na prvý pohľad zdalo. Svalovica. Mohla som s ňou počítať,ale predsa len ma trochu zaskočila. Nemohla som poriadne zakašľať,zasmiať sa,problém mi robilo aj učesať sa. Športom k trvalej invalidite. Na druhý deň som sa vo fitku zjavila opäť. Cvičenie mi robilo problémy.bolelo ma celé telo. Klin sa klinom vybíja,zaťala som zuby a cvičila ako sa mi najlepšie dalo. Po troch dňoch svalovica zmizla aj na ľudí som si už celkom zvykla, prestala som sa hanbiť a začala som sa už cítiť pomaly ako majster sveta. Dokonca sa mi zdalo,že som tenšia,že mi spadlo brucho,lepšie sa mi dýcha. Začala som si pomaly zvykať aj na pravidelnosť v jedení. Nebolo to ľahké prekonať dlhoročné zvyky, ale tým,že som jedla pravidelne a dá sa povedať pestro, necítila som prílišný hlad,dalo sa to zvládnuť. V tomto som bola na seba naozaj prísna.  Doslova ideálne chudnutie a tak som sa začala tešiť na sobotu ráno. Povedala som si,že v tento deň sa budem pravidelne po zobudení vážiť. Vstanem opäť prvá a po základných potrebách (aby som bola ľahšia :-)),  s nádejou stúpam na ten prekliaty stroj - váhu. 86. Neviem čo som čakala, možno 5,3 v najhoršom 2 kilá dolu,ale rozhodne som nečakala,že by sa ručička nepohla vôbec !! Však som sa cítila tak ľahko !! Neskutočné rozčarovanie. Bolo mi mizerne. Však už týždeň driem,obmedzujem sa a NIČ!!! Viete si to predstaviť?? NIČ !!! Ani deko!! Nemala som síce v tom čase digitálnu váhu,ale ručička sa nepohla!! Mlčky a pomaly prežúvam raňajky, rozmýšľam...Poobede predsa len zbalím veci a vlečiem sa cvičiť. Fitko zívalo prázdnotou,za pultom prvýkrát Zuzana. A stepper prvýkrát voľný. Toľko som po ňom poškuľovala. Býval permanentne obsadený, mali tam v tom čase len ten jeden. Ideálna možnosť na vyskúšanie. Nik sa nepozerá, tak naň vystúpim a skúšam cvičiť. Ouha...bez nastavenia to nejde. Teda ide,ale doslova uteká,takže vlastne nejde...Skúšam nastaviť,nerozumiem tomu. Neostáva mi nič,len sa spýtať Zuzany. Ochotne mi ide vysvetliť. Zmačkne štart a pýta sa ma na váhu. Cítim ako sa červenám,neviem,možno som aj zo 5 kíl ubrala,potom sa ma pýta na čas,koľko by som chcela skákať...vravím 15 minút. Premerala si ma zvláštnym pohľadom a po dvoj-trojsekundovej pauze to naťukala so slovami,však napokon,ak nebudeš vládať,zlez...Prečo by som nevládala,preblesklo mi hlavou. Po dvoch minútach cítim srdce v krku,po troch sa mi začínajú pred očami zjavovať farebné kruhy ale silou vôle doťahujem k piatej. Koniec...v pľúcach ma pichá, srdce bije na poplach,ledva lapám dych, cítim akoby mi už udierala posledná minúta života. Zliezam zo steppera trasúcimi sa nohami a farebnými kruhami pred očami. Našťastie vedľa je stroj na formovanie pásu aj so sedačkou. Sadám si a fingujem cvičenie. No pritom sa snažím len opäť  polapiť normálny dych. A bublina majstra sveta spľaskla...

Ilustračné foto

Vlečiem sa zamyslene domov a počujem za sebou hlas :"Marfuša ,odkiaľ?" Riška...musím s pravdou von. "Z cvičenia" "Ty chodíš cvičiť??!" "No,začala som..." hovorím vyhýbavo. "Hybaj na pivo,pokecáme" Dvakrát sa mi nechcelo. Jednak moja nálada bola pod psa a nechcela som opäť urobiť veľký boom z toho,že opäť chudnem a dostať sa pod drobnohľad. Ale idem a pri pive sa rozhovorím. O kazete,ako som sa videla,čo to so mnou porobilo,tak že sa začínam viac hýbať. Nálada sa mi trochu zlepšila, rozlúčili sme sa s pozdravom a s dodatkom - večer tukáme. Tak sme hovorili našim kartárskym večerom.  Pri kartách prišlo na  pretras  aj  moje cvičenie. Najradšej by som sa videla viete kde. Reakcia môjho manžela? Mávol rukou a podráždeným hlasom povedal :"Tej  nepomôže nič! Ja hovorím,je to len škoda peňazí a strata času!! Ale nech si robí čo chce. Mala by radšej...." Už ani neviem čo všetko menoval,ale z jeho ksichtu som vyčítala,že moje chodenie na cvičenie ho doslova štve,resp. ho trpí. Bola som zakomplexovaná,sklonila som hlavu,nepovedala som nahlas nič,ale v duchu som sa zaťala. "Však ja Ti ukážem,Ty budeš čumeť,počkaj !!!" Zlostne a trochu urazene som sa hlasno nadýchla. Napodiv, jeho slová ma doslova vyburcovali k činom. Cítila som v sebe opäť kus odvahy.

Nebolo to ľahké,cvičila som poctivo 5x v týždni hodinu a pol. Naozaj poctivo. V šatni som zo seba doslova odliepala mokré tričko. Nemôžem povedať,že som cvičila doslova nasilu, ale tiež som nemohla povedať,že ma to bavilo. Začala som sa už aj viac rozhliadať po okolí a spoznávať ľudí. Bolo tam veľa reprezentantov tak v kulturistike,ako aj vo fitness. Dovtedy som ani nevedela aký je v tom rozdiel. Držala som si dstup,ešte stále som mala komplex zo svojej váhy. Pamätám si, cvičila som cvik na chrbát,prišiel ku mne jeden z tých vymakancov a povedal mi :"Toto cvičíte zle,mohla by ste si ublížiť." Chytil ma za plecia a napravil ma. Vyhabkala som chabé"Ďakujem" V ten moment zo mňa opadol aj ostych a mala som celkom dobrý pocit a pozerať na týchto ľudí trochu inak.  A začala som si znovu viac veriť.

Opäť sobota. Druhá. S nádejou stúpam na váhu. Tentokrát sa určite dočkám úspechu. Však už druhý týždeň driem,už som sa dostala oveľa ďalej,na bicykli hravo zvládnem 15 minút,na stepperi 7, cítim voľnejšie oblečenie. Je síce do gumy,ale aj tak. Už som vo svojich odhadoch skromnejšia. Aspoň dve keby padli. 86. Nie !! Tak toto už bolo na mňa priveľa. Kde robím chybu??!!! To nie je možné!!! Do očí sa mi tlačia slzy. Ja sa na to ........ !! Mám chuť sa poriadne nažrať. Toto nemá zmysel. Mne fakt už nič nepomôže. Idem do kuchyne urobiť raňajky,ozýva sa vo mne moje blížencové znamenie. Dve osoby,jedna vraví ...vy... sa na to,nažer sa,druhá varuje... ešte vydrž!! Zvádzam ťažký boj. Zas sa cítim byť bezmocná ako pri každom mojom pokuse o chudnutie. Ibaže teraz k tomu pribudlo aj obrovské sklamanie. Pred očami mám video a vidím manželov škodoradostný ksicht...."Čo som hovoril ..." Je mi síce do plaču,ale zatnem sa. Nie,toto nedopustím,ja mu ukážem!! Permanentka platí ešte dva týždne,skúsim to vydržať...
Už nechodím z fitka vysmiata a s pocitom majstra sveta. Ale často aj so slzami v očiach a s otázkou v mysli,či má toto vôbec zmysel. Netrápim sa zbytočne? Vo svojom povestnom srdiečkovom pulóvri a ruksakom na chrbte sa pomaly vlečiem domov a rozmýšľam. Kašlem na to,kašlem na premanentku,kašlem na reči,cítim neskutočné sklamanie z tohto všetkého. Hoci nemôžem povedať,že by som extra hladovala, ale predsa len,obmedzovala som sa. Sladkosť som nemala v ústach už tretí týždeň, moje obľúbené klobásky, slaninku, tresku takisto...je toto život?! A driem ešte k tomu ako kôň v posilke. Kráčam za tmy domov a z očí mi tečú slzy. Zle spím a ráno bežím na poslednú chvíľu na bus do práce.  Už sa tak nezadýcham. Neviem ako to povedať,ale bol to akoby zázrak v tej mojej depresii. Ja som mala pocit,akoby čosi zo mňa spadlo. Fakt,znie to neuveriteľne,ale skutočne som ten pocit mala. Doslova. Ako keby čosi zo mňa spadlo.  Aj v práci som sa cítila tak akosi inak,ľahšie. To už končil tretí týždeň môjho trápenia a ja,hoci nebola sobota,ani ráno, po príchode z práce sa rútim v spodnom prádle rovno na váhu. 84 !!! Že by konečne ??? Mám ešte týždeň platnú permanentku. Uvidím.

Dirty Dancing-HUNGRY EYES

Nový začiatok

Víkend mi poskytol dostatok času na upokojenie sa a premýšľanie. Pocit hrôzy a paniky ako som sa mohla doslova takto opustiť ustúpil a ja som začala uvažovať už s chladnejšou hlavou ako ďalej. Skutočnosť je aká je, do pondelka už veľa vody nenamútim, pomyslela som si, ale takto rozhodne po svete chodiť nemôžem.Musím to zmeniť! Jojo efekt som si vtedy zdôvodnila v podstate takmer správne,ale predsa len laicky. Internet som nemala,ani dostupné informácie z tlače. Popravde,ani som ich dovtedy nehľadala. Vysvetľovala som si to po svojom. Diéta,hladovka,začneš sa normálne stravovať,všetko máš späť. Áno,v podstate správne, ale v skutočnosti je to predsa len trochu zložitejšie. Povedala som si , pôjdem na to opačne ako pri priberaní. Nie hladovanie, ale pravidelné jedenie. Približne tak,ako by som chcela a vydržala jedávať aj v budúcnosti . A aby bol príjem predsa len nižší ako výdaj, budem to kompenzovať pohybom - cvičiť,cvičiť,cvičiť !!! Bola sobota večer a ja som sa po prvýkrát a vlastne aj posledný nemohla dočkať kedy návšteva odíde a kartový večer skončí . Mala som v hlave guláš. Pocit neistoty a strachu ako pôjdem v pondelok do práce sa miešal s odhodlaním na zmenu. Chcela som byť sama a utriasť si myšlienky. Nazbierať odvahu,silu,tak nejak si to v hlave urovnať.  To,že som bola myšlienkami úplne inde sa odrazilo aj pri tých kartách. Prehrávala som,kazila som čo sa dalo a bola som mlčanlivá. Riška ma pozná predsa len dobre. Neušlo jej,že nie som vo svojej koži,že sa čosi so mnou deje.  "Maja, čo Ti je?!  Pi, však to pivo tu už máš hodinu !"  "Nič,nič mi nie je, čo by mi malo byť?" Pokúšam sa o veselý tón,ale vyjde zo mňa skôr len taký kvílivý a volajúci o pomoc. "Do prdele ... Jano,čo si jej urobil?!" Otočí sa k môjmu manželovi. Ten sa ohradí: "Ja??!! Ja nič,však nech Ti povie čo jej je,čo ja viem??" "A čo sa staráte, čo máte do mňa,nič mi nie je,čo by mi malo byť??!!" Pošúcham dlane ako pri kartách a rozhodnejším hlasom poviem : "A rozdávaj,čas beží,nech aj čosi ešte vyhrám!!" A aby to vyzeralo vierohodne,hodím do seba riadny glg piva. Nie,nechcem nič vysvetľovať, nemám chuť počúvať potom doma reči typu nežer,pozri aká si, potom sa sťažuješ...

"Ozaj,kazetu ste si pozreli?" Cítim ako blednem...."Nie,dnes som sa k nej nedostala,mala som stále dajakú robotu"...zahováram. Posledné kolo,vyprevádzam návštevu,rýchlo opláchnem riad,dám na poriadok kuchyňu a zaľahnem. "Do čerta.." Je mi hrozne

Nedeľa. Vstávam opäť prvá,urobím raňajky. Pre seba už len jeden tenší šunkový chlebík,nakrájam si o to viac zeleniny, paradajky, papriku, priložím k tomu aj jogurt. Na jogurty nedám dopustiť,bez nich by som žiť nemohla. Ráno môžem,ešte vycvičím,myslím si,žiadna hladovka nebude. Pomaly prežúvam a rozmýšľam. Som odhodlaná na zmenu. Presúvam sa do obývačky,pustím CD a opäť poskakujem. Spotená a udýchaná si postavím na kávu a premýšľam ako s obedom. Udržala som sa,aby prvý rezeň neskončil na tanieriku a následne v mojom bruchu ešte pred obedom. Našla som kompromis. Sebe varené zemiaky,rezeň som medzi servítkami trochu odtučnila a nevybrala som si ten najväčší. Miesto kompótu som si dala kyslú uhorku. V tom čase boli kompóty u nás v kurze.  Zvyšky z tanierov už išli nemilosrdne do koša. Žiadne dojedanie, že škoda vyhodiť. Nie som žumpa. Umyjem riad,uvarím si kávu a odchádzam s ňou z kuchyne. Svoj nanuk dávam synovi. Síce s ťažkým srdcom ako Whoppi Goldberg v Duchovi keď dávala ten miliónový šek na charitu,ale syn po ňom chňapne takou rýchlosťou a s takou radosťou,že už nemám čas rozmyslieť si to. Dobre aj tak, bez tohto sa žiť dá,myslím si.

Ilustračné foto

Pondelok. Tak ako víkend prešiel celkom pohodovo a napodiv nie ťažko čo sa týka stravy, pracovný týždeň už taký jednoduchý nebol. V čom som videla rozdiel? Určite v tom,že som vstávala zavčasu. Pred piatou,takže ten deň bol dlhší. Opäť som sa snažila s raňajkami čakať čo možno najdlhšie. Aspoň do tej pol deviatej. Rozhodla som sa pre zdravé raňajky. Jogurt a nejakú vlákninu. Kúpila som si škoricové mušličky. Chutia mi a vlastne boli aj jediné z takéhoto sortimentu,čo sa u nás v tom čase dalo v bufete kúpiť. V miske som rozmiešala primerané množstvo s jogurtom a pomaly som si vychutnávala raňajky. Obedy som nešidila,chodila som v práci do závodnej jedálne. Dávala som si to,čo som mala rada,ale predsa len,už som zvažovala trochu viac. Čo je ľahšie,teda kaloricky ľahšie,ale nikdy som si nedávala jedlo,pri ktorom som už po prečítaní názvu a predstave,že ho mám na tanieri cítila,že by mi ani dolu krkom nešlo. A zmena bola aj po príchode domov. Už som sa zdržala rýchleho jedenia  postojačky a často ešte aj v kabáte pri vybaľovaní nákupu, ale začala som si jedlo pripravovať pekne na tanier. Jedla som posediačky,pri stole a pomaly. Povedala som si,budem jesť tak,aby som mala pocit,že som jedla. Teda aby sa jedlo dostalo aj do môjho podvedomia. To znamená,nejesť mechanicky. Začala som si jedlo naozaj pekne servírovať. To bola závažná a veľmi účinná zmena v mojom stravovaní,ktorá sa mi veľmi vyplatila a ktorú odporúčam. Som závislák na káve. Pri káve si najviac vecí rozmyslím,urovnám v hlave,ale aj odpočiniem. Káva je moja siesta,môj obrad. Našťastie,kávu som nikdy nesladila,ani smotanu do nej nepotrebovala. V tomto som sa obmedzovať teda nemusela. Takže po jedle káva a pri nej som sa psychicky pripravovala na tú najnepríjemnejšiu a v tom čase hádam najťažšiu vec. Vstať a ísť cvičiť. Tu už moje sebavedomie zas klesalo rýchlo  k bodu mrazu. Už som taká hrdinka nebola. Ale obraz z TV,ktorý mám stále pred očami mi nedovolí povoliť.  Dvíham sa a rozmýšľam. Aspoň skúsim. Mechanicky hádžem do ruksaku čo je do  fitka  potrebné. Tepláky,tričko,tenisky (nie tie,v ktorých behám po vonku),uterák,fľaša s vodou. Neznášala som fitko, dotyk so železom, ten typický fitkový smrad, ale vtedy som tam chodila s Riškou a po cvičení sme šli aj na pivo a poklebetiť si. Takže sa to tak trochu vykompenzovalo a bola to aj taká trochu spoločenská udalosť pre mňa. Tentoraz tam však budem odkázaná sama na seba a  po cvičení nič. Obava,ako to tam sama zvládnem,čo sa tam zmenilo,ako tam prídem,čo tam budem sama robiť. Cítim sa hrozne,začína ma prepadať pocit takej určitej beznádeje,či strachu,ani to neviem definovať. Zaváham,či tam vôbec mám ísť,či to má zmysel. Navyše keď doma oznámim, že idem cvičiť,vycítim z mužovej strany akýsi nesúhlas,hoci  nehovorí nič. Ale ten pohľad. Mám dosť,sebavedomie opäť nulové. Ale predsa len idem. Po ceste si stále hovorím,zvládneš to,neboj sa,nemáš iné východisko,prežiješ. Vchádzam dnu,srdce cítim až v krku, nepozerám napravo,naľavo, rútim sa  rovno k pultu,aby som si to nerozmyslela. Na otázku čo si prajem,či chcem chodiť cvičiť,či sa len poobzerať a popýtať,rýchlo hovorím : "Áno,chcem chodiť cvičiť." Ako v mrákotách počúvam otázku akú permanentku si prosím , Či chcem na začiatok len jeden vstup, alebo desať vstupovú, či mesačnú,štvrťročnú....Rýchlo zo seba vysypem :" Mesačnú ." Poznám sa ...desaťvstupová bodová neprepadne. Tak by vyzeralo aj moje cvičenie. Nechce sa mi,nejdem,nič sa nedeje. Ale pri mesačnej je čas obmedzený len na mesiac. Mám zaplatené,musím. Teda musím ... nemusím,ale nedá mi to. Dostávam kľúčik od skrinky a idem do šatne. Hrôza čo zrazu vidím okolo...ešteže som sa nepozerala pri vstupe. Márne by som hľadala svoju váhovú kategóriu. A moje cvičebné oblečenie ?? No,tiež žiadna sláva proti tomu,čo som tam videla. V duchu som už odpísala aj investíciu,ktorú som práve do cvičenia vrazila. Hanbím sa ako pes,ale čo, pre dnešok to hádam nejako vydržím. Obzerám sa z ktorého konca začať,keď príde ku mne tréner a celkom milo sa ma spýta,či som už niekedy na náradiach cvičila,či mi nemá poukazovať čo a ako,či mi netreba pomôcť. Pokúšam sa o úsmev a počujem samú seba :" Ďakujem,už som tu cvičila, trochu to poznám." "Dobre,ale keby si potrebovala pomôcť,spýtať sa na niečo,kľudne prídi." Tréner v mojom veku,tyká,takže to také zlé hádam nebude. Úľava ako hrom. Začínam cvičiť,sem-tam pozriem očkom po okolí. Neregistrujem žiadne úškľabky, to ma upokojí  a tak sa zažeriem do cvičenia.  Z každého cviku 3 série po 15x,to som mala od minula a toho som sa držala. Ani neviem ako, hodina a pol ušla a ja som doslova s mokrým tričkom mierila do šatne. Domov som prišla s celkom dobrým pocitom. A navyše čo ma prekvapilo hádam najviac bolo,že sa mi už nežiadalo nič jesť,len doplniť tekutiny. Bola som spokojná sama so sebou a zaspávala som s pocitom,že to hádam až taká zbytočná investícia nebude...

                                                                                                  maja1