 |
| Vidíte rozdiel ? |
"A dosť!" povedala som si v jedno letné ráno,keď som opäť zmeškala Tbus do práce. Skriňa praská vo švoch a ja mám problém čo na seba ??!! Aj v toto ráno som sa musela xkrát vyzliecť a obliecť a aj tak som so sebou nebola spokojná. Čas tlačil, neostávalo nič iné,len nechať všetko tak a utekať. Jediný priamy spoj do práce mi aj tak ukázal už len zadok. "Do prdele!" poviem polohlasno a odkopnem prvú pohodenú vec na zemi. Nervózne čakám na ďalší bus. Necítim sa dobre v oblečení čo mám na sebe a zúrim. Čaká ma navyše ešte minimálne 15 min.svižnej chôdze z mesta do práce. O chôdzu ako takú mi vlastne ani nejde,ale ísť v oblečení v ktorom sa necítim dobre ma však neteší. Uličky sú ešte takmer vyľudnené. Našťastie. Pridám do kroku v hlave si triedim myšlienky,občas podkašem gate. Chcelo by to o číslo menšie. Som blíženec. Teda ako píšu horoskopy, dve osoby v jednej. " Tak Ti treba !Načo to tam všetko opatruješ??! Aj tak to už nosiť nebudeš! Potom sa nečuduj,že máš takéto stresy !" hovorí mi to moje prvé ja. "Však sú to pomerne drahé kostýmy,pekné,nič im nie je...škoda vyhodiť..." oponuje to druhé. Opäť podkašem nohavice. Opasok je v kabelke,nebolo času sa s ním babrať. "Je mi toto treba?? Ozaj,načo to tam opatrujem? "
 |
| Predtým a potom |
V práci deň ako tak prežívam,ani veľmi z kancelárie nevychádzam,necítim sa extra dobre. Ale som rozhodnutá. Len čo prídem domov,začnem robiť veľké poriadky. Zakazujem si myšlienky typu bolo to drahé,je to málo nosené. Odháňam ich protirečením,je to veľké,nenositeľné,už sa nechcem a nedostanem na cestu späť ! Som o tom presvedčená. Už som predsa štíhla. "Som štíhla ..." vyslovím polohlasno. Usmejem sa a chytím sa rukami v páse,akoby som sa chcela o tom znovu a znovu presvedčiť. Znie to pre mňa tak neuveriteľne ... po toľkých rokoch. "A pôjdem si zas kúpiť niečo nové! Urobím si radosť. A just jo!"
Len čo urobím doma to najnutnejšie otvorím skriňu. Stojím a pozerám...chytím prvý vešiak,obzerám nohavice,sako. Takmer nové. Vyzlečiem tepláky,oblečiem nohavice. Pás padne až na bedrá. Sako...ako utopenec...zhodím z vešiaka,hodím na zem. Beriem druhý,tretí,štvrtý...už ani neskúšam. Načo. Pozastavím sa len pri čiernom nohavicovom kostýme. Začali sme chodiť na koncerty,bol dosť drahý. Obliekam...je mi ho ľúto,pozerám naň,chvíľku zaváham a končí na zemi. Na jeseň si budem musieť obstarať nový. Kopa na zemi rastie,v duchu mi prebehne myšlienka,koľko peňazí v tom bolo. Nech ! Avšak to,koľko peňazí budem musieť investovať do nového ma v tú chvíľu vôbec netrápi. Lepšie povedané,neuvedomujem si to,je leto,tričká malých veľkostí drahé nie sú. Jediné čo ma tak trochu začína strašiť je nový čierny kostým. Bez toho sa neobídem. Moje prvé značkové rifle...držím ich v ruke a nostalgicky spomínam ako som ich ledva zapla,ale bola som šťastná,že ich mám. Mala som dolu prvých 15 kíl...nič im nie je, sú ako nové,ibaže ... priveľké. Povzdych ,zatvorím oči a hodím na hromadu. Čo už. Presuniem sa k šuplíkom. Tričká,pulóvre. Niet o čom rozmýšľať. Tu mi v podstate ničoho ľúto nie je. Na spodok ukladám len jeden. Ten si nechám ako spomienku...relikviu. Môj povestný srdiečkový....
 |
| Ubudlo trochu |
A je to tu. Prichádza manžel. Otvorí dvere na spálni a spustí : "To čo má byť,čo je tu taký bordel?!" "Triedim šatstvo,je mi to veľké,nenositeľné." odpovedám. "Čo chceš s tým robiť?!" Pozerá na tú hromadu. "Neviem" odvrknem. Ale keď pozriem na neho ako sa tvári...hm...nebudem to mať ľahké. To mi je už jasné. Tričká,pulóvre,nohavice,saká,blúzky...ani by som nepovedala,koľko som toho mala. Skladám a plním tašky. Uložím ich pekne do radu. Ozaj,čo s tým?? začínam premýšľať aj ja. Ponúknuť to niekomu či len tak dať ku kontajneru?? Nie je to predsa len škoda? Pri predstave,že by sa okolo kontajneru na druhý deň váľalo moje šatstvo poprehrabované našimi počernejšími spoluobčanmi druhú možnosť rázne zamietnem. A pri myšlienke,že by neskôr v mojom kostýme prechádzala ....och nie,doslova sa zdesím. V skrini,v šuplíkoch je síce vzorný poriadok,ale predsa len,tých prázdnych vešiakov je priveľa. Pri pohľade na to,čo zostalo v duchu kombinujem,čo s čím,koľko možností. Nevadí, však postupne doplním. To už bude hádam len radosť. Zatvorím skriňu a mám zo seba dobrý pocit. Až teraz sa cítim byť naozaj v cieli. Do tašiek som zbalila definitívne aj spomienky na tučné časy...
maja1
