KristĂ­na - Horehronie.avi

V novom

Mala som dolu viac ako desať kíl. Duško a Riška si môjho ubudajúceho zadku všimli, čo ma veľmi tešilo a začínala som sa cítiť ako majster sveta vo svojej životnej forme. Ale oni ma videli doma,v domácom oblečení, do práce som stále nosila sukne do gumy  a voľne padnúce blúzky. Iné som ani nemala. Milosrdná móda, ktorá dokázala zakryť dosť veľa kíl , mi ukázala teraz aj druhú tvár.  Dokázala zakryť aj tie "prácne" zmiznuté kilá a mne v práci zatiaľ ešte nik nepovedal :"Maja,Ty si schudla!" "Koľko si schudla??!!" Začala som mať čoraz naliehavejší pocit,že treba pár koruniek konečne vraziť aj do nového oblečenia. Dosť bolo už aj to,že vtedajší moderný materiál sukní sa sám o sebe akosi zvykol naťahovať,ešte sa k tomu pridružilo aj to,že zmizlo pár cm v páse,sukne padli viac na bedrá a ja som mala pocit,že čochvíľa ich budem vláčiť po zemi. A aj v  XL - XXL blúzkach som sa začínala cítiť tak trošku utopene. No... aby som bola celkom úprimná,aj trošku tej ješitnosti v tom bolo ! :-)) Priznávam.  Oznam na nástenke v práci,že sa koná zájazd do Targu prišiel ako na zavolanie. Najvyšší čas.

Ešte stále ich opatrujem

Blúdim sama po trhovisku a v hlave mám jeden tajný sen. Nové rifle. Ako by mi asi sedeli? Mohla by som v nich aj do práce?? Schudla som viditeľne a prijateľne na nosenie riflí aj na iné účely ako na chatu, do blízkeho obchodu,či venčenie psa a pivo??!! Obzerám stánky,zastavím sa pri jednom veľkom,usúdim,že tam by sa mohlo čosi nájsť aj na takú trošku objemnejšiu prdel. Takú moju. S vyšším pásom,neočačkané aplikáciami,proste klasika. "Na paninku vyberiem?" počujem za sebou predavačku. Áno,chcela by som...vysvetlím a názorne ukážem asi aké. "Jesto,jesto dosť..." Za chvíľu držím v rukách asi trojo riflí. Vizuálne sa mi

Moja prvá zúžená ..

pozdávali ale v duchu si hovorím,ona je slepá...do tohto sa navliecť predsa nemôžem. Zvedavosť mi však nedá,idem "za plentu". Výhoda týchto trhov,nehrozí malá kabínka,nehrozia zrkadlá z každej strany. Ja som to vedela,prvé natiahnem do pol stehien, druhé bedráče,vravela som,také nie,riť v tom ako záhumnie,ledva zapnem zips,zúrim a moje nadšenie z chudnutia sa rozplýva. Ostali mi ešte jedny,čierne,tie sa mi pozdávali vizuálne najviac,ale nechala som ich na koniec,pretože sa mi zdali aj najužšie. No čo, keď už mám tie gate a tenisky dolu,skúsim aj tie. Neverím!! Ja ich zapnem! Síce musím trošku stiahnuť brucho,ale zips vyletí hore. Vysoký pás...v duchu sa začínam usmievať. Urobím drep,či neprasknú. Pohoda,zdajú sa mi na tele ako pančuchy. Ako je to možné?! Prvýkrát vidím,čo dokáže strečový materiál. Nakukne predavačka a strčí predo mňa veľké zarámované zrkadlo. "Dóóbre jesto na paninke...!" Obzerám sa v zrkadle...takmer som vykríkla Waw...pýtam sa na cenu. Prijateľná. Ešte navlečená v nich chytám do  rúk aj riflovú bundičku. Pani ju okamžite zvesí a podáva mi ju. Oblečiem a vyrazí mi to dych. Vyzerám šik. Pani pochváli a ja mám pocit,že tentokrát oprávnene. Ibaže tentokrát mi cena budničky tiež tak trochu vyrazila dych. Nie, zatiaľ uvidím,ak mi ostanú peniaze,vrátim sa. Platím rifle a s nadšením idem ďalej. Blúzky. Takú k rifliam. Do oka mi padne modro-čierna,s veľkým golierom,veľkými vyhrnovacími manžetami,taký v páse zúžený vypasovaný strih. Chytím do rúk,potiahnem,strečová,idem skúšať,padla ako uliata,cena oproti naším smiešna. Neváham ani minútu. Čas pokročil a ja rýchlo behám nakúpiť veci,ktoré mi nakázala rodina. S taškami sa vrútim do autobusu. Sadám si sama so sebou spokojná a veselo debatujem s ostatnými a už sa teším,ako to všetko doma vybalím,ako sa predvediem a pozriem sa na seba v normálnom zrkadle.

Ako to už býva,z takýchto výletov ma rodina vždy netrpezlivo očakávala. Vždy som priniesla čosi dobré aj na zjedenie,aj na potešenie. Pre každého niečo,čo má rád. Kým sa tešia,navlečiem sa do nového oblečenia a postavím sa pred synov a nevestu. "Čo poviete ... dobré?" "Dobrééé,dobre to máš",hovoria synovia a vidím,že pohľad neklame. Dívajú sa na mňa tak akosi inak. Pochváli aj nevesta. "Môžem v tom aj do roboty?" Pýtam sa neisto. "Dobre to máte,môžete,kľudne ! Vyzeráte v tom dobre." Pozriem na synov čo oni...Ako chalani,myknú plecami,ale dajú súhlas. Naberiem teda odvahu a predstúpim pred manžela. Poznám ho dobre,preto hovorím o odvahe. :-)) Pozrie na mňa a povie:"To kam v tom chceš chodiť??!! Ako pubertiačka!" A mám po nálade. "Do roboty!" odseknem a idem preč. "Dobre to máte,nebojte sa," hovorí nevesta a ja sa ukľudním,no zároveň do mňa vstúpi zlosť na chlapa a tým aj nový príval chudnúcej energie.  "Ty ešte budeš čumeť !!!" vyhrážam sa v duchu.

...a aby bolo aj na výmenu

Prvýkrát v práci v nohaviciach a dokonca v rifliach. Veľmi sa neukazujem. Sedím v kancelárii sama,takže v pohode. Zavolám Táni,nech sa príde pozrieť,čo som si to v tom Poľsku kúpila. Dorazí ako víchor za pár sekúnd. Vstanem zo stoličky a urobím pár "manekýnkovských" kreácii,otočiek. "Majka,Ty si kočka,dobre to máš,Ty si ale riadne schudla!!!" hovorí mi s úsmevom naozaj úprimne moja zlatá Tánička. "A víš co mi ten blbeček doma řek??!!" použijem opäť frázu z filmu ..."Vraj kam to chcem nosiť,že som ako pubertiačka!!" "Kašli na to,máš to super!" "Díííík,však aj deti mi to hovorili. A ten sa ešte len bude diviť! Ja mu dám pubertiačky !" Obe sa pustíme do smiechu. "Kua,Tatiana, vieš,že mňa Ti to chudnutie začalo baviť ??!" Pozriem na Tatianu a na okamih sa zarazím. Práve som prvýkrát nahlas vyslovila svoj pocit,ktorý ja už vlastne určitý čas nosím vo svojom podvedomí ! Áno,to je ono! Mňa to fakt baví. Je to možné,aby niekoho bavilo chudnutie?! Zadívam sa neprítomne na Táňu a už som myšlienkami mimo. Potrebujem sa zrazu tak nejako s tým, čo som práve vyslovila vysporiadať. Ja som "objavila Ameriku!!" "O jedenástej na obed,nezabudni !" hovorím. Chcem byť chvíľu sama. Táňa pochopí,pozná ma za tie dlhé roky ako vlastnú dlaň. Odchádza a medzi dverami mi ešte raz zopakuje,to,čo mi už povedala predtým. Ponorím sa na chvíľku do vlastných myšlienok a s úsmevom sa pustím do práce.
Obed. Vchádzam s Táňou do jedálne. Nedá sa nevšimnúť si pohľady. Udivené. Akoby som čítala...je to ona???!! V ten deň počúvam jednu lichôtku za druhou. Ako som dobre schudla,ako to poznať,aká som iná,ako mi to pristane. V duchu už začínam triediť šatník a rozmýšľať nad tým,čo dokúpiť ako prvé,len čo bude výplata. A som šťastná,akoby som vyhrala prvé dôležité preteky. Postup do vyššej kategórie. No...a... priznávam,aj tá ješitnosť... áno,aj tá tam vtedy bola. Ale však sme ženy a chceme sa páčiť,nie?? Začínam byť prvýkrát v živote presvedčená,že teraz to naozaj dokážem! V duchu sa už vidím štíhlou a začínam sa usmievať.                                                                                              maja1                                                                                                                                                             

Palo Habera - List Ježiškovi

Predvianočný čas...

Predvianočná Žilina

Včera sme zapálili už aj poslednú sviečku na adventnom venci. Vianoce sa nezadržateľne blížia,vrcholí nákupná horúčka,chystanie dobrôt,upratovanie. Nám gazdinkám víri v hlave tisíc vecí. Čo ešte urobiť,na čo nezabudnúť,čo si nenechávať na poslednú chvíľu.Nie je výnimkou,že padne pár dní dovolenky už aj pred sviatkami. Však ako to inak stihnúť??!! Zablúdim v myšlienkach nejakých pár rokov dozadu. Práca,domácnosť,deti. Cez deň som sa naháňala po obchodoch za darčekmi,vláčila domov plné tašky potravín, stále nebolo dosť, moje myslenie bolo naprogramované na ten tučný režim. Lepšie nech zostane akoby nebodaj malo niečo chýbať. Nebolo ničím  výnimočným,ak ma pri upratovaní či pečení zastihla aj hlboká noc. A ráno opäť práca,deti,varenie a .... Vianoce. A prianie - už aby tu konečne boli,už aby tento kolotoč skončil.  Prišiel tak túžobne očakávaný Štedrý deň. Vstávam zavčasu,treba ešte čerstvý chlieb,mlieko. Kmitám od rána okolo hrncov, dorábam popri varení kadejaké "neodkladné" nedorobky. Nebolo dokonca výnimkou,že som ešte aj žehlila posteľné prádlo !!!! Len aby ten večer bol naprosto dokonalý. Aby sme boli všetci spokojní. Aby som  potom už nemusela nič. Vždy som sa preto tešila na Vianoce. Ako budem mať vyupratované, ako si potom oddýchnem,ako si popozerám dobré filmy,niečo pekné prečítam,ako si pospím. Realita však bola vždy iná. Finišujem  s večerou, kmitám ako urvaný vagón  medzi kuchyňou,obývačkou,kúpeľňou,pot mi steká dolu chrbtom. Na rozprávku v televízii nemám ani len pomyslenie. Smažím ryby,za pochodu slávnostne prestieram stôl. Konečne vyberiem z panvice posledného kapra,rýchlo umyť a upratať nepotrebný riad. Rodina už nervózne nakukuje do kuchyne. Sprcha,trošku sa upraviť,obliecť zapáliť sviečku. Pokúsim sa o úsmev. Ťarcha zodpovednosti za Vianoce zo mňa síce spadla,ale cítim únavu. Vybalíme darčeky,tešíme sa,je osem hodín večer a mne sa pomaly zatvárajú oči. "Ty sa nejdeš pozerať? To je dobrý film!" "Nie,chce sa mi veľmi spať. Nahraj mi ho,potom si ho pozriem,však mám voľno",odpovedám. Došuchcem sa do postele a behom minúty neviem o svete. A dni nasledujúce nie sú o nič lepšie. Točím sa okolo domácnosti,okolo hrncov. Rok čo rok ten istý scenár. Teším sa,až sa život vráti do normálnych koľají. Doteraz mám na kazetách nepozreté filmy. Už ani neviem,či to naše video vôbec aj funguje. Ale čo bolo zvláštne,kmitala som,točila som sa v jednom kole,často som sa nestihla ani naobedovať a predsa som sa do tých normálnych koľají vrátila s nejakým tým kilom navyše. Ako to je možné??? Hm...áno,nestihla som sa často naobedovať,to je pravda. Ale takisto som aj pozabudla,že ten prvý rezeň,ktorý som vybrala z panvice a ktorý skončil v mojích útrobách,že aj ten má kalórie,že kalorické sú aj tie zvyšky,ktoré bolo škoda vyhodiť,že kalorický je aj cukrík či čokoláda zo stromčeka,či koláčik,ktorý som hodila do úst len tak cestou z kuchyne do izby. Ak sa zamyslím...mala moja huba okrem rozprávania aj iný dlhší  odpočinok? A pohyb??? Zdalo sa mi,že sa nalietam dosť,ale z dnešného pohľadu ... hm,len sa pousmejem.

Vianočná Mirage

"Nemôžem,nemám čas,musím ešte .....". menujem tisíc vecí Riške do telefónu. Tri dni pred Vianocami a mám ísť na hodinu,dve preč !!! Nemysliteľné. Ani dovolenku nedostanem,nestíham. "Neser ma Marfuša,nič nemusíš!! Pozri,chlap serie na Vianoce,ten má pohodlie a čaká,že bude mať všetko pod nosom a Ty kmitáš ako zdutá koza. Darčeky máš,decká čakajú len na ne,spokojné budú, tak o čo Ti ide?? Nemáte predsa cez Vianoce tri bachory.  O pol na rohu!" Cvak. Nadávam si v duchu sama sebe,že nedokážem rázne povedať nie. Pozriem na hodinky,mám tak dvadsať minút. Rýchlo dorábam nevyhnutné,hodím na seba rifle,vetrovku,kolečko salámy pre Tobíka a bežím. Snažím sa vysvetľovať,avšak prestávam veriť už aj vlastným slovám. Tentokrát som to dostala krásne na tanieri. "Vianoce si treba užiť,nie honiť sa ako zdutá koza. Kde je napísané,že práve pred nimi musíš gruntovať ako o život? My ideme radšej lyžovať. Však upratujem priebežne celý rok. A žrádlo?? Zjem toľko čo cez bežný deň, akurát si doprajem čosi lepšie. Stačí,že mám pivo,kávu,vyložím nohy. Zima je,poď,dáme si čaj s rumom,tam môže aj pes!" zavelí Riška a ukáže na najbližší lokál. V duchu prevrátim oči. Zas ďalšia hodina v čudu. Neostane len pri jednom. Domom prichádzam v dobrej nálade,neurobím už nič. A rozmýšľam...Ona je ale štíhla...

Nasledujúce roky som si to poučenie vzala. Nie naraz,ale postupne. Lyžovať nechodím, neviem, zimné športy nepreferujem . Venujem sa tým mojím záľubám. Idem do fitka,či za kultúrou. Už si neviem predstaviť predvianočný čas bez pozastavenia sa vo večernom vysvietenom meste pri punči, či bez Vianočného koncertu. Pekne sa obliecť a započúvať sa do krásnych tónov hudby a spevu. Vždy končia skladbou Tichá noc. Dirigent vyzve k spevu aj hľadisko. Je to krásne,dojemné. Začínajú mi Vianoce.

V Auparku

S plnými taškami už  nebehám, nepečiem kvantá koláčov, ani nezháňam tak krvopotne darčeky za každú cenu. Vždy čosi kúpim aj bez toho stresu. Alebo sa priamo spýtam čo by si priali, v dnešnej dobe sa dá. Všetkého je dosť,obchody sú otvorené dá sa povedať denne. Rada chodím po obchodoch len tak pozerať. Milujem vianočnú výzdobu, keď hrajú koledy. Aj upratujem. Možno tiež viac ako inokedy, ale je to už trochu iné. Bez stresu.  Čo stihnem,ako sa mi chce.  Vôbec mi nevadí,ak čistím dôkladne niečo v kuchyni pri vianočných pesničkách aj dlho do noci. Nerobím to už pod takým tým  tlakom,že to musím,pretože idú sviatky. Ak sa mi robí dobre,robím,ak sa mi nechce,nechám to tak. Aj pečiem, mám rada,ak byt vonia vanilkou a škoricou. Jeden-dva druhy. Stačí. A  jedlo ? Nie je také "kvalitné" ako kedysi. Údeniny,hlavne klobásky,knedle,mastné pečené mäso,šľahačka, krémové maslové zákusky,vandel majonézového šalátu,rezne...však sú Vianoce. Radšej si viac pospím a pripravím niečo chutné,ale menej náročné,ale pekne servírované,slávnostnejšie. Samozrejme,vyprážaná ryba a ten šalát u nás nechýba. Len ho už robím v primeranom množstve. Rada si pospím, idem von,pozriem si film,rozprávku. Zrazu vidím,že ak chcem,čas si na to nájsť môžem. Milujem Vianoce,milujem predvianočnú atmosféru v meste. Už si ju dokážem vychutnať. Dnes som bola s kamarátkou,kúpila som neplánovane aj pekné darčeky. Len tak mi padli do oka. Zajtra sa ideme rozlúčiť  s angličtinou pre tento rok, v stredu s kamarátkami.  A štvrtok,ten si už nechám na predprípravu štedrovečernej hostiny,dobalím darčeky,pomôžem zdobiť stromček. Aby som na ten sviatočný deň mala čo najmenej práce,aby som mala čas ísť aj na cintorín  zapáliť sviečku tým, ktorí už nie sú medzi nami a vyvetrať si trochu hlavu. A večer nedočkavo rozbaľovať darčeky...možno sa aj poteším. Ktohovie aké prekvapenie mi pripraví ten môj Ježiško tento rok. A možno si pozriem aj dobrý film. Jedno je však isté. Do práce sa vrátim vypočinutá,usmievavá a viem určite,že ma nič nebude v páse omínať,že nohavice zapnem možno ešte lepšie ako pred nimi. Vianoce naozaj nemusia byť postrachom ani pre líniu.

                                                                                                            Maja1

Metalinda - Nebo zastav dážď

Trošku zamyslenia....

Pozerám znovu a znovu reportáž Reflexu o Edite. Vidím peknú a vysmiatu ženu, ktorá  toho chcela ešte veľa urobiť a dnes už tu nie je. Odišla natrvalo a mnohým sa to dá len ťažko uveriť.   Dva roky dozadu som s ňou bola na stretnutí v Dudinciach, zdá sa mi akoby to bolo len teraz nedávno. Prekypovala energiou  a určite si  ani len na maličký okamih nepomyslela, nepripustila, že by jej život mohol zakrátko pripraviť  takýto nezvratný osud. Bola ešte mladšia ako som ja a to ma núti trošku sa zamyslieť.  Neviem či už pri narodení máme dané do vienka ako dlho tu budeme môcť byť,či je niečo medzi nebom a zemou, ale určite môžeme mnoho vecí ovplyvniť aj my sami. Zdravie. Často sa praje už len tak automaticky - ako fráza. A pritom je to naozaj to najdôležitejšie čo máme. Chráňme si ho. Na prvom mieste v úmrtnosti sú kardiovaskulárne ochorenia. Zvykneme všetko zvaľovať na stres. Áno,žijeme inak ako kedysi,život je určite rýchlejší a často nám zasadí aj nečakaný úder. Problémy v rodine , zamestnaní ,či v najhoršom jeho strata nám určite na zdraví nepridá a mnohé veci vlastne ani ovplyvniť nemôžeme. Ale riziko infarktu je oveľa vyššie ak je srdce zaťažené ešte aj inak. Obezitou. Často ju považujeme skôr za estetický problém ako za zdravotný. Však mi nič nie je,mňa nič nebolí,aj tlak mám dobrý. Ale zajtra to už pravda byť nemusí. A toto sa ovplyvniť dá,je to len a len vo Vašej moci. Fajčiar si tiež nechce pripustiť,že si ničí zdravie. Určite je pravdou, že na rakovinu pľúc umierajú aj nefajčiari. Ale tých fajčiarov je nepomerne viac. Aj na iný druh rakoviny umierajú aj tí,čo žili zdravo,ale predsa len,pri zlom životnom štýle je riziko oveľa,oveľa vyššie. My ženy často odkladáme preventívne prehliadky,však čo,nič mi nie je,nič ma nebolí,teraz nemám čas, to vyšetrenie,čo si budeme rozprávať,dvakrát príjemné tiež nie je,povieme si - O  týždeň,o mesiac,o rok. ..A vystrašené bežíme až vtedy,ak sa niečo vyskytne. V tom "lepšom" prípade pre nás, ak len  v našom okolí. A v duchu sa modlíme,aby ten náš výsledok nebol zlý a dušujeme sa,odteraz už pravidelne,nič nezanedbám ! V týchto dňoch si každý deň zapálim v práci aj doma v kahančeku čajovú sviečku a na pár minút sa zamyslím aj nad životom ako takým...

Predvianočná Žilina

Blížia sa Vianoce. Opäť začína v práci a v uliciach mesta zhon. Predvčerom som si povedala, že sa každý deň  idem venovať po práci  trochu domácnosti a Vianociam. Ale len do nedele 19.12. Čo stihnem urobiť,stihnem,čo nie,nechám na inokedy. Nevadí,  však Vianoce prídu aj tak. Ale naháňať a nervačiť sa už nebudem. Nechcem. V pondelok 20.12. začnem už žiť vianočnými pocitmi. Koledami,vôňou koláčikov,zájdem aj na vianočný koncert.  Budem myslieť aj na seba. Robiť to,čo ma teší,čo mi dodáva energiu. Nájdem si čas na priateľov,na posedenie,či postátie pri vianočnom punči  v meste,na cvičenie a budem sa už naplno venovať mojej záľube - písaniu.  Takže o trošku času poprosím. Moje myšlienky sú teraz zatúlané niekde inde.  Prežite pokojný advent a nezabudnite - život je krásny a treba ho naozaj naplno ŽIŤ. 

                                                                                                                              
                                                                                                                                        maja1