Ako prežiť Vianoce

Ako prežiť Vianoce a nepribrať? Pre mnohé stačí čo i len zmienka o Vianociach a už aj na sebe  pocítia pár kíl navyše. Že by to mohlo fungovať aj opačne,to mi asi málokto uverí. Ale verte,že sa to dá. Ja som z Vianoc nemala hrôzu už veľmi,veľmi dlho čo sa týka priberania. Skôr naopak,Vianoce ma dokázali naštartovať na chudnutie, pretože som sa po  vianočnej dovolenke obyčajne do práce vrátila akási ľahšia a tenšia. Aj keď som to nikdy nesledovala na váhe,cítila som to na oblečení. A to aj v čase,keď som s tými kilogramami zápasila.  A popri tom som to nerobila s tým vedomím, nedávala som si extra pozor čo zjem, nekládla som si tú "hamletovskú" otázku mám či nemám si dať. A nemala som ani len výčitky typu zas som sa prežrala,zas sa nevládzem hýbať...od zajtra sa sa musím krotiť. A mám pocit,že som pre to vlastne ani nič také neurobila. Len som si dala do hlavy pár "zásad" mojej priateľky,ktorá mi vtedy s videom otvorila oči.

Priveľa?  Rozdelím sa

Vianoce sú dni,čo sa týka jedla  ako každé iné,len sviatočnejšie. To,že sú sviatky,to neznamená,že treba mať 3x toľko jedla ako inokedy. Ale skôr si doprajme jedlo také iné,vzácnejšie,sviatočnejšie ako vo všedné dni. Určite však netreba urobiť 20 rezňov a kýbel šalátu pokiaľ ste len štyria a to iba preto,že sú Vianoce. Pamätám si, čo  mi práve táto kamarátka pred  rokmi povedala,keď ma volala von a ja som zalomila rukami :"Nemám čas,nemôžem,vieš koľko mám ešte roboty??". Hľadela,čo všetko vlečiem domov :" Čo Ti už nadobro šibe??? Zato,že sú Vianoce, to Ti pri otvorení chladničky musia šnicle padať??!! Načo chceš toho toľko chystať?? Toto  všetko dokážete požrať?? Či aj potom vyhodíš?? Neser ma,  urob každému jednu šnicľu a oddychuj, zanes to domov a poď  von na vzduch,to Ti prospeje viac! Nebuď otrokom vianoc a rodiny. " Chvíľa ticha a ja som si uvedomila,že vlastne má aj pravdu. Predstavila som si zvyšky v chladničke. To tak nemám rada.  S jedlom by sa plytvať nemalo a potom zbytočne dojedám,prejedám sa,lebo škoda vyhodiť. Treba to zmeniť.  Čo zostane zo štedrovečernej večere, to už dlhé roky dávam  na obed na prvý sviatok vianočný. Kapustnicu,ryby,šalát,to predsa doma chutí každému. Načo variť, však xkrát v roku jeme na druhý deň to,čo ostalo napr. z nedeľného obeda. A.po predvianočnom zhone,kde sa horúčkovito nakupovalo,upratovalo,v práci finišovalo,tak si telo žiada odpočinok. Konečne vypnúť. Prvý sviatok vianočný je na to ako stvorený. Miesto varenia si radšej pospím, vstávam vtedy kedy mi moje telo napovie,že je spánku dosť. Však na štedrý večer bývame často hore aj dosť dlho po polnoci. Priznám sa ,že roky dozadu som už pomaly o desiatej od únavy padala,ale človek sa učí. Alebo ho naučia iní :-)) Napokon,aj ostatní členovia rodiny si radi pospia. Variť niečo iné, slávnostné,lebo sa to patrí,či je to zvykom ? Už nie.  Prvý sviatok vianočný by mal byť skôr taký iný. Odpočinkový,duchovnejší,kde má rodina k sebe blízko. Ak ešte všetci spia, urobím si kávu,niečo si prečítam,pustím si hudbu,alebo TV a relaxujem nikým nerušená.  Keď rodina povstáva,to je takmer okolo obeda, zaželáme si pekné ráno, či už skôr deň a ten začíname vlastne až obedom. Prihrejem kapustnicu,ryby, pekne naaranžujem stôl, zapálim sviečku,dáme si aj prípitok. Na stole nechýba ovocie ani koláčiky.  Končíme posedením pri káve a plánujeme čo so zvyškom dňa. Teším sa z darčekov,príp. ideme na návštevu k rodičom,deťom. Alebo sa návšteva ohlási u nás. A to tiež nemusí byť zas len o tej hojnosti,o jedle. Však prídu len tí "naši",alebo my k "našim". Nerobím zbytočne veľké pohostenie ako chlebíčky,jednohubky a pod. Nemávam doma ani čipsy,ani sladené nápoje typu  koly,nič také. Stačia slané tyčinky,koláčiky, ovocie,káva,kvalitné vínko,ide predsa o to posedenie, o tú blízkosť rodiny.  V krajnom prípade,ak sa dlhšie a dobre sedí, tak  urobím klasickú šunkovú misu.  Ale priznám sa, že v poslednej dobe už skôr ako chodiť po návštevách,či ich prijímať už mám radšej kľud a ťahá ma to skôr niekam von,na prechádzku. :-(

 Druhý sviatok vianočný je pre mňa už tak trochu menej sviatočný. Ale taktiež spím dovtedy,kým mi moja telesná schránka nepovie - stačilo.  Aj v spánku sa spaľujú kalórie,spánok napomáha chudnutiu.  Ale vôbec sa nenaháňam, ani  nepanikárim pri pohľade na hodiny. Ryby a šalát sú síce zjedené a treba aj čosi uvariť. No do varenia sa tak rýchlo nehrniem. V pokoji si dám svoj ranný jogurt,urobím si kávu,otvorím PC a spravím raňajky aj pre mojich spachtošov. Robím to rada,ale aj  zámerne,získam tak čas,aby som nemusela náhliť s obedom. :-)) Na tento deň uprednostňujem akékoľvek mäso,či už bravčové,hovädzie,morčacie,ale snažím sa ho upraviť trochu originálnejšie,inak ako vo všedné dni. Nerobím ani  hus,ani kačku,ani žiadne pečné mäsá,ktoré plávajú v masti a vyžadujú dlhé hodiny pri sporáku. Je to zas viac menej o tom stolovaní a troške nevšednosti. A podľa toho,kedy vstávam,podľa toho si zariadim aj celý deň.  Ak sa mi podarí vstať včaššie a rodina ešte spí,tak sa po káve potichu vytratím do fitka,ktoré už funguje normálne.Už sa mi to vyslovene žiada. Jednak po tom predvianočnom zhone je to taký iný pohyb  a v tento deň má aj to cvičenie také zvláštne čaro. Povedala by som,že je tak trochu  slávnostné Nepreháňam to ,ale zas sa  ani  neulievam. A tá zvláštna atmosféra... tá ma tam ťahá. . Na to sa teším . Dobre ma to naladí,naštartuje,dodá energiu. Ak vstanem neskôr, tak sa venujem najskôr obedu a potom už doma neobsedím, jednoducho musím čosi robiť.  Fyzicky,ale nie upratovať,ani domáce práce, to sa ani nehodí. Buď ísť von na dlhú prechádzku,alebo ak to rodina odmieta,tak to fitko. Len nezostať doma. Myslím si,že práve to polihovanie doma,pozeranie TV v polohe ležmo človeka vyčerpá možno viac ako dlhá zimná prechádzka,či to cvičenie. Som unavená,konečne si potrebujem odpočinúť,to je asi ten  najčastejší dôvod ktorý máme na to,aby sme si ospravedlnili to,že chceme zostať doma. A sú Vianoce ... na stole koláčiky, oriešky, čipsy, pivo,víno...plná chladnička. Všetko to láka, , len ten pohyb chýba.  A často sa veľa vecí poje len z nudy.... Viac už  asi hovoriť nemusím.

Čo teda poradiť na záver?? Užívajte si voľné dni, oddychujte,zamestnajte sa tým,čo máte rady. Doprajte telu veľa spánku, nedovoľte nikomu,ani vlastnej rodine,aby si z Vás spravili otroka sviatkov,aby všetko to,čo sa týka jedla, bolo len a len na Vašich pleciach.. S nákupmi a varením opatrne. Nekupujte zbytočne veci,ktoré bežne možno ani nekupujete a  sú len prázdnymi kalóriami,ako čipsy,sladké vody len preto,že sú Vianoce. Radšej si nakúpte viac ovocia,možno aj takého nevšedného.  A  nenakupujte zbytočne veľké množstvá čohokoľvek, povedzte si, však sú to len 3 dni,potom je všade otvorené,potom dokúpim.  Varte len také množstvo,ako zvyknete po iné dni, ale viac nápaditosti venujte stolovaniu a  úprave jedla. Po obede,večeri odchod od stola. Umyť riad môžu aj deti,príp.manžel,mnohé máte aj umývačku, takže práca s riadom odpadá,  poschovávať jedlo ako to robíte po iné dni,napr.v nedeľu, dať si pri čistom stole kávičku,  k nej kľudne bez výčitiek aj zákusok,ale potom sa snažiť ísť niekam minimálne na hodinku,dve von, na dlhšiu prechádzku, nie sa  hneď presunúť na gauč k plnej mise dobrôt a podriemkávať ako Marfuška anjelik. Ak aj ostanete doma,tak si  už k telke si nerobte zbytočne "pohostenie" s tým,čo  keby náhodou ...návšteva. Obyčajne to skončí aj tak vo vašom bruchu.

Ak máte dovolenku aj medzi sviatkami,najideálnejšie je hneď na Štefana zbaliť veci a ísť mimo na pár dní niekam na chalupu,či si vybaviť nejaký ten wellnes pobyt,proste odísť. . Doba je však ťažká,nie každý má také možnosti. Ale medzisviatkové dni sú predsa len dni všedné,mnohí normálne pracujú,ak máme voľno,  doprajme si predovšetkým spánok a pohyb, venujme sa deťom, vnukom, vezmime ich von na prechádzky po okolí, ani oni nemusia vysedávať pri počítačoch, dá sa ísť korčuľovať, na plaváreň. Alebo čo tak dať si  len tak  v meste zraz s babami pri káve, pokecať si a trochu obehať výpredaje ?( Tie však len v prípade,ak  nám  na účte ešte čosi aj zostalo. :-)) Improvizovať sa dá vždy a nemusí to ani hlboko zasiahnúť do nášho rozpočtu.  A garantujem Vám,že sa do práce vrátite usmiate,vypočinuté a hlavne nebudete sa musieť dlho prehrabávať v skrini aby ste našli oblečenie,ktoré bude omínať čo najmenej,resp.ktoré zakryje ten novovytvorený fald na Vašom bruchu,pretože spánok v spojitosti s pohybom si hravo poradí aj s tými koláčikmi, ktoré ste zjedli cez sviatky navyše.
                                                                                                     Maja1                                                                                          

A dosť bolo výhovoriek !!!

No...bolo by načase opäť sa rozhýbať,čo poviete?! :-)) 


Tak a položme si opäť otázku - Je schudnúť naozaj také ťažké?

Pred 2001

Pred 1997

Ja hovorím každej žene: "Nie,nie je. " "Ale je,to mi ani nehovor ! Nie je každý ako Ty,ľahké to určite nie je!", dostávam obyčajne odpoveď. "Ale je !" nedám sa a dodávam "Ťažké sú len prvé tri týždne,možno mesiac,ak toto obdobie zvládneš,máš vyhraté! Potom to je už len o zvyku a ak sa Ti začne dariť,tak Ťa chudnutie môže začať dokonca aj baviť !" "Prosím Ťa,to mi ani nehovor! Chceš mi povedať,že to Tvoje chudnutie bolo ľahké?! Že si si neodriekala, že to išlo len tak?? Že si nič nemusela robiť??!! Prosím Ťa, aspoň netrep!" "Nechápeš čo Ti hovorím??! Netvrdím,že to šlo ľahko,hovorím,že prvé týždne sú ťažké,to áno,pri tých som doslova niekedy trpela,aj so slzami v očiach som šla z fitka domov,ale vydržala som,potom to už šlo oveľa ľahšie,potom to bolo už akési samozrejmé. A ak sa začnú zjavovať prvé výsledky,to Ťa ženie vpred a už je to úplne iné !" "Aké iné ?? Odriekať si musíš stále a ak musíš variť a piecť pre rodinu,tak je to veľmi ťažké stále !" "Nie je,ja som pri chudnutí mala tiež rodinu,tiež som musela variť,aj sa starať o domácnosť,aj chodiť do práce ! A zvládla som to a tvrdím stále,nie je to také ťažké,len treba chcieť a vydržať prvé týždne. Tie sú o odriekaní a o zapretí sa,tie sú ťažké,potom to už ide. Ale tie prvé týždne,tie si vyžadujú skutočne na sebe zapracovať,v kuse,bez väčších prehreškov ! Tie sú ťažké,to priznávam!" "No tak vidíš! Nie je to ľahké ! Tak nekecaj !" A pridá sa úsmev,ktorý znamená víťazstvo  -  máš to tu,nachytala som Ťa.  "Pozri,ja som tým prešla, je mi to jedno čo si myslíš Ty,ja tvrdím stále,že sa to dá a nie je to také ťažké,ale ak si budeš hovoriť stále to svoje,že to ťažké je, tak neschudneš nikdy. Je to Tvoja vec,mysli si čo chceš! " Pokrčím plecami,vystrúham grimasu a buď zmením tému,alebo odchádzam. Približne takto dajako vyzerajú moje počiatočné  rozhovory na tému chudnutie s mnohými ženami. Kde je teda pravda?? Pozrime sa na to trošku bližšie.

Po 2007

leto 2011

Ja viem,ak sa povie idem chudnúť,prvé čo človeka napadne je hlad, odriekanie si v jedle. Jedným slovom - diéta. A druhé ? Lapať po dychu kdesi pri behu,drepoch,sklápačkach.  A môj príbeh by sa mohol  opakovať od začiatku. Ale aby sme tomu predišli,poďme sa na to pozrieť trošku inak. Triezvejšie, urobiť kompromis,uľahčiť si to. Ako ?? V prvom rade si to treba zrovnať v hlave. Začať rozmýšľať inak ako doteraz. Chcieť schudnúť,hľadať spôsob ako  to pôjde,nie dôvod,prečo to zrovna u mňa nejde. Myslím si,že je len malé percento ľudí, v našom prípade žien,hovoríme o ženách, ktorým bráni,resp.u ktorých má na svedomí obezitu zdravotný problém. Drvivá väčšina sa k svojej obezite dopracovala v tehotnosti,zlými návykmi v jedeni, stresom,ktorý si "liečili" jedlom no a v neposlednom rade aj vlastnou pohodlnosťou. Priberá sa ľahko a pohodlne, to vieme, ale dávať dolu prebytočné kilá,najmä ak sa ich nabalilo niekoľko desiatok,to už ide ťažšie a hlavne zdĺhavejšie. Ale určite to nie nemožné. Pokiaľ tomu  skutočne nebráni zdravotný problém,schudnúť môže každá jedna a v každom veku. V duchu už počujem to známe "Tebe sa to povie,ale...  " "Dosť ! Nechcem už počuť žiadne ale..." pretože po ňom si určite nebudeme hľadať spôsob,ale po dvoch-troch dňoch "mučenia a odriekania"  si určite nájdeme ten dôvod,prečo to nejde. Položte si radšej otázku,prečo chcem schudnúť? Chcem naozaj schudúť? Chcem!! Nájdite si silný motív...hm...u mňa to bolo video,videla som sa v TV,hrôza. Ale u každého jedinca to môže byť niečo iné. Zdravie,partner,nemotornosť, nemôžem na seba už pozerať, túžba páčiť sa,cítiť sa žensky,pekne sa obliekať...Nech je to hocičo,treba si to do vziať do hlavy ako svoju túžbu,svoj sen ktorý je splniteľný,ktorý si môžem splniť len ja sama,ktorý závisí len a len odo mňa,ako sa k tomu postavím. Ako rýchlo bežia roky ? Často sa ani nespamätáme z Vianoc a už sú tu ďalšie. V lete máme problém vyzliecť sa do plaviek,sľubujeme si do budúceho leta...ale príde aj to budúce a nariekame opäť. Prečo sa neviem odhodlať?? Prečo to nedokážem?? Čo tak povedať si - Ak to dokázala ona,musím to dokázať aj ja !! Nie som predsa o nič horšia!!! Postavte sa pred zrkadlo,pozrite sa na seba kritickým okom a potom zatvorte oči a predstavte si samú seba rok po...v oblečení o dve-tri veľkostné čísla menšom,pestrom,farebnom. Ako sa pekne dlaňami chytíte v páse...Nestačí??!! Predstavte si partnera,ako začne poškuľovať,možno aj trošku žiarliť,možno pridá lichôtku,možno...no,to si radšej nepredstavujte :-)) Nie,u každej funguje ako motivácia niečo iné,ale v zásade platí,treba chcieť,naozaj chcieť. A začať okamžite. Nie od zajtra,od pondelka,od prvého. Teraz !! Že už je večer? Že sa s jedlom,pohybom už nedá urobiť aj tak nič? Nevadí, nedá, ale začať treba aj tak najskôr v hlave.  Premyslieť si trošku plán ,pouvažovať nad sebou, v mysli prebrať ako som jedávala doteraz, čo tvorí základ bežného môjho jedálnička, zamyslieť sa nad energetickými hodnotami potravín,čo jedávam najčastejšie,čo sa v tom dá zmeniť, čo som robila,resp.nerobila doteraz, kde sa stala chyba,ako to zmením.  Nadýchnuť sa a povedať si s jasnou hlavou a pevným rozhodnutím "Teraz to musím dokázať! " Usmiať sa na seba , zatvoriť oči a cez noc začať snívať svoj štíhly sen ... 
                                                                                                     Maja1 

Tak šiel čas...

Tak šiel čas... (zväčšenie-klik na foto)

Open Season Mr Weenie Nain Yah

Chudneme...chudneme...ozaj,nepripomína Vám to niečo??!! :-)) 

Život po...

 Rozhodnutie urobiť prievan v šatníku znamenalo pre mňa urobiť tú pomyslenú hrubú čiaru,ktorou sa obyčajne končí jedno obdobie a začína nové. Vždy veríme,že bude šťastnejšie ako to predošlé. Moje povestné video mi síce v okamihu zrazilo kolená k zemi,no na druhej strane dalo aj neobyčajnú silu a motív k tomu,aby som opäť vstala a napravila čo sa ešte napraviť dá.

Rada som si zapózovala

Teraz tu stojím pred poloprázdnym šatníkom a začína mi dochádzať skutočnosť,že som už vlastne v cieli. Tento pocit by som priala zažiť každej žene. Rukou prejdem po plných vešiakoch,kochám sa v tých pestrých farbách a akosi automaticky zvesím z vešiaka nohavice a pozerám. Chcem sa znovu a znovu presvedčiť,že sú naozaj moje,že je to skutočnosť,že to nie je sen !! Otočím sa k zrkadlu. Zapózujem sprava,zľava,spredu. Chytím sa v páse,medzera medzi palcom a ostatnými prstami sa citeľne zmenšila. Zaškerím sa zrkadlu akoby to bol objektív fotoaparátu. Zahrabnem si do vlasov,vypnem ich dohora. Vidím svoju šťastnú tvár,smejem sa do zrkadla,chce sa mi spievať,skákať,tancovať. Je to zvláštne. Začala som chudnúť preto, lebo som sa videla ako vyzerám a moje slová boli "Takto predsa nemôžem chodiť medzi ľudí!" Myslela som,schudnem,začnem sa inak obliekať,prestanú občasné poznámky na moju adresu typu "Pozri ako vyzeráš","Nežer" a pod.,jednoducho aj mužovi vytriem kocúra a sklapne. Vlastne som sa nad tým ani tak veľmi nezamýšľala čo bude,ako bude potom. Jednoducho schudnem a život pôjde ďalej. 


Áno,život išiel ďalej,ale úplne inak ako som si to predstavovala. S ubudnutými kilami akoby mi ubudlo aj pár rôčkov. Možno to bolo tým šťastným výrazom v tvári,zmenou farby a strihu vlasov. Nebála som sa experimentovať,však vrcholilo leto a cez leto je dovolené takmer všetko. Kostýmkom zemitých farieb som už dala načisto zbohom. Miesto nich začali kráľovať v mojom šatníku pestrofarebné tričká,košeľové blúzky, biele nohavice,farebné opasky. A prázdnych vešiakov rýchlo ubúdalo. Nakupovať pekné oblečenie cez leto na moju novú postavu bolo radosťou.A musím dodať,že za zlomkovú cenu toho,ako som nakupovala predtým. Komplimenty potešia každú ženu a ja som o ne núdzu naozaj nemala. Najmä zo strany mužov. Stávalo sa mi,že ľudia,ktorí ma dlhú dobu nevideli,ma ani nespoznávali. To vždy potešilo a ja som sa smiala čoraz častejšie. A musím povedať,že ak sa cítite byť príťažlivá a spokojná sama so sebou,začnete viac prežívať aj lásku a sex. A to za to naozaj stojí,verte mi. Aj to patrí k životu a chceme sa predsa páčiť hlavne tým svojím doma. Sme ženy :-)). 


Ale každá minca má dve strany a musela som sa vysporiadať aj s tým negatívnym. Neprajnosťou či závisťou. Neviem. Tá z radov blízkych naozaj bolela. Nechápala som tú zmenu správania,nebola som na to vôbec pripravená. Ale na druhej strane som sa už s tým  dokázala akosi ľahšie vysporiadať. Mnohí mi predpokladali a určite aj priali jojo efekt. Často som bola napádaná ako jem,že si odriekam,že sa kontrolujem,že veľa cvičím,že že že...Proste hľadali chyby tam,kde neboli. Alebo tým ospravedlňovali svoju neschopnosť čosi so sebou robiť. Neviem. Ja si myslím,že som jedla normálne ako každá iná žena,ktorá chcela byť štíhlou. Predsa aj tá od narodenia štíhla by pribrala,keby zrazu začala nekontrolovateľne a bez nejakej pravidelnosti jesť a keby sa začala pohybovať čoraz menej. To bolo vždy všetkým jasné,ale že ja,tučná,som začala jesť ako tie štíhle,že som sa začala hýbať,to už bolo iné,diéta,odriekanie. Ale ťažko vysvetlíš,že som sa dostala inde,že moje telo to už jednoducho nedokázalo prijať. Že som si "odriekala" sladkosti a tučné ťažké jedlá? Nahradila som ich inými,ľahšími so zeleninovými prílohami,ktoré mi chutili. To predsa nie je diéta. A cvičenie? Nuž stalo sa mi akousi závislosťou. Ale vysvetlíš niekomu,že pre mňa to je v podstate relax? Taký istý,ako pre niekoho pozeranie TV v polohe ležmo na gauči a s balíkom čipsov pred sebou? Nevysvetlíš. Ale čo, v reálnom živote sa nekonči všetko happy endom ako v románe z ružovej knižnice. A aj ľudia sme rôzni.

Siesta po obede

Môj život sa zmenil o stoosemdesiat stupňov. Ale nebolo to o iba o tom výzore,komplimentoch. To by bolo príliš povrchné, tou čerešničkou na torte,na ktorú som tiež v podstate pripravená nebola,bola zmena môjho vnútra,prežívania,myslenia,náhly príval pozitívnej energie,chuť žiť. Ak sa začnete cítiť dobre vo svojej koži,ak máte radi samú seba,to ide ruka v ruke so zvýšeným sebavedomím. Nie,nespyšnela som ako si to možno niektorí aj mysleli,ja som si už len nenechala brnkať po nose a dokázala som sa brániť. A že som začala chodiť vzpriamene a s úsmevom?!! Však to je hádam normálne...či pre niekoho nie?? :-))Už som sa neschovávala v zadných radoch a spoločenské udalosti prestali byť pre mňa trápením. Mala som čo na seba, a v prípade núdze nebol problém aj na poslednú chvíľu kúpiť niečo pekné,čo mi padlo ako uliate. A ak sa vo svojom oblečení cítite sebaisto,to sa vždy prejaví na nálade a komunikácii. Začala som spoločnosť vyhľadávať,objavovať samú seba,svoje skryté rezervy. A verte,nebolo toho málo. Sedávať doma?? Nehrozilo. Túžba po poznaní,túžba aktívne žiť bola zrazu obrovská. Ani sama neviem kde sa to vo mne vzalo. Prihlásila som sa do školy. Síce len na Univerzitu tretieho veku,ktorá sa po troch rokoch končí promóciou,ale právoplatný diplom sa tam nedostáva. No škola mi aj tak dala veľa,vybrala som si dva odbory,psychológiu a počítače. Už som písala,ako ma syn nasilu držal v kresle aspoň sa pozrieť čo je to internet. V škole som sa naučila čo všetko sa na počítači dá. Kúpila som si vlastný notebook,začala som skúšať,učiť sa viac. Nikdy predtým by som o sebe nepovedala,že by som mohla niečo napísať a dokonca to aj  zverejniť. A zrazu to šlo celkom mimovoľne a mňa to veľmi bavilo. A aby tých aktivít nebolo málo,využila som aj ponuku v práci na výučbu anglického jazyka. Však čo budem zaháľať,treba žiť spoločensky,aktívne. A že sa mi popri chudnutí dostal ten pohyb doslova do krvi? To by mal vidieť teraz môj profesor telocviku. Ja,športové drevo kedysi. V to leto mi skončila aj permanentka do fitka. Neobnovila som ju,povedala som si,je teplo,zle sa cvičí a ja už vlastne ani nemusím. Ušetrím,budem mať na zimné oblečenie. To už nebol taký lacný špás. Aj času bolo už pomenej,angličtina mi dávala zabrať viac ako som si myslela,tam to bolo ako v naozajstnej jazykovke.Ale zistila som,že bez fitka a pohybu už nemôžem existovať a prešlo pár mesiacov a znovu som dýchala tú známu fitkovú atmosféru. A bola som tam ako doma. A napodiv-stíhala som všetko. Energie som mala čoraz viac. 

Toto je môj svet

Blížilo sa mi životné jubileum. "Panebože 50!" hovorím si a zaspomínam na na roky dozadu. Ako som ako mladá absolventka nastúpila do zamestnania. Ženy v takomto veku sa mi zdali doslova staré dôchodkyne. A teraz?! Ja mám pocit,že sa v mojom živote okrem toho čísla znázorňujúceho vek takmer nič nezmenilo, že ani tak nevyzerám,ani sa tak necítim. Naopak,práve teraz sa mi zdá, že vyzerám oveľa lepšie ako desať rokov dozadu, že je zo mňa oveľa vitálnejší a inak mysliaci človek. Po skúsenostiach s darmi-nedarmi si radšej dopredu neskromne zaželám čo by som si priala. Na počudovanie mnohých,najmä žien,si neželám žiadne zlato,šperky,ale digitálny foťák. Vysvetľujem so smiechom,že nosiť predsa mám čo,aj na bežný deň,aj na slávnostnejšiu príležitosť a ukladať do šuplíka aby sa potom nevesty nebodaj nepobili, nepotrebujem. Chcem niečo,čo si užijem, z čoho budem mať radosť aj osoh ja. Pozerať po okolí,fotiť,to je predsa super vec. A na počítačoch sme práve mali preberať digitálnu fotografiu. A prišlo aj trošku viac financií k jubileu,tak som si splnila jeden možno dávny detský sen. Kúpila som si krásny novučičký bicykel. Stal sa po fitku mojou druhou športovou drogou. Raz som si pri vnukovi s úsmevom vzdychla,nechcelo sa mi totiž behať po záhrade:"Tomáško,ja už nevládzem,už som stará!" Pozrel na mňa tými veľkými okáľmi a po chvíľke povedal:"Babka,Ty nie si stará,však prídeš ku mne ešte aj na bicykli" No...čo by ste na to povedali?? Na to sa nedá povedať nič. Vyskočila som so slovami "Tak utekaj!"

Štrba-moje babské jazdy

Čo som týmto dlhým rozprávaním chcela povedať? Možno by sa to dalo zhrnúť aj do niekoľkých viet. Ale chcela som Vám ukázať čo všetko sa zmenilo konkrétne u mňa. Teraz sa miestami až divím,ako som mohla kedysi tak žiť. Či skôr prežívať. O čo som prišla,o čo som sa v živote ochudobnila. Ale neľutujem,že som to urobila aj v neskoršom veku. Odmenou mi je každý jeden nádherne a naplno prežitý rok. Nikdy nie je neskoro. Ďakujem osudu ,že sa stalo to,čo sa stalo,že som nabrala tú vôľu,odvahu a trpezlivosť zmeniť čo sa zmeniť dalo,hoci miestami to ľahké nebolo,ale teraz môžem povedať,že každý jeden okamih žijem naplno,robím to,čo ma baví,nefňukám nad svojím osudom,snažím sa bojovať a hovorím si každý deň  "Som zdravá,mám prácu,nič mi nechýba. Život je predsa taký krásny!"  
                                                                                                                          maja1

Petr Spaleny - Trapim se trapim

Trápim se trápim ...
... a myšlienky mi nejdú. Píšem,mažem,píšem mažem. Tá moja múza už týždeň kdesi spí a nie a nie ma poriadne nakopnúť. V hlave mám predstavu, viem o čom chcem napísať, len akosi sa mi nedarí tie písmenká a slovíčka poskladať tak,aby som s tým bola spokojná,aby vystihli to,čo nimi chcem povedať . 
                                        maja1

Dievčatá nestíham,dnes odchádzam na týždeň do Tatier,chcela som dať aj nový príspevok,ale nestihla som to,mala som toho veľa. Užite si ešte zvyšok toho najkrajšieho mesiaca v roku,nech je stále slniečko aj na oblohe,ale hlavne v duši. O týždeň sa vrátim vypočinutá,tak sa pustím do práce.
                                                                                                                      maja1