Tak šiel čas...

Tak šiel čas... (zväčšenie-klik na foto)

Open Season Mr Weenie Nain Yah

Chudneme...chudneme...ozaj,nepripomína Vám to niečo??!! :-)) 

Život po...

 Rozhodnutie urobiť prievan v šatníku znamenalo pre mňa urobiť tú pomyslenú hrubú čiaru,ktorou sa obyčajne končí jedno obdobie a začína nové. Vždy veríme,že bude šťastnejšie ako to predošlé. Moje povestné video mi síce v okamihu zrazilo kolená k zemi,no na druhej strane dalo aj neobyčajnú silu a motív k tomu,aby som opäť vstala a napravila čo sa ešte napraviť dá.

Rada som si zapózovala

Teraz tu stojím pred poloprázdnym šatníkom a začína mi dochádzať skutočnosť,že som už vlastne v cieli. Tento pocit by som priala zažiť každej žene. Rukou prejdem po plných vešiakoch,kochám sa v tých pestrých farbách a akosi automaticky zvesím z vešiaka nohavice a pozerám. Chcem sa znovu a znovu presvedčiť,že sú naozaj moje,že je to skutočnosť,že to nie je sen !! Otočím sa k zrkadlu. Zapózujem sprava,zľava,spredu. Chytím sa v páse,medzera medzi palcom a ostatnými prstami sa citeľne zmenšila. Zaškerím sa zrkadlu akoby to bol objektív fotoaparátu. Zahrabnem si do vlasov,vypnem ich dohora. Vidím svoju šťastnú tvár,smejem sa do zrkadla,chce sa mi spievať,skákať,tancovať. Je to zvláštne. Začala som chudnúť preto, lebo som sa videla ako vyzerám a moje slová boli "Takto predsa nemôžem chodiť medzi ľudí!" Myslela som,schudnem,začnem sa inak obliekať,prestanú občasné poznámky na moju adresu typu "Pozri ako vyzeráš","Nežer" a pod.,jednoducho aj mužovi vytriem kocúra a sklapne. Vlastne som sa nad tým ani tak veľmi nezamýšľala čo bude,ako bude potom. Jednoducho schudnem a život pôjde ďalej. 


Áno,život išiel ďalej,ale úplne inak ako som si to predstavovala. S ubudnutými kilami akoby mi ubudlo aj pár rôčkov. Možno to bolo tým šťastným výrazom v tvári,zmenou farby a strihu vlasov. Nebála som sa experimentovať,však vrcholilo leto a cez leto je dovolené takmer všetko. Kostýmkom zemitých farieb som už dala načisto zbohom. Miesto nich začali kráľovať v mojom šatníku pestrofarebné tričká,košeľové blúzky, biele nohavice,farebné opasky. A prázdnych vešiakov rýchlo ubúdalo. Nakupovať pekné oblečenie cez leto na moju novú postavu bolo radosťou.A musím dodať,že za zlomkovú cenu toho,ako som nakupovala predtým. Komplimenty potešia každú ženu a ja som o ne núdzu naozaj nemala. Najmä zo strany mužov. Stávalo sa mi,že ľudia,ktorí ma dlhú dobu nevideli,ma ani nespoznávali. To vždy potešilo a ja som sa smiala čoraz častejšie. A musím povedať,že ak sa cítite byť príťažlivá a spokojná sama so sebou,začnete viac prežívať aj lásku a sex. A to za to naozaj stojí,verte mi. Aj to patrí k životu a chceme sa predsa páčiť hlavne tým svojím doma. Sme ženy :-)). 


Ale každá minca má dve strany a musela som sa vysporiadať aj s tým negatívnym. Neprajnosťou či závisťou. Neviem. Tá z radov blízkych naozaj bolela. Nechápala som tú zmenu správania,nebola som na to vôbec pripravená. Ale na druhej strane som sa už s tým  dokázala akosi ľahšie vysporiadať. Mnohí mi predpokladali a určite aj priali jojo efekt. Často som bola napádaná ako jem,že si odriekam,že sa kontrolujem,že veľa cvičím,že že že...Proste hľadali chyby tam,kde neboli. Alebo tým ospravedlňovali svoju neschopnosť čosi so sebou robiť. Neviem. Ja si myslím,že som jedla normálne ako každá iná žena,ktorá chcela byť štíhlou. Predsa aj tá od narodenia štíhla by pribrala,keby zrazu začala nekontrolovateľne a bez nejakej pravidelnosti jesť a keby sa začala pohybovať čoraz menej. To bolo vždy všetkým jasné,ale že ja,tučná,som začala jesť ako tie štíhle,že som sa začala hýbať,to už bolo iné,diéta,odriekanie. Ale ťažko vysvetlíš,že som sa dostala inde,že moje telo to už jednoducho nedokázalo prijať. Že som si "odriekala" sladkosti a tučné ťažké jedlá? Nahradila som ich inými,ľahšími so zeleninovými prílohami,ktoré mi chutili. To predsa nie je diéta. A cvičenie? Nuž stalo sa mi akousi závislosťou. Ale vysvetlíš niekomu,že pre mňa to je v podstate relax? Taký istý,ako pre niekoho pozeranie TV v polohe ležmo na gauči a s balíkom čipsov pred sebou? Nevysvetlíš. Ale čo, v reálnom živote sa nekonči všetko happy endom ako v románe z ružovej knižnice. A aj ľudia sme rôzni.

Siesta po obede

Môj život sa zmenil o stoosemdesiat stupňov. Ale nebolo to o iba o tom výzore,komplimentoch. To by bolo príliš povrchné, tou čerešničkou na torte,na ktorú som tiež v podstate pripravená nebola,bola zmena môjho vnútra,prežívania,myslenia,náhly príval pozitívnej energie,chuť žiť. Ak sa začnete cítiť dobre vo svojej koži,ak máte radi samú seba,to ide ruka v ruke so zvýšeným sebavedomím. Nie,nespyšnela som ako si to možno niektorí aj mysleli,ja som si už len nenechala brnkať po nose a dokázala som sa brániť. A že som začala chodiť vzpriamene a s úsmevom?!! Však to je hádam normálne...či pre niekoho nie?? :-))Už som sa neschovávala v zadných radoch a spoločenské udalosti prestali byť pre mňa trápením. Mala som čo na seba, a v prípade núdze nebol problém aj na poslednú chvíľu kúpiť niečo pekné,čo mi padlo ako uliate. A ak sa vo svojom oblečení cítite sebaisto,to sa vždy prejaví na nálade a komunikácii. Začala som spoločnosť vyhľadávať,objavovať samú seba,svoje skryté rezervy. A verte,nebolo toho málo. Sedávať doma?? Nehrozilo. Túžba po poznaní,túžba aktívne žiť bola zrazu obrovská. Ani sama neviem kde sa to vo mne vzalo. Prihlásila som sa do školy. Síce len na Univerzitu tretieho veku,ktorá sa po troch rokoch končí promóciou,ale právoplatný diplom sa tam nedostáva. No škola mi aj tak dala veľa,vybrala som si dva odbory,psychológiu a počítače. Už som písala,ako ma syn nasilu držal v kresle aspoň sa pozrieť čo je to internet. V škole som sa naučila čo všetko sa na počítači dá. Kúpila som si vlastný notebook,začala som skúšať,učiť sa viac. Nikdy predtým by som o sebe nepovedala,že by som mohla niečo napísať a dokonca to aj  zverejniť. A zrazu to šlo celkom mimovoľne a mňa to veľmi bavilo. A aby tých aktivít nebolo málo,využila som aj ponuku v práci na výučbu anglického jazyka. Však čo budem zaháľať,treba žiť spoločensky,aktívne. A že sa mi popri chudnutí dostal ten pohyb doslova do krvi? To by mal vidieť teraz môj profesor telocviku. Ja,športové drevo kedysi. V to leto mi skončila aj permanentka do fitka. Neobnovila som ju,povedala som si,je teplo,zle sa cvičí a ja už vlastne ani nemusím. Ušetrím,budem mať na zimné oblečenie. To už nebol taký lacný špás. Aj času bolo už pomenej,angličtina mi dávala zabrať viac ako som si myslela,tam to bolo ako v naozajstnej jazykovke.Ale zistila som,že bez fitka a pohybu už nemôžem existovať a prešlo pár mesiacov a znovu som dýchala tú známu fitkovú atmosféru. A bola som tam ako doma. A napodiv-stíhala som všetko. Energie som mala čoraz viac. 

Toto je môj svet

Blížilo sa mi životné jubileum. "Panebože 50!" hovorím si a zaspomínam na na roky dozadu. Ako som ako mladá absolventka nastúpila do zamestnania. Ženy v takomto veku sa mi zdali doslova staré dôchodkyne. A teraz?! Ja mám pocit,že sa v mojom živote okrem toho čísla znázorňujúceho vek takmer nič nezmenilo, že ani tak nevyzerám,ani sa tak necítim. Naopak,práve teraz sa mi zdá, že vyzerám oveľa lepšie ako desať rokov dozadu, že je zo mňa oveľa vitálnejší a inak mysliaci človek. Po skúsenostiach s darmi-nedarmi si radšej dopredu neskromne zaželám čo by som si priala. Na počudovanie mnohých,najmä žien,si neželám žiadne zlato,šperky,ale digitálny foťák. Vysvetľujem so smiechom,že nosiť predsa mám čo,aj na bežný deň,aj na slávnostnejšiu príležitosť a ukladať do šuplíka aby sa potom nevesty nebodaj nepobili, nepotrebujem. Chcem niečo,čo si užijem, z čoho budem mať radosť aj osoh ja. Pozerať po okolí,fotiť,to je predsa super vec. A na počítačoch sme práve mali preberať digitálnu fotografiu. A prišlo aj trošku viac financií k jubileu,tak som si splnila jeden možno dávny detský sen. Kúpila som si krásny novučičký bicykel. Stal sa po fitku mojou druhou športovou drogou. Raz som si pri vnukovi s úsmevom vzdychla,nechcelo sa mi totiž behať po záhrade:"Tomáško,ja už nevládzem,už som stará!" Pozrel na mňa tými veľkými okáľmi a po chvíľke povedal:"Babka,Ty nie si stará,však prídeš ku mne ešte aj na bicykli" No...čo by ste na to povedali?? Na to sa nedá povedať nič. Vyskočila som so slovami "Tak utekaj!"

Štrba-moje babské jazdy

Čo som týmto dlhým rozprávaním chcela povedať? Možno by sa to dalo zhrnúť aj do niekoľkých viet. Ale chcela som Vám ukázať čo všetko sa zmenilo konkrétne u mňa. Teraz sa miestami až divím,ako som mohla kedysi tak žiť. Či skôr prežívať. O čo som prišla,o čo som sa v živote ochudobnila. Ale neľutujem,že som to urobila aj v neskoršom veku. Odmenou mi je každý jeden nádherne a naplno prežitý rok. Nikdy nie je neskoro. Ďakujem osudu ,že sa stalo to,čo sa stalo,že som nabrala tú vôľu,odvahu a trpezlivosť zmeniť čo sa zmeniť dalo,hoci miestami to ľahké nebolo,ale teraz môžem povedať,že každý jeden okamih žijem naplno,robím to,čo ma baví,nefňukám nad svojím osudom,snažím sa bojovať a hovorím si každý deň  "Som zdravá,mám prácu,nič mi nechýba. Život je predsa taký krásny!"  
                                                                                                                          maja1

Petr Spaleny - Trapim se trapim

Trápim se trápim ...
... a myšlienky mi nejdú. Píšem,mažem,píšem mažem. Tá moja múza už týždeň kdesi spí a nie a nie ma poriadne nakopnúť. V hlave mám predstavu, viem o čom chcem napísať, len akosi sa mi nedarí tie písmenká a slovíčka poskladať tak,aby som s tým bola spokojná,aby vystihli to,čo nimi chcem povedať . 
                                        maja1