Enrique Iglesias ft.Pitbull - I Like It (2010 Official Version).flv

A je to tu

September. Leto pomaly končilo. Aj mi to bolo trochu ľúto,som teplomilný človek a toto leto,o ktorom píšem sa mimoriadne vydarilo. Tak počasím,ako aj zážitkami. Mali sme za sebou krásnu dovolenku pri mori a množstvo víkendov v prírode s našimi priateľmi. Aby ste boli v obraze. Oni traja vysokí, od 180 cm vyššie,štíhli...Teda môj manžel,Duško a Riška...ja 160,zaguľatená, ale predsa len,aj keď som vedela,že som tučná,nepripúšťala som si až takú obezitu, ešte stále som žila v akejsi takej ilúzii,že to nie je až také strašné,že sa predsa len ešte na človeka podobám. Výlety. Ja by som najradšej sedela a vyhrievala sa na slniečku,oni chodiť,chodiť,chodiť!!! Áno,oni športovo zdatní, zvyknutí, ja lenivé tučné drevo. Predstavte si také Súľovské skaly. Hoci som fučala ako lokomotíva,statočne som sa držala. Síce stále na chvoste,ale so sebazaprením a za občasného napomenutia ostatných "Čo nevládzeš?! Nezašívaj sa,hybaj!" som predsa len stúpala ďalej a ďalej. V duchu som nadávala,občas lapala po dychu. A zrazu problém...prejsť úzkou úžľabinou medzi skalami. Pre nich pohoda,ale ja...v duchu som odhadovala. "Prepchám sa?" Očami som mapovala terén,či sa to dá obísť. Nedalo sa. Mordujem sa a zrazu počujem : "Maja,nemáme Ti ísť riť pretlačiť?!!! Aby si sa nám nezasekla!!" Smiech. "----- ,čo som koho zabila,že musím takto trpieť !!" Myslím si,ale našťastie sa prepchám. Lapám po dychu, dolu zadkom mi steká pot, snažím sa o smiech. Konečne sme na konci a už len cesta dolu. Huráááá,mám to za sebou. Sádlo sa otriasa,ale vidina krčmy, piva a žrádla mi dodáva opäť energiu a dá sa povedať aj dobrú náladu. Viac ako tieto výlety som predsa len mala radšej grilovačky. Aj tých sme si toho leta užili dosť. Taká opečená klobáska....ááách to bol sen...Doslova som zožrala vždy tri. Prvá zhorená (od nedočkavosti),druhá zaparená (z toho istého dôvodu),tretiu som si už vychutnala. A Tobík, (pes) márne odo mňa čakal kúsok. S prosebnými očami upretými na mňa slintal a ja som sa ho snažila odohnať.Nie vždy úspešne,ale z môjho taniera nedostal nikdy. Ak, tak len to,čo nezjedol manžel. Takú dobrotu...a nechať,to som sa čudovala...

Ale v tom čase som september mala rada aj z iného dôvodu. Život sa pomaly začal vracať do normálnych koľají,tešila som sa,že TV začína opäť vysielať moje obľúbené programy,ale hlavne som sa tešila na naše kartárske víkendové večery. Mastili sme karty každý večer po ktorom sa nemuselo ráno vstávať do práce. Pri pive a sem tam aj malom občerstvení sme sa smiali,ale aj hádali. Ako pri kartách,ak sa hrá o drobné. Ale milovala som tieto večery. V jeden takýto piatok mi hneď medzi dverami Riška podáva videokazetu so slovami : "Konečne som tie naše výlety a pikniky zostrihala,pozrite si,pretočte a potom niekedy dones späť" "Super,dík,moc sa teším!!" V ten večer sme hrali dlho,aj toho piva sa dosť popilo,ku kazete som sa už nedostala.

Sobotné ráno ako každé iné,ale predsa... Mala som vo zvyku cez víkend vstávať včaššie ako rodina. Ako vzorná manželka,matka,priniesla som z obchodu čerstvé pečivo,mlieko,urobila som bohaté raňajky pre všetkých,sebe navyše aj kávičku,ktorú som si rada vychutnávala pri čítaní práve kúpenej tlače. Tentokrát som sa ale s bohatými raňajkami presídlila do obývačky. Zapla TV,do videa vrazila kazetu a usadila som sa do pohodlného kresielka. Pri voňavej kávičke oživiť si spomienky :-))....Hukot mora,kemp,známe uličky,usmievam sa,spomínam ...a zrazu vidím seba.JA!!! Hľadím s otvorenou hubou,nezmôžem sa na slovo,nemôžem uveriť. "Preboha,toto som ja??!! Ja takto vyzerám??!!!" Civím a mám pocit,akoby som sa pomaly odkrvovala, oblievajú ma doslova smrteľné poty,celá sa roztrasiem. Mám pocit,že omdliem. Nemám silu zdvihnúť ani šálku s kávou. Pred očami mám realitu. Krutú. Seba. Pozerám sa na ten obraz v TV,hýbe sa to a hovorí. Pozerať na seba v telke, to je úplne iný pohľad ako pohľad do zrkadla,ako pohľad v skúšobnej kabínke nejakého hypermarketu, či butiku s oblečením. Tu sa na seba pozeráš akoby cudzími očami. Ako divák na film,na herecké obsadenie. A tá herečka....vyrazilo mi to dych,zostala som v šoku. Nie,nemôžem to už ďalej pozerať...cvak. Stačilo. Nedokážem sa pohnúť,myseľ horúčkovito pracuje...takto ja chodím...takto ma vidia ľudia,kolegovia. Ako ja pôjdem v pondelok do práce? Ako budú na mňa ľudia pozerať? Vyzerám strašne! Chce sa mi plakať,tentokrát naozaj plakať. Neviem ako to opísať,ale bol to taký šok,ako keby som sa dozvedela niečo strašné,niečo čo mi nejakým spôsobom veľmi znepríjemní život,voči čomu som bezmocná. Mysľou mi prebehne obsah môjho šatníka,v čom pôjdem do práce,v čom budem vyzerať aspoň trošku prijateľne ??!!! Pred očami už vidím smejúcich sa kolegov,ľudí,ktorí na mňa poukazujú...pozrite aká tučná... Je mi zle,cítim bezmocnosť,nemôžem sa pohnúť. Pár minút sedím v šoku..Neschopná myslieť,neschopná pohybu....Len ústa sa krivia do plaču.

Pomaly to rozdýcham a začínam uvažovať,čo robiť. Tentoraz už bolo zjavné,že táto situácia je iná. Nepovedala som si už od zajtra,ale začala som okamžite a trochu z opačného konca. Položila som si otázku nie ako budem chudnúť,ale ako som len mohla dopustiť takýto stav. Čo som robila,či skôr nerobila,že sa toľké kilá na mňa nalepili ?? Z čoho som tak pribrala? No z čoho asi ??!! Jednoznačná odpoveď. Veľa žrádla,treska,zákusky,málo pohybu! Moje vedomosti z oblasti chudnutia sa príliš nezmenili,ale už som aspoň vedela,že diétami a hlavne hladovkami veľa nedosiahnem,že takto toho prevíta joja nepremôžem. Do smrti na diéte nevydržím. Tak ho skúsim prekabátiť inak. Skúsim ísť na to teraz opačným spôsobom ako som pribrala.Menej jesť, ale nehladovať, a veľa sa pohybovať. Uvidíme,kto z koho. Nedotknutý podnos s raňajkami odnášam do kuchyne,všade ticho,rodina ešte spí. Zatváram sa v obývačke,do hi-fi veže tentokrát vrazím CD. Mix tanečných svižných piesní. To, čo som začala následne predvádzať, to by sa dalo skôr prirovnať k nejakému záchvatu tropického šialenstva alebo nervovému šoku ako k tancu. Ale nech,pohyb to bol. Zvíjala som sa v páse,vyhadzovala nohy,miestami sa to podobalo na kankán,miestami na gymnastické cvičenie. Neviem,možno sa susedom aj luster kýval,aj šálky naskakovali,ale pokiaľ nebúchali metlou na plafón či radiátor,bolo dobre. Bola som spotená do nitky,lapala po dychu. Sprcha, odľahčené raňajky a už som dokázala aj trochu reálne rozmýšľať. Víkend vydržím takto pri CD,budem jesť pravidelne,raňajky,obed,večeru. Sladkosti a mastnoty tabu. A v pondelok nabehnem na fitko. Kúpim si permanentku a makám. Zapriem sa.Musím. Takto predsa chodiť nemôžem. Opatrne sa odvážim postaviť sa na váhu. Ručička sa zastavila pri čísle 86!!! Chytajú ma opäť mdloby.O jedenásť viac ako pred poslednou diétou.....

maja1

Sexion d'Assaut - Désolé lyrics

Kým bliká kontrolka ...

Cestou do bufetu sa snažím svoje konanie ospravedlniť, Táňa mi je takou bútľavou vŕbou. "Táňa,celý týždeň sa snažím, nežerem,cvičím a ----- z toho. Doma uhundraný chlap, musím variť,som nervózna, povedz,má toto význam? Ja sa na to ------- !!" Táňa ma chlácholí. "Však hej,čo sa budeš týrať,buď rada,kým si zdravá" "Presne tak! Frajera si už hľadať nemusím,som vydatá,aj deti mám a robím!! Zaslúžim si ! Tak som tučná a čo??!!! Nezabijem sa ! A dám si tresku a just jo!!! "(rada používam v hovorovej reči hlášky z filmov) . A snažím sa o smiech. V tomto prípade je to taký smiech cez slzy. S obojstranným konštatovaním,že skôr chudý zgegne ako tučný schudne sme vošli do bufetu. Do nosa mi udrie tá známa vôňa varených údenín a čerstvého pečiva a reakcia sa dostaví okamžite. Ucítim neskutočný hlad. V duchu nadávam na tých čo sú predo mnou,čo toľko vyberajú,ja mám príšerný hlad!!Musia to už hádam aj počuť a ja pri pohľade do regálov začínam maťobavu,aby mi dolu bradou nezačali tiecť sliny. "Čo Ti dám?" počujem bufetárku. Najradšej by som si dala to,aj to,aj kúsok z toho, ale v hlave sa rozbliká kontrolka! Brzdi,pozri ako vyzeráš!!! .... " 10 dkg tresky a jeden rožok " pýtam si. Z bufetu súrim aj Táňu. "Nekecaj už toľko a hybaj, od hladu nevidím na oči !!" V súkromí kancelárie vystriem papier s treskou na tanierik a... lahoda...pozbieram doslova každú omrvinku. Dala by som si aj viac,ale pred očami vidím červené svetlo majáčika mojej kontrolky...Maryša, hamuj !!!

Musím povedať, že po nevydarených pokusoch som nikdy nezačala okamžite nekontrolovateľne žrať,ako sa povie. Pokus o chudnutie som síce ukončila väčším množstvom jedla typu piate cez deviate,ale ak som sa na to vyspala,mala som vždy taký nedobrý pocit. Dostavili sa výčitky vlastnej neschopnosti a mozog ešte určitý čas predsa len vysielal signály krotiť sa. Ale časom som sa opäť vždy postupne dostala do starých koľají bez toho,aby som si to nejak uvedomovala. Išlo to tak pozvoľna. No s ľútosťou musím povedať aj to, že to vždy skončilo nejakou tou DPH . Teda navýšením pôvodnej váhovej hodnoty. Mala som však aj jednu dobrú vlastnosť,či skôr šťastie. Ani neviem ako to nazvať. Blikajúcu kontrolku,ktorá mi v mojom mozgu často pripomenula nielen to kroť sa,ale aj to,ako vyzerám,takže z takého určitého pocitu hanby som sa vyvarovala jedenia na verejnosti. Teraz nemyslím bežný obed mimo domu, v reštaurácii, závodnej jedálni, ale napr. jedenie po ceste na ulici , fast food, dať si v cukrárni viac ako jeden zákusok,nech by som bola akokoľvek hladná. Najmä v takých miestach,kde by ma mohol niekto aj poznať. Bránilo mi v tom už len pomyslenie,že by mohli povedať, pozri aká tučná a ... však viete na čo narážam. Musím sa teraz smiať. Spomínam si na jeden podnikový zájazd. V Čechách,tuším v Olomouci to bolo, sme mali ako to už na zájazdoch býva, nejakú tú hodinu voľna na nákupy,pochodiť,trochu popozerať mesto. Čo však tustiaka ako prvé napadne?! Zákusky,káva a cukráreň. Čo čert nechcel,predbehlo nás pár kolegýň. Ha ha...vyššia váhová kategória ako ja. Teda o tom som bola presvedčená. Od dverí na nás máva stokilová Olina..."Ahojte....!!! Aj Vy ste prišli ste na koláčik?" Táňa už už chcela povedať áno,štuchnem ju pod rebrá a rýchlo hovorím. "Nieeee,len na kávu a čosi si vypiť,smädí nás." Vyberám stolík čo najďalej od nich. Táňa nechápavo civí..."Však sme chceli..." preruším ju. "Hej,chceli,ale pozri,už dojedajú,nech si nemyslia,že takí tustiak ako ja sa prišiel ešte aj obžierať zákuskami. Olina nech aj praskne! My sme dámy predsa!" Vypnem sa na stoličke,zatrasiem sádielkom a obe sa pustíme do hlasného smiechu. Očkom sledujeme či dojedajú,pomaly uchlipkávame z kávy. Tá šáločka je príliš malá. Konečne prechádzajú okolo nás a hlasným "ahojte baby" odchádzajú. Sledujeme pohľadom kým sa nestratia z dohľadu. Konečne!! Vystrelíme zo stoličiek a rútime sa k pultu. Času máme ešte dosť. Špic,veterník...a tento u nás nemajú,vyzerá dobre...a dáme si !!! Nadžgávame sa obe zákuskami a s plnou hubou a lícami ako syseľ medzi smiechom hovorím "Keby sa tak vrátili...."
Sadáme spokojne a smejúci sa do autobusu. Sladkého a krémového po krk a Olina nás víta so slovami. "Mali ste si dať aj koláčik,viete aké tam boli dobré??!! A aj väčšie ako u nás!!" Tentoraz dostávam šťuchanec ja. Takmer som vyprskla do smiechu.
Nie,nechcem tu opisovať donekonečna moje neúspešné pokusy.Jeden - dva príklady stačili. Napokon, všetky sú takmer rovnaké, každá z Vás toto dobre a možno dokonca dôverne pozná,čo si budeme nahovárať. Ale je to predsa len čítankový príklad toho, ako úspešné chudnutie v praxi vyzerať nemá. Úspešne chudnúť znamená aj schudnúť. A bez jojo efektu. Ale ako??! Častá otázka. Vráťme sa teda ešte na chvíľku k tomu môjmu poslednému pokusu.

Áno,kontrolka predsa len ešte blikala a upozorňovala - Maja hamuj ! Miestami viac,miestami menej,ale bola tu,uvedomovala so si ju. Ešte stále som sa porovnávala, pozorovala tie tučnejšie. Dokonca,ak som sa cítila dosť no...plná,donútila som sa aj trochu hýbať. Cvičiť. Pokývať sa v páse,nejaké tie brušáky či drepy. Spätný pohľad na takéto "cvičenie" .... musím sa smiať. Neviem či vtedajšia móda bola k nám tučným milosrdná,alebo krutá. Teraz by som sa priklonila skôr k tej druhej alternatíve. Padavý a strečový materiál,ktorý "rástol" priamo úmerne s bruchom či zadkom,navyše sukne s pásom do gumy,široké blúzky,ktoré zakryli mnoho nedostatkov mali v tomto nesporne svoju výhodu,ale na druhej strane neprišiel okamžite varovný signál,že na zadku či v páse sa zjavilo čosi navyše,čo tam ešte včera nebolo. :-(( A kontrolka tým pádom slabla a slabla....Až bez akéhokoľvek varovania zhasla úplne. Ani neviem kedy to prišlo,ale z desiatich dekagramov tresky bolo zrazu pätnásť,z jedného pečiva dve, zákusok po obede ku káve prestal byť výnimočným,ale stával sa dennou zvyklosťou. Však čo,sukňa ani blúzka neomína, to znamená,nepriberám. :-)) V tom čase som bola aj podstate šťastná. V práci sa mi darilo,doma bola celkom pohoda,mali sme priateľov,chodili sme často spoločne na výlety,pikniky,absolvovali sme aj pár spoločných dovoleniek. Nič mi nechýbalo-proste idylka. Túto idylku mi však raz v roku narušila kamarátka. Odjakživa štíhla,vyšportovaná. "Maja,hybaj so mnou do posilky,potrebujem nabrať silu do rúk na surfa,nemám s kým ísť a Tebe to neuškodí." "Len ju ber,nech sa hýbe!" Pridal sa manžel. A ja,neschopná odvrávania som poslušne šla. Prvýkrát v živote som videla naživo fitko zvnútra. Cvičenie? Nebudem zapierať - škoda peňazí. Ako som len nenávidela tie dotyky s tým železom ! Chodila som tam doslova nasilu. Najlepší cvik-roznožky znožky,žiadna námaha,sedenie a len rozťahovanie nôh. Nie,nechcem narážať na nič dvojzmyselné,nemyslite si, he he,ale aj nohy treba posiľňovať a toto bolo ozaj také beznámahové. No z celého cvičenia som mala aj tak najradšej záver. Zbehli sme dolu do krčmy, sadli si na pivo,poohovárali našich chlapov a bolo nám dobre. Teda mne určite áno.  Ale aj tak som si  najviac vydýchla až keď skončili vstupy a už sme ich nepredlžovali. Tak toto ja naozaj nemusím,hovorila som si s ťažkým vzdychom úľavy. A prišiel zlom....

                                                                                                        maja1

                                                                               







                                 

Dni nasledujúce

Nasledujúcim ránom sa moje večerné nadšenie a optimizmus pomaly vytráca. Robím raňajky,do mozgu som už dostala impulz chudnutia,takže ruka automat sa skľudnila a slámu ukladá už len tam,kde má. Ešte keby sa tak podarilo zosúladiť mozog so žalúdkom. Nech si aj on zavrie "hubu" a nevŕzga toľko. Mám pocit,že dnes začína buntošiť už akosi skoro. Ešte som len doma. Nahádžem do tašky zdravú poživeň a vyrážam v ústrety novému dňu.
Dnes sa už Táňa (kolegyňa) nedá tak ľahko odbiť a začína vyzvedať. Pozná ma príliš dobre. Vyklopím pravdu. Hovorím :" Táňa,musím schudnúť!! Pozri ako vyzerám ! Vieš čo som zas zažívala???!!! A ako som sa cítila??!! Do ---- ,radšej nebudem žrať,ale musím schudnúť!!! Však mám ritisko ako výkladnú skriňu a bachor ako pred pôrodom!!" Chlácholí ma. "No,to Ťa prejde,však aj ja by som mala..." a rukami si siahne na brucho "Čo Ty, keby som bola ako Ty, ani sa tým nezaťažujem,Ty si dobrá. No na obedy chodiť budem, tam potom podebatíme. " Upijem si z kávy,zvieram teplý hrnček oboma rukami a rozmýšľam. Mám to ja za život... Do deviatej sa nalievam čajom v nádeji,že umlčím žalúdok. Jablko na oklamanie a čakám na tú najkrajšiu čas dňa...jedenástu hodinu ... obed.

Doma ma čaká prvá zaťažkávacia skúška. Variť a nekoštovať. Ťažké,však?? Určite si viete živo predstaviť o čom hovorím. Naposledy som jedla o jedenástej,sú tri preč. Ako mi je, nemusím nikomu vysvetľovať . Na sporáku to vonia,žalúdok sa hlási o svoje a hlasno protestuje. Začínam chytať depku,nahlas si poviem sama pre seba."Do ---- !!! Aj s takýmto --------- životom !!!! Varecha letí s hrmotom oblúkom do umývadla. Postavím vodu na čaj, už ani neviem koľký dnes v poradí,ale zas na druhej strane tieto nápoje nesladím, takže zaraďujem to do pitného režimu,aj ten je dôležitý. Sadám za stôl, lúpem pomaranč a cítim sa pod psa. Na tanier si odložím pár varených suchých zemiakov, kým ostatné nespracujem s maslom a mliekom na kašu. Nakladám na taniere mojím chlapom a trpím. Pri tom sem-tam už z niečoho uždibnem. Aspoň trošku tej dobroty na jazyk. To sa akože nepočíta. Večera a riad,to je jediná práca,ktorú dokážem pre dnešok v domácnosti urobiť. Beriem deku a zatváram sa do izby. Cvičiť. Chýba tomu čosi,ale na cvičenie sa to ešte ako-tak podobá. Do misky si dám pár kúskov ovocia a zasadnem k TV . Cítim únavu.

Nasledujúci deň moje podvedomie vysiela už zreteľnejšie signály . Indikátor paliva pípa a bliká už od skorého rána. Rozmýšľam povoliť si malé raňajky. Jogurt. Vždy som jedla iba ochutené,ale chudnem,musí postačiť biely. Som prekvapená jeho chuťou, mne chutí!! Alebo je to len tým,že moje telo prahne po jedle čoraz nástojčivejšie a je mu už jedno čo dostane? Doslova vylizujem lyžičku,škrabem po dne téglika,snažím sa z neho vydolovať maximum. Opäť oceňujem fakt,že sedím v kancelárii sama,téglik doslova vylížem ako pes,ktorý týždeň nežral. Zdá sa mi, že aj ten čas do toho obeda sa začína vliecť čoraz pomalšie. Obed vnímam ako jediné potešenie a svetlý bod v mojom momentálnom období. Vychutnávam každé jedno sústo. Mám pocit,že nič krajšie už na svete nejestvuje. Domov začínam chodiť bez nálady,nič pozitívne ma tam nečaká. Cestou rozmýšľam čo rýchle a hlavne čo najmenej pre mňa lákavé uvariť. Vykladám nákup a v duchu nadávam na všetko, hlavne na rodinu. Len by žrali a ja sa im musím starať ešte aj o tie ich bachory !! Slintám,dám si pár lyžičiek uvareného jedla na malý tanierik,urobím si kávu,sadám k TV a driemem. Do ničoho sa mi nechce. Po hodinke sa preberám,opláchnem aspoň riad, beriem deku. Cvičiť. V polohe ležmo na zemi pozerám TV,občas zdvihnem nohy,aby som mala aspoň pocit,že niečo pre seba robím,že sa aspoň snažím. Balím deku,známy trik so zubami a chŕŕŕŕ...
Od rána si začínam uvedomovať, že sa akosi nemôžem sústrediť na prácu, že hoci som sa vyspala pomerne dobre,cítim únavu,malátnosť,som ako spomalený film. Všade vidím jedlo,chuťové poháriky pracujú na plný výkon, mám pocit,že môj žalúdok je nalepený až na chrbtovej kosti. Jablko mi chutí ako zemiak,pred očami sa mi mihá obraz krásne vypečenej šnicličky,klobásy,pečeného kolena. Doslova cítim ich chuť,vôňu. Čoraz častejšie sa pristihnem pri tom,ako vrčím za každú maličkosť, dotkne sa ma všetko,aj keď si časom uvedomím,že tá druha strana má vlastne pravdu. Byt by potreboval vyluxovať, prádlo vyžehliť a ja len vylihujem pri káve a TV. Ozýva sa chlap. Košeľa, ktorú si chcel práve obliecť je v kope nevyžehleného prádla, vyvolá hádku. To mi na nálade nepridá. Zaplaví ma pocit viny,akože som neschopná na nič. Neschopná manželka,gazdiná,matka. Sebavedomie na bode mrazu,slzy na krajíčku. Chvalabohu obliekol inú,ale hlučne a s posledným vyčítavým nahnevaným slovom zabuchne dvere bytu. Som sama a chce sa mi hodiť na posteľ a revať. Nad vlastnou neschopnosťou,nad tým ako vyzerám,ako sa trápim,ako nie som schopná s tým niečo urobiť,neschopná brániť sa,neschopná schudnúť,neschopná,neschopná,neschopná...!!!! Hučí mi v hlave,ničoho sa mi nechce,ale predsa len zas z pocitu akejsi viny vyberám vysávač a lenivo sa pred ním šuchcem. Aspoň trochu z povrchu zotrieť prach,zalepiť oči. Je mi do breku. Z prádla vyberiem pár kúskov na žehlenie,aby bol kľud. Nechcem si to poriznať,ale je to tak. Som hladná,hladná,hladná !!!!!!!! Chytám sa v páse,stiahnem brucho...zdá sa mi,že je toho menej,ale už ma to vôbec neteší. Doteraz mi vlastne nik nepovedal schudla si . Nik ma nepochválil....

Nedeľa. Ideme na návštevu. Dávam si kávu,na stole pristál veľký tanier s varenými domácimi klobáskami. Vôňa,ktorá mi udrie do nosa mi vyrazí dych a vytlačí do očí slzy. Ako vo sne počujem.."Ponúknite sa,dajte si,je dobrá,čerstvá,domáca. " A ten čerstvý chlebík k tomu....Počujem svoj hlas:"Teraz nie,nechcem,potom si dám." Prehĺtam sliny,najradšej by som ušla, nemôžem sa pozerať na to, ako ostatní doslova žerú!!! "Ukroj mi kolečko",požiadam muža,ochutnám. Slasť na jazyku a je to so mnou ešte horšie. Slintám už pomaly ako buldog. Začína sa vo mne biť svedomie s pokušením. Pýtam ešte jedno kolečko. Oboria sa na mňa všetci: "Však si nalož,je jej tu dosť!" Krstná mi strčí tanier a vidličku do rúk so slovami :"Daj si a hotovo! Však ju máš rada a varila som ju aj kvôli Tebe!" A ja rezignujem .... No povedzte. Mohla som inak??!!Domov sa vrátim s prepchatým žalúdkom. Ak zhrešiť,tak poriadne. Nemusím hovoriť,že to pri klobáse neskončilo. Ale čo je dôležité...Ja sa konečne smejem !!!

Ráno v práci zalejem kávičku a vyťukám známu klapku....Veselým hlasom vybafnem na Táňu "Nejdeme do bufetu?! "
                                                                                                               maja1

Začínam

Na začiatku

Deň prvý - pondelok. To od pondelka a nie od zajtra som si zdôvodnila svojou vlastnou logikou a možno aj logikou väčšiny chudnutiachtivých. Treba sa na to predsa psychicky pripraviť,naladiť, od nedele bude predsa navarené,čo znamená menej pohybu v kuchyni, takže logicky aj menšie pokušenie. A tiež takým nejakým tým usporiadaním...začiatok týždňa,začiatok veľkej premeny. Ale ak sa na to pozriem spätne,je to vždy len z dôvodu oddialenia hladovky,ešte „naposledy“ sa dobre napchať. V tom čase by sa dali moje vedomosti o chudnutí zhrnúť do jedného jediného slova - NEŽER ! Teraz už viem,že práve toto bol dôvod, prečo všetky nespočetné pokusy o chudnutie môj mozog odmietal vnímať ako pozitívne rozhodnutie zmeniť sa,ale naopak,vysielal negatívne signály o začiatku utrpenia a tvrdého odriekania. Ale pekne po poriadku.

Ledva vstávam, napokon ako každý deň a ako vždy,na poslednú chvíľu a na viackrát. Bolesť chrbta mi nedovolí pružne vyskočiť z postele. Začínam boj s časom. Ranná toaleta,príprava raňajok pre rodinu. Krájam chlieb,natieram maslom a prvé koliesko salámy či šunky sa automatickým pohybom ruky ocitá v mojich ústach. Preboha !!!  Chudnem!! Rozžutá saláma končí v servítke a v koši. Ešteže som sa včas spamätala a neskončila v žalúdku ! Dokončím raňajky, v náhlivosti hodím do tašky dve osamelé jablká z misky .Odkedy sú tam  netuším,ale aspoň nevyjdú  zas nazmar. Bežím na bus. Nech vstanem akokoľvek načas,vždy dobieham. Po ceste zapínam kabát,vidím prichádzajúci bus,pridám do behu, napokon,pohyb je potrebný tiež,naskakujem do otvorených dverí autobusu a lapám po dychu. Obzerám sa po voľnej sedačke. Mám pocit,že ak si okamžite nesadnem,roztrhne mi pľúca. Cítim sucho v krku,srdce bije ako pred infarktom,pot mi steká dolu chrbtom,dolu zadkom.  Musím sa vydýchať...

Ešte v kabáte zapínam varič a postavím na kávu.Je to  neodmysliteľný začiatok môjho pracovného dňa,dlhé roky som deň začínala až v práci kávou. Nalačno. Raňajky doma? Nemysliteľné,niet času. Občas som si niečo z domu priniesla,ale poväčšine som využívala podnikový bufet. Ísť si tam s kolegyňou kúpiť raňajky začínal byť pomaly pre nás obe obrad, sme veľmi dobré kamarátky. Sedím nad kávou a dumám čo ma bude v nasledujúcom období čakať.Telefón. "Ty dnes nejdeš do bufetu?" Obyčajne som ju tam volávala ja.  "Nie,nejdem,mám z domu a mám robotu. " Snažím sa vyhovoriť. Chvíľočku ticho. Nechápe,ale našťastie ani nenalieha. V podvedomí ucítim  na jazyku chuť čerstvej tresky a chrumkavého voňavého pečiva. Okamžite sa dostaví Pavlovov reflex...vrhám sa do práce s nádejou,že odoženiem myšlienky na jedlo.  Zisťujem,čím je moja snaha väčšia,tým sú myšlienky naliehavejšie a mne sa zdá,že už aj hlučnejšie.  Pozriem na hodinky.  Osem. Už fungujem tri hodiny a okrem nesladenej kávy som telu nedodala ešte žiadne palivo,nič. Vydržím. Postavím  na čaj v nádeji,že oklamem žalúdok. Omyl. O deviatej už počujem zvuky vychádzajúce z jeho útrob zreteľnejšie a naliehavejšie. Vrhám sa na jabĺčka.  Hm... asi dobre dlho stáli v tej kuchyni,do sviežosti mali už dosť ďaleko,ale jedlé ešte boli.To bolo rozhodujúce.Klobása v chladničke by  pri mne skazu určite nechytila, pomyslím si. Postavím si opäť na čaj Džingel z rádia oznámi 11-stu hodinu, pre mňa rokmi zaužívaný čas obeda. Umyjem ruky a bežím pre kolegyňu. Obéééd zahlásim s úsmevom od ucha k uchu medzi dverami. Najšťastnejší okamih dňa. Vôňa,ktorá sa šíri z jedálne mi podráždi žalúdok na tú najvyššiu mieru. Neviem sa dočkať,kedy si zasadnem k stolu a začnem si teplé jedlo s pôžitkom doslova vychutnávať,aby ten krásny pocit jedla vydržal čo najdlhšie. Obed som si povolila,čosi predsa jesť musím. A zas,tie porcie u nás nie sú až také veľké a  na výber je toho dosť. Po obede už len káva,práca a domov. 

Cestou z práce treba aj nakúpiť,rozmýšľam čo budem ešte jesť. V mysli si premietam tabuľky kalorických hodnôt. Samozrejme,naspamäť ju neviem,ani neviem povedať,ktoré jedlo má koľko kalórií,ale zas z praxe viem,čo je kalorické a čo naopak nie. Preto regále,kde som sa pristavovala najčastejšie a najradšej, miernym oblúkom obchádzam. Naopak,pristavujem sa pri ovocí a zelenine. Plním nákupný vozík zdravou stravou. Vôňa údenín a lahôdok,ktorá mi udrie do nosa z vedľajšieho oddelenia mi opäť rozdráždi žalúdok. Radšej utekám skratkou k pokladni. 

Ešte som celkom nestačila vybaliť nákup a už chrúmem prvú mrkvu ako zajac. Zeleniny môžem predsa koľko chcem,mylne sa domnievam,že aj ovocia. Po jablkách dostávam ešte väčší hlad,niet divu,že Pavlovov reflex sa opäť zjaví keď pred mojich chlapov predkladám plné taniere voňavého jedla. Statočne sa držím,hlad zaháňam striedavo mrkvou a čajom. Umyjem riad,všetko z kuchyne odpracem,nech mi jedlo nič nepripomína,beriem deku a zatváram sa do izby. Cvičiť. Pustím si TV,líham na deku,dvíham nohy. Hore,dolu,robím drepy,krútim sa v páse,trochu popodskakujem pri hudbe,akože tanec a zadýchaná končím. Odcvičené. Funím,ale teším sa, že to zvládam .

Večer použijem svoj známy trik...umyť zuby a zaľahnúť. Mám zo seba dobrý pocit,akoby zo mňa spadlo minimálne päť kíl a cítim veľké odhodlanie pokračovať. Už sa vidím štíhla. Huráááááá
                                     
                                                                                           maja1

 

Chudnime spolu - maja1

Tak som sa vrátila. Trošku v inej podobe,na inej stránke,ale som to ja. Takže baby,začneme od začiatku. Čo poviete?

Pre tie,alebo tých,čo ma nepoznajú,by som sa trošku predstavila. Volám sa Mária,ale v písaní na túto tému ma poznajú pod menom maja1. Tak nejak mi to prischlo.Moje blogy chcem venovať téme okolo chudnutia,popísať svoju cestu za štíhlou postavou,zaoberať sa radami,ale aj pocitmi pred aj po schudnutí,ako aj bežnými  postrehmi z nášho života. Boj s nadbytočnými kilogramami som zvádzala dlhé roky. Dá sa povedať,od školských liet až po zrelý vek. Úspechy? Hm...teraz viem,že až na ten posledný hádam žiadne. Snáď ešte jeden,neskôr sa k nemu určite vrátim. Hoci netrval dlho,nespájala by som to s jojo efektom. Príčina bola skôr v tom,že som otehotnela,prišli deti a viezla som sa v tom zas. Schudnúť len dočasne,kým sa nedostaví jojo efekt, predsa nemôžeme  nazývať úspechom. Teraz viem,že to je dokonca ešte horšie,ako keby som sa o to nepokúsila vôbec. Na svojom "vrchole " som mala 86 kíl na 160 cm výšky. Postava nekonfekčná,čo som ledva navliekla cez boky,v páse dosť odstávalo. Pre lepšiu predstavivosť - ako keď na fľašu navlečiete valec. Najlepšie sedeli sukne do gumy,široké blúzky. Konfekčné číslo,ak sa dá vôbec v tomto prípade hovoriť o konfekcii,ani neviem...48 ?(s prižmúrením oboch očí trochu) až 52...podľa strihu.  Dnes si  už môžem hrdo  povedať, že som konfekčná !!! A prevažne s  číslom 38. Moja hmotnosť sa ustálila  na 60-62 kilogramoch. Dnes už o svojej hmotnosti dokážem rozprávať otvorene,viem sa už na mnohých veciach  aj pobaviť,hoci často mi pri nich do smiechu nebolo.

Som tučná...áno som,ja viem,ale schudnúť sa nedarí a hádam to nie je so mnou až také hrozné. Pozorujem ženy vo svojom okolí. Samozrejme,že tie tučné a porovnávam sa. Kladiem si otázku ."Som tučnejšia ako táto?" Asi nie...určite nie,takýto zadok a brucho predsa nemám.!!! Sukne do gumy,široké blúzky,všeličo sa schová, no hlavne to,čo nechcem vidieť ani ja. Žijem si v podstate šťastne. V práci sa mi darí,doma aká taká pohoda,mám priateľov a spoločenské akcie?? Hm,pokiaľ to ide, snažím sa im vyhnúť a ubezpečujem samú seba,však ich ku šťastiu ani veľmi nepotrebujem. Ale ... nech si opakujem stokrát slovíčko nepotrebujem,aj tak viem,že nehovorím o tej ktorej akcii či udalosti,naopak, po nej by som aj túžila,ale hovorím o pocitoch,či  skôr o strachu z toho,čo bude nasledovať. Obliecť sa ...kúpiť niečo vhodné,nebodaj ešte aj také,čo by sa mi  páčilo,do čoho  by som sa navliekla a vyzerala v tom ako-tak prijateľne,to je predsa nadľudský výkon. V mysli počítam koľko dní mi ešte zostáva. Voľných dní,keď môžem obiehať celé mesto,ísť z obchodu do obchodu,skúšať. Ako ja túto činnosť neznášam !!.Najhoršie sú pre mňa kabínky. Také tie tesnejšie,alebo tie, čo majú zrkadlá všade,že sa vidíš spredu,zozadu,zboku,odhalia nemilosrdne všetko. A v takýchto okamihoch nenávidím samú seba. Poznáte to. Opäť sa presvedčím,že výber veľký veru nie je,hoci obchody sú plné.Pár prijateľných kúskov predsa len beriem na skúšku. Neviem prečo sa človek ako ja nevie poučiť na vlastných chybách,či skôr skúsenostiach. Rvem na seba sukňu či šaty...podarí sa, ale von z nich,to už je ťažšie.Oblievajú ma "smrteľné poty",bojím sa,že prasknú švy,či zips, v duchu nadávam.Na seba,na výrobcov. Na koho to vlastne šijú??!! Áno,uznávam,na guľu sa ťažko šije. Počujem hlas predavačky..."Tak čo,aké sú Vám?" Ufff....snažím sa dostať zo šiat,či sukne von. Podarilo sa.Rýchlo sa obliekam,podávam šaty predavačke, no...pritesné,tu mi to odstáva,hľadám výhovorky. Prejdem takto dvakrát celé mesto,mám hnev sama na seba,no zároveň sa ma zmocňuje smútok a  panika. Nemám čo na seba!! Viem,napokon na poslednú chvíľu predsa len čosi zoženiem. Ale nie to,čo by som chcela,čo by som si predstavovala a čo by sa mi aj páčilo.Kúpim to,čo oblečiem,čo mi v tú chvíľu sadne najlepšie. Spoločenskú akciu pretrpím,necítim sa dobre v oblečení a to sa odrazí na mojej nálade,komunikácii. Neviem sa dočkať konca,som rada ak otvoríme po nej dvere bytu a ja môžem zo seba všetko zhodiť. Koľko stáli šaty,ktoré možno už nikdy neoblečiem ma privádza do šialenstva a depresie. A líham si s predsavzatím...Od zajtra chudnem !!!
                                                                       maja1