Dni nasledujúce

Nasledujúcim ránom sa moje večerné nadšenie a optimizmus pomaly vytráca. Robím raňajky,do mozgu som už dostala impulz chudnutia,takže ruka automat sa skľudnila a slámu ukladá už len tam,kde má. Ešte keby sa tak podarilo zosúladiť mozog so žalúdkom. Nech si aj on zavrie "hubu" a nevŕzga toľko. Mám pocit,že dnes začína buntošiť už akosi skoro. Ešte som len doma. Nahádžem do tašky zdravú poživeň a vyrážam v ústrety novému dňu.
Dnes sa už Táňa (kolegyňa) nedá tak ľahko odbiť a začína vyzvedať. Pozná ma príliš dobre. Vyklopím pravdu. Hovorím :" Táňa,musím schudnúť!! Pozri ako vyzerám ! Vieš čo som zas zažívala???!!! A ako som sa cítila??!! Do ---- ,radšej nebudem žrať,ale musím schudnúť!!! Však mám ritisko ako výkladnú skriňu a bachor ako pred pôrodom!!" Chlácholí ma. "No,to Ťa prejde,však aj ja by som mala..." a rukami si siahne na brucho "Čo Ty, keby som bola ako Ty, ani sa tým nezaťažujem,Ty si dobrá. No na obedy chodiť budem, tam potom podebatíme. " Upijem si z kávy,zvieram teplý hrnček oboma rukami a rozmýšľam. Mám to ja za život... Do deviatej sa nalievam čajom v nádeji,že umlčím žalúdok. Jablko na oklamanie a čakám na tú najkrajšiu čas dňa...jedenástu hodinu ... obed.

Doma ma čaká prvá zaťažkávacia skúška. Variť a nekoštovať. Ťažké,však?? Určite si viete živo predstaviť o čom hovorím. Naposledy som jedla o jedenástej,sú tri preč. Ako mi je, nemusím nikomu vysvetľovať . Na sporáku to vonia,žalúdok sa hlási o svoje a hlasno protestuje. Začínam chytať depku,nahlas si poviem sama pre seba."Do ---- !!! Aj s takýmto --------- životom !!!! Varecha letí s hrmotom oblúkom do umývadla. Postavím vodu na čaj, už ani neviem koľký dnes v poradí,ale zas na druhej strane tieto nápoje nesladím, takže zaraďujem to do pitného režimu,aj ten je dôležitý. Sadám za stôl, lúpem pomaranč a cítim sa pod psa. Na tanier si odložím pár varených suchých zemiakov, kým ostatné nespracujem s maslom a mliekom na kašu. Nakladám na taniere mojím chlapom a trpím. Pri tom sem-tam už z niečoho uždibnem. Aspoň trošku tej dobroty na jazyk. To sa akože nepočíta. Večera a riad,to je jediná práca,ktorú dokážem pre dnešok v domácnosti urobiť. Beriem deku a zatváram sa do izby. Cvičiť. Chýba tomu čosi,ale na cvičenie sa to ešte ako-tak podobá. Do misky si dám pár kúskov ovocia a zasadnem k TV . Cítim únavu.

Nasledujúci deň moje podvedomie vysiela už zreteľnejšie signály . Indikátor paliva pípa a bliká už od skorého rána. Rozmýšľam povoliť si malé raňajky. Jogurt. Vždy som jedla iba ochutené,ale chudnem,musí postačiť biely. Som prekvapená jeho chuťou, mne chutí!! Alebo je to len tým,že moje telo prahne po jedle čoraz nástojčivejšie a je mu už jedno čo dostane? Doslova vylizujem lyžičku,škrabem po dne téglika,snažím sa z neho vydolovať maximum. Opäť oceňujem fakt,že sedím v kancelárii sama,téglik doslova vylížem ako pes,ktorý týždeň nežral. Zdá sa mi, že aj ten čas do toho obeda sa začína vliecť čoraz pomalšie. Obed vnímam ako jediné potešenie a svetlý bod v mojom momentálnom období. Vychutnávam každé jedno sústo. Mám pocit,že nič krajšie už na svete nejestvuje. Domov začínam chodiť bez nálady,nič pozitívne ma tam nečaká. Cestou rozmýšľam čo rýchle a hlavne čo najmenej pre mňa lákavé uvariť. Vykladám nákup a v duchu nadávam na všetko, hlavne na rodinu. Len by žrali a ja sa im musím starať ešte aj o tie ich bachory !! Slintám,dám si pár lyžičiek uvareného jedla na malý tanierik,urobím si kávu,sadám k TV a driemem. Do ničoho sa mi nechce. Po hodinke sa preberám,opláchnem aspoň riad, beriem deku. Cvičiť. V polohe ležmo na zemi pozerám TV,občas zdvihnem nohy,aby som mala aspoň pocit,že niečo pre seba robím,že sa aspoň snažím. Balím deku,známy trik so zubami a chŕŕŕŕ...
Od rána si začínam uvedomovať, že sa akosi nemôžem sústrediť na prácu, že hoci som sa vyspala pomerne dobre,cítim únavu,malátnosť,som ako spomalený film. Všade vidím jedlo,chuťové poháriky pracujú na plný výkon, mám pocit,že môj žalúdok je nalepený až na chrbtovej kosti. Jablko mi chutí ako zemiak,pred očami sa mi mihá obraz krásne vypečenej šnicličky,klobásy,pečeného kolena. Doslova cítim ich chuť,vôňu. Čoraz častejšie sa pristihnem pri tom,ako vrčím za každú maličkosť, dotkne sa ma všetko,aj keď si časom uvedomím,že tá druha strana má vlastne pravdu. Byt by potreboval vyluxovať, prádlo vyžehliť a ja len vylihujem pri káve a TV. Ozýva sa chlap. Košeľa, ktorú si chcel práve obliecť je v kope nevyžehleného prádla, vyvolá hádku. To mi na nálade nepridá. Zaplaví ma pocit viny,akože som neschopná na nič. Neschopná manželka,gazdiná,matka. Sebavedomie na bode mrazu,slzy na krajíčku. Chvalabohu obliekol inú,ale hlučne a s posledným vyčítavým nahnevaným slovom zabuchne dvere bytu. Som sama a chce sa mi hodiť na posteľ a revať. Nad vlastnou neschopnosťou,nad tým ako vyzerám,ako sa trápim,ako nie som schopná s tým niečo urobiť,neschopná brániť sa,neschopná schudnúť,neschopná,neschopná,neschopná...!!!! Hučí mi v hlave,ničoho sa mi nechce,ale predsa len zas z pocitu akejsi viny vyberám vysávač a lenivo sa pred ním šuchcem. Aspoň trochu z povrchu zotrieť prach,zalepiť oči. Je mi do breku. Z prádla vyberiem pár kúskov na žehlenie,aby bol kľud. Nechcem si to poriznať,ale je to tak. Som hladná,hladná,hladná !!!!!!!! Chytám sa v páse,stiahnem brucho...zdá sa mi,že je toho menej,ale už ma to vôbec neteší. Doteraz mi vlastne nik nepovedal schudla si . Nik ma nepochválil....

Nedeľa. Ideme na návštevu. Dávam si kávu,na stole pristál veľký tanier s varenými domácimi klobáskami. Vôňa,ktorá mi udrie do nosa mi vyrazí dych a vytlačí do očí slzy. Ako vo sne počujem.."Ponúknite sa,dajte si,je dobrá,čerstvá,domáca. " A ten čerstvý chlebík k tomu....Počujem svoj hlas:"Teraz nie,nechcem,potom si dám." Prehĺtam sliny,najradšej by som ušla, nemôžem sa pozerať na to, ako ostatní doslova žerú!!! "Ukroj mi kolečko",požiadam muža,ochutnám. Slasť na jazyku a je to so mnou ešte horšie. Slintám už pomaly ako buldog. Začína sa vo mne biť svedomie s pokušením. Pýtam ešte jedno kolečko. Oboria sa na mňa všetci: "Však si nalož,je jej tu dosť!" Krstná mi strčí tanier a vidličku do rúk so slovami :"Daj si a hotovo! Však ju máš rada a varila som ju aj kvôli Tebe!" A ja rezignujem .... No povedzte. Mohla som inak??!!Domov sa vrátim s prepchatým žalúdkom. Ak zhrešiť,tak poriadne. Nemusím hovoriť,že to pri klobáse neskončilo. Ale čo je dôležité...Ja sa konečne smejem !!!

Ráno v práci zalejem kávičku a vyťukám známu klapku....Veselým hlasom vybafnem na Táňu "Nejdeme do bufetu?! "
                                                                                                               maja1