Začínam

Na začiatku

Deň prvý - pondelok. To od pondelka a nie od zajtra som si zdôvodnila svojou vlastnou logikou a možno aj logikou väčšiny chudnutiachtivých. Treba sa na to predsa psychicky pripraviť,naladiť, od nedele bude predsa navarené,čo znamená menej pohybu v kuchyni, takže logicky aj menšie pokušenie. A tiež takým nejakým tým usporiadaním...začiatok týždňa,začiatok veľkej premeny. Ale ak sa na to pozriem spätne,je to vždy len z dôvodu oddialenia hladovky,ešte „naposledy“ sa dobre napchať. V tom čase by sa dali moje vedomosti o chudnutí zhrnúť do jedného jediného slova - NEŽER ! Teraz už viem,že práve toto bol dôvod, prečo všetky nespočetné pokusy o chudnutie môj mozog odmietal vnímať ako pozitívne rozhodnutie zmeniť sa,ale naopak,vysielal negatívne signály o začiatku utrpenia a tvrdého odriekania. Ale pekne po poriadku.

Ledva vstávam, napokon ako každý deň a ako vždy,na poslednú chvíľu a na viackrát. Bolesť chrbta mi nedovolí pružne vyskočiť z postele. Začínam boj s časom. Ranná toaleta,príprava raňajok pre rodinu. Krájam chlieb,natieram maslom a prvé koliesko salámy či šunky sa automatickým pohybom ruky ocitá v mojich ústach. Preboha !!!  Chudnem!! Rozžutá saláma končí v servítke a v koši. Ešteže som sa včas spamätala a neskončila v žalúdku ! Dokončím raňajky, v náhlivosti hodím do tašky dve osamelé jablká z misky .Odkedy sú tam  netuším,ale aspoň nevyjdú  zas nazmar. Bežím na bus. Nech vstanem akokoľvek načas,vždy dobieham. Po ceste zapínam kabát,vidím prichádzajúci bus,pridám do behu, napokon,pohyb je potrebný tiež,naskakujem do otvorených dverí autobusu a lapám po dychu. Obzerám sa po voľnej sedačke. Mám pocit,že ak si okamžite nesadnem,roztrhne mi pľúca. Cítim sucho v krku,srdce bije ako pred infarktom,pot mi steká dolu chrbtom,dolu zadkom.  Musím sa vydýchať...

Ešte v kabáte zapínam varič a postavím na kávu.Je to  neodmysliteľný začiatok môjho pracovného dňa,dlhé roky som deň začínala až v práci kávou. Nalačno. Raňajky doma? Nemysliteľné,niet času. Občas som si niečo z domu priniesla,ale poväčšine som využívala podnikový bufet. Ísť si tam s kolegyňou kúpiť raňajky začínal byť pomaly pre nás obe obrad, sme veľmi dobré kamarátky. Sedím nad kávou a dumám čo ma bude v nasledujúcom období čakať.Telefón. "Ty dnes nejdeš do bufetu?" Obyčajne som ju tam volávala ja.  "Nie,nejdem,mám z domu a mám robotu. " Snažím sa vyhovoriť. Chvíľočku ticho. Nechápe,ale našťastie ani nenalieha. V podvedomí ucítim  na jazyku chuť čerstvej tresky a chrumkavého voňavého pečiva. Okamžite sa dostaví Pavlovov reflex...vrhám sa do práce s nádejou,že odoženiem myšlienky na jedlo.  Zisťujem,čím je moja snaha väčšia,tým sú myšlienky naliehavejšie a mne sa zdá,že už aj hlučnejšie.  Pozriem na hodinky.  Osem. Už fungujem tri hodiny a okrem nesladenej kávy som telu nedodala ešte žiadne palivo,nič. Vydržím. Postavím  na čaj v nádeji,že oklamem žalúdok. Omyl. O deviatej už počujem zvuky vychádzajúce z jeho útrob zreteľnejšie a naliehavejšie. Vrhám sa na jabĺčka.  Hm... asi dobre dlho stáli v tej kuchyni,do sviežosti mali už dosť ďaleko,ale jedlé ešte boli.To bolo rozhodujúce.Klobása v chladničke by  pri mne skazu určite nechytila, pomyslím si. Postavím si opäť na čaj Džingel z rádia oznámi 11-stu hodinu, pre mňa rokmi zaužívaný čas obeda. Umyjem ruky a bežím pre kolegyňu. Obéééd zahlásim s úsmevom od ucha k uchu medzi dverami. Najšťastnejší okamih dňa. Vôňa,ktorá sa šíri z jedálne mi podráždi žalúdok na tú najvyššiu mieru. Neviem sa dočkať,kedy si zasadnem k stolu a začnem si teplé jedlo s pôžitkom doslova vychutnávať,aby ten krásny pocit jedla vydržal čo najdlhšie. Obed som si povolila,čosi predsa jesť musím. A zas,tie porcie u nás nie sú až také veľké a  na výber je toho dosť. Po obede už len káva,práca a domov. 

Cestou z práce treba aj nakúpiť,rozmýšľam čo budem ešte jesť. V mysli si premietam tabuľky kalorických hodnôt. Samozrejme,naspamäť ju neviem,ani neviem povedať,ktoré jedlo má koľko kalórií,ale zas z praxe viem,čo je kalorické a čo naopak nie. Preto regále,kde som sa pristavovala najčastejšie a najradšej, miernym oblúkom obchádzam. Naopak,pristavujem sa pri ovocí a zelenine. Plním nákupný vozík zdravou stravou. Vôňa údenín a lahôdok,ktorá mi udrie do nosa z vedľajšieho oddelenia mi opäť rozdráždi žalúdok. Radšej utekám skratkou k pokladni. 

Ešte som celkom nestačila vybaliť nákup a už chrúmem prvú mrkvu ako zajac. Zeleniny môžem predsa koľko chcem,mylne sa domnievam,že aj ovocia. Po jablkách dostávam ešte väčší hlad,niet divu,že Pavlovov reflex sa opäť zjaví keď pred mojich chlapov predkladám plné taniere voňavého jedla. Statočne sa držím,hlad zaháňam striedavo mrkvou a čajom. Umyjem riad,všetko z kuchyne odpracem,nech mi jedlo nič nepripomína,beriem deku a zatváram sa do izby. Cvičiť. Pustím si TV,líham na deku,dvíham nohy. Hore,dolu,robím drepy,krútim sa v páse,trochu popodskakujem pri hudbe,akože tanec a zadýchaná končím. Odcvičené. Funím,ale teším sa, že to zvládam .

Večer použijem svoj známy trik...umyť zuby a zaľahnúť. Mám zo seba dobrý pocit,akoby zo mňa spadlo minimálne päť kíl a cítim veľké odhodlanie pokračovať. Už sa vidím štíhla. Huráááááá
                                     
                                                                                           maja1