Kým bliká kontrolka ...

Cestou do bufetu sa snažím svoje konanie ospravedlniť, Táňa mi je takou bútľavou vŕbou. "Táňa,celý týždeň sa snažím, nežerem,cvičím a ----- z toho. Doma uhundraný chlap, musím variť,som nervózna, povedz,má toto význam? Ja sa na to ------- !!" Táňa ma chlácholí. "Však hej,čo sa budeš týrať,buď rada,kým si zdravá" "Presne tak! Frajera si už hľadať nemusím,som vydatá,aj deti mám a robím!! Zaslúžim si ! Tak som tučná a čo??!!! Nezabijem sa ! A dám si tresku a just jo!!! "(rada používam v hovorovej reči hlášky z filmov) . A snažím sa o smiech. V tomto prípade je to taký smiech cez slzy. S obojstranným konštatovaním,že skôr chudý zgegne ako tučný schudne sme vošli do bufetu. Do nosa mi udrie tá známa vôňa varených údenín a čerstvého pečiva a reakcia sa dostaví okamžite. Ucítim neskutočný hlad. V duchu nadávam na tých čo sú predo mnou,čo toľko vyberajú,ja mám príšerný hlad!!Musia to už hádam aj počuť a ja pri pohľade do regálov začínam maťobavu,aby mi dolu bradou nezačali tiecť sliny. "Čo Ti dám?" počujem bufetárku. Najradšej by som si dala to,aj to,aj kúsok z toho, ale v hlave sa rozbliká kontrolka! Brzdi,pozri ako vyzeráš!!! .... " 10 dkg tresky a jeden rožok " pýtam si. Z bufetu súrim aj Táňu. "Nekecaj už toľko a hybaj, od hladu nevidím na oči !!" V súkromí kancelárie vystriem papier s treskou na tanierik a... lahoda...pozbieram doslova každú omrvinku. Dala by som si aj viac,ale pred očami vidím červené svetlo majáčika mojej kontrolky...Maryša, hamuj !!!

Musím povedať, že po nevydarených pokusoch som nikdy nezačala okamžite nekontrolovateľne žrať,ako sa povie. Pokus o chudnutie som síce ukončila väčším množstvom jedla typu piate cez deviate,ale ak som sa na to vyspala,mala som vždy taký nedobrý pocit. Dostavili sa výčitky vlastnej neschopnosti a mozog ešte určitý čas predsa len vysielal signály krotiť sa. Ale časom som sa opäť vždy postupne dostala do starých koľají bez toho,aby som si to nejak uvedomovala. Išlo to tak pozvoľna. No s ľútosťou musím povedať aj to, že to vždy skončilo nejakou tou DPH . Teda navýšením pôvodnej váhovej hodnoty. Mala som však aj jednu dobrú vlastnosť,či skôr šťastie. Ani neviem ako to nazvať. Blikajúcu kontrolku,ktorá mi v mojom mozgu často pripomenula nielen to kroť sa,ale aj to,ako vyzerám,takže z takého určitého pocitu hanby som sa vyvarovala jedenia na verejnosti. Teraz nemyslím bežný obed mimo domu, v reštaurácii, závodnej jedálni, ale napr. jedenie po ceste na ulici , fast food, dať si v cukrárni viac ako jeden zákusok,nech by som bola akokoľvek hladná. Najmä v takých miestach,kde by ma mohol niekto aj poznať. Bránilo mi v tom už len pomyslenie,že by mohli povedať, pozri aká tučná a ... však viete na čo narážam. Musím sa teraz smiať. Spomínam si na jeden podnikový zájazd. V Čechách,tuším v Olomouci to bolo, sme mali ako to už na zájazdoch býva, nejakú tú hodinu voľna na nákupy,pochodiť,trochu popozerať mesto. Čo však tustiaka ako prvé napadne?! Zákusky,káva a cukráreň. Čo čert nechcel,predbehlo nás pár kolegýň. Ha ha...vyššia váhová kategória ako ja. Teda o tom som bola presvedčená. Od dverí na nás máva stokilová Olina..."Ahojte....!!! Aj Vy ste prišli ste na koláčik?" Táňa už už chcela povedať áno,štuchnem ju pod rebrá a rýchlo hovorím. "Nieeee,len na kávu a čosi si vypiť,smädí nás." Vyberám stolík čo najďalej od nich. Táňa nechápavo civí..."Však sme chceli..." preruším ju. "Hej,chceli,ale pozri,už dojedajú,nech si nemyslia,že takí tustiak ako ja sa prišiel ešte aj obžierať zákuskami. Olina nech aj praskne! My sme dámy predsa!" Vypnem sa na stoličke,zatrasiem sádielkom a obe sa pustíme do hlasného smiechu. Očkom sledujeme či dojedajú,pomaly uchlipkávame z kávy. Tá šáločka je príliš malá. Konečne prechádzajú okolo nás a hlasným "ahojte baby" odchádzajú. Sledujeme pohľadom kým sa nestratia z dohľadu. Konečne!! Vystrelíme zo stoličiek a rútime sa k pultu. Času máme ešte dosť. Špic,veterník...a tento u nás nemajú,vyzerá dobre...a dáme si !!! Nadžgávame sa obe zákuskami a s plnou hubou a lícami ako syseľ medzi smiechom hovorím "Keby sa tak vrátili...."
Sadáme spokojne a smejúci sa do autobusu. Sladkého a krémového po krk a Olina nás víta so slovami. "Mali ste si dať aj koláčik,viete aké tam boli dobré??!! A aj väčšie ako u nás!!" Tentoraz dostávam šťuchanec ja. Takmer som vyprskla do smiechu.
Nie,nechcem tu opisovať donekonečna moje neúspešné pokusy.Jeden - dva príklady stačili. Napokon, všetky sú takmer rovnaké, každá z Vás toto dobre a možno dokonca dôverne pozná,čo si budeme nahovárať. Ale je to predsa len čítankový príklad toho, ako úspešné chudnutie v praxi vyzerať nemá. Úspešne chudnúť znamená aj schudnúť. A bez jojo efektu. Ale ako??! Častá otázka. Vráťme sa teda ešte na chvíľku k tomu môjmu poslednému pokusu.

Áno,kontrolka predsa len ešte blikala a upozorňovala - Maja hamuj ! Miestami viac,miestami menej,ale bola tu,uvedomovala so si ju. Ešte stále som sa porovnávala, pozorovala tie tučnejšie. Dokonca,ak som sa cítila dosť no...plná,donútila som sa aj trochu hýbať. Cvičiť. Pokývať sa v páse,nejaké tie brušáky či drepy. Spätný pohľad na takéto "cvičenie" .... musím sa smiať. Neviem či vtedajšia móda bola k nám tučným milosrdná,alebo krutá. Teraz by som sa priklonila skôr k tej druhej alternatíve. Padavý a strečový materiál,ktorý "rástol" priamo úmerne s bruchom či zadkom,navyše sukne s pásom do gumy,široké blúzky,ktoré zakryli mnoho nedostatkov mali v tomto nesporne svoju výhodu,ale na druhej strane neprišiel okamžite varovný signál,že na zadku či v páse sa zjavilo čosi navyše,čo tam ešte včera nebolo. :-(( A kontrolka tým pádom slabla a slabla....Až bez akéhokoľvek varovania zhasla úplne. Ani neviem kedy to prišlo,ale z desiatich dekagramov tresky bolo zrazu pätnásť,z jedného pečiva dve, zákusok po obede ku káve prestal byť výnimočným,ale stával sa dennou zvyklosťou. Však čo,sukňa ani blúzka neomína, to znamená,nepriberám. :-)) V tom čase som bola aj podstate šťastná. V práci sa mi darilo,doma bola celkom pohoda,mali sme priateľov,chodili sme často spoločne na výlety,pikniky,absolvovali sme aj pár spoločných dovoleniek. Nič mi nechýbalo-proste idylka. Túto idylku mi však raz v roku narušila kamarátka. Odjakživa štíhla,vyšportovaná. "Maja,hybaj so mnou do posilky,potrebujem nabrať silu do rúk na surfa,nemám s kým ísť a Tebe to neuškodí." "Len ju ber,nech sa hýbe!" Pridal sa manžel. A ja,neschopná odvrávania som poslušne šla. Prvýkrát v živote som videla naživo fitko zvnútra. Cvičenie? Nebudem zapierať - škoda peňazí. Ako som len nenávidela tie dotyky s tým železom ! Chodila som tam doslova nasilu. Najlepší cvik-roznožky znožky,žiadna námaha,sedenie a len rozťahovanie nôh. Nie,nechcem narážať na nič dvojzmyselné,nemyslite si, he he,ale aj nohy treba posiľňovať a toto bolo ozaj také beznámahové. No z celého cvičenia som mala aj tak najradšej záver. Zbehli sme dolu do krčmy, sadli si na pivo,poohovárali našich chlapov a bolo nám dobre. Teda mne určite áno.  Ale aj tak som si  najviac vydýchla až keď skončili vstupy a už sme ich nepredlžovali. Tak toto ja naozaj nemusím,hovorila som si s ťažkým vzdychom úľavy. A prišiel zlom....

                                                                                                        maja1