A je to tu

September. Leto pomaly končilo. Aj mi to bolo trochu ľúto,som teplomilný človek a toto leto,o ktorom píšem sa mimoriadne vydarilo. Tak počasím,ako aj zážitkami. Mali sme za sebou krásnu dovolenku pri mori a množstvo víkendov v prírode s našimi priateľmi. Aby ste boli v obraze. Oni traja vysokí, od 180 cm vyššie,štíhli...Teda môj manžel,Duško a Riška...ja 160,zaguľatená, ale predsa len,aj keď som vedela,že som tučná,nepripúšťala som si až takú obezitu, ešte stále som žila v akejsi takej ilúzii,že to nie je až také strašné,že sa predsa len ešte na človeka podobám. Výlety. Ja by som najradšej sedela a vyhrievala sa na slniečku,oni chodiť,chodiť,chodiť!!! Áno,oni športovo zdatní, zvyknutí, ja lenivé tučné drevo. Predstavte si také Súľovské skaly. Hoci som fučala ako lokomotíva,statočne som sa držala. Síce stále na chvoste,ale so sebazaprením a za občasného napomenutia ostatných "Čo nevládzeš?! Nezašívaj sa,hybaj!" som predsa len stúpala ďalej a ďalej. V duchu som nadávala,občas lapala po dychu. A zrazu problém...prejsť úzkou úžľabinou medzi skalami. Pre nich pohoda,ale ja...v duchu som odhadovala. "Prepchám sa?" Očami som mapovala terén,či sa to dá obísť. Nedalo sa. Mordujem sa a zrazu počujem : "Maja,nemáme Ti ísť riť pretlačiť?!!! Aby si sa nám nezasekla!!" Smiech. "----- ,čo som koho zabila,že musím takto trpieť !!" Myslím si,ale našťastie sa prepchám. Lapám po dychu, dolu zadkom mi steká pot, snažím sa o smiech. Konečne sme na konci a už len cesta dolu. Huráááá,mám to za sebou. Sádlo sa otriasa,ale vidina krčmy, piva a žrádla mi dodáva opäť energiu a dá sa povedať aj dobrú náladu. Viac ako tieto výlety som predsa len mala radšej grilovačky. Aj tých sme si toho leta užili dosť. Taká opečená klobáska....ááách to bol sen...Doslova som zožrala vždy tri. Prvá zhorená (od nedočkavosti),druhá zaparená (z toho istého dôvodu),tretiu som si už vychutnala. A Tobík, (pes) márne odo mňa čakal kúsok. S prosebnými očami upretými na mňa slintal a ja som sa ho snažila odohnať.Nie vždy úspešne,ale z môjho taniera nedostal nikdy. Ak, tak len to,čo nezjedol manžel. Takú dobrotu...a nechať,to som sa čudovala...

Ale v tom čase som september mala rada aj z iného dôvodu. Život sa pomaly začal vracať do normálnych koľají,tešila som sa,že TV začína opäť vysielať moje obľúbené programy,ale hlavne som sa tešila na naše kartárske víkendové večery. Mastili sme karty každý večer po ktorom sa nemuselo ráno vstávať do práce. Pri pive a sem tam aj malom občerstvení sme sa smiali,ale aj hádali. Ako pri kartách,ak sa hrá o drobné. Ale milovala som tieto večery. V jeden takýto piatok mi hneď medzi dverami Riška podáva videokazetu so slovami : "Konečne som tie naše výlety a pikniky zostrihala,pozrite si,pretočte a potom niekedy dones späť" "Super,dík,moc sa teším!!" V ten večer sme hrali dlho,aj toho piva sa dosť popilo,ku kazete som sa už nedostala.

Sobotné ráno ako každé iné,ale predsa... Mala som vo zvyku cez víkend vstávať včaššie ako rodina. Ako vzorná manželka,matka,priniesla som z obchodu čerstvé pečivo,mlieko,urobila som bohaté raňajky pre všetkých,sebe navyše aj kávičku,ktorú som si rada vychutnávala pri čítaní práve kúpenej tlače. Tentokrát som sa ale s bohatými raňajkami presídlila do obývačky. Zapla TV,do videa vrazila kazetu a usadila som sa do pohodlného kresielka. Pri voňavej kávičke oživiť si spomienky :-))....Hukot mora,kemp,známe uličky,usmievam sa,spomínam ...a zrazu vidím seba.JA!!! Hľadím s otvorenou hubou,nezmôžem sa na slovo,nemôžem uveriť. "Preboha,toto som ja??!! Ja takto vyzerám??!!!" Civím a mám pocit,akoby som sa pomaly odkrvovala, oblievajú ma doslova smrteľné poty,celá sa roztrasiem. Mám pocit,že omdliem. Nemám silu zdvihnúť ani šálku s kávou. Pred očami mám realitu. Krutú. Seba. Pozerám sa na ten obraz v TV,hýbe sa to a hovorí. Pozerať na seba v telke, to je úplne iný pohľad ako pohľad do zrkadla,ako pohľad v skúšobnej kabínke nejakého hypermarketu, či butiku s oblečením. Tu sa na seba pozeráš akoby cudzími očami. Ako divák na film,na herecké obsadenie. A tá herečka....vyrazilo mi to dych,zostala som v šoku. Nie,nemôžem to už ďalej pozerať...cvak. Stačilo. Nedokážem sa pohnúť,myseľ horúčkovito pracuje...takto ja chodím...takto ma vidia ľudia,kolegovia. Ako ja pôjdem v pondelok do práce? Ako budú na mňa ľudia pozerať? Vyzerám strašne! Chce sa mi plakať,tentokrát naozaj plakať. Neviem ako to opísať,ale bol to taký šok,ako keby som sa dozvedela niečo strašné,niečo čo mi nejakým spôsobom veľmi znepríjemní život,voči čomu som bezmocná. Mysľou mi prebehne obsah môjho šatníka,v čom pôjdem do práce,v čom budem vyzerať aspoň trošku prijateľne ??!!! Pred očami už vidím smejúcich sa kolegov,ľudí,ktorí na mňa poukazujú...pozrite aká tučná... Je mi zle,cítim bezmocnosť,nemôžem sa pohnúť. Pár minút sedím v šoku..Neschopná myslieť,neschopná pohybu....Len ústa sa krivia do plaču.

Pomaly to rozdýcham a začínam uvažovať,čo robiť. Tentoraz už bolo zjavné,že táto situácia je iná. Nepovedala som si už od zajtra,ale začala som okamžite a trochu z opačného konca. Položila som si otázku nie ako budem chudnúť,ale ako som len mohla dopustiť takýto stav. Čo som robila,či skôr nerobila,že sa toľké kilá na mňa nalepili ?? Z čoho som tak pribrala? No z čoho asi ??!! Jednoznačná odpoveď. Veľa žrádla,treska,zákusky,málo pohybu! Moje vedomosti z oblasti chudnutia sa príliš nezmenili,ale už som aspoň vedela,že diétami a hlavne hladovkami veľa nedosiahnem,že takto toho prevíta joja nepremôžem. Do smrti na diéte nevydržím. Tak ho skúsim prekabátiť inak. Skúsim ísť na to teraz opačným spôsobom ako som pribrala.Menej jesť, ale nehladovať, a veľa sa pohybovať. Uvidíme,kto z koho. Nedotknutý podnos s raňajkami odnášam do kuchyne,všade ticho,rodina ešte spí. Zatváram sa v obývačke,do hi-fi veže tentokrát vrazím CD. Mix tanečných svižných piesní. To, čo som začala následne predvádzať, to by sa dalo skôr prirovnať k nejakému záchvatu tropického šialenstva alebo nervovému šoku ako k tancu. Ale nech,pohyb to bol. Zvíjala som sa v páse,vyhadzovala nohy,miestami sa to podobalo na kankán,miestami na gymnastické cvičenie. Neviem,možno sa susedom aj luster kýval,aj šálky naskakovali,ale pokiaľ nebúchali metlou na plafón či radiátor,bolo dobre. Bola som spotená do nitky,lapala po dychu. Sprcha, odľahčené raňajky a už som dokázala aj trochu reálne rozmýšľať. Víkend vydržím takto pri CD,budem jesť pravidelne,raňajky,obed,večeru. Sladkosti a mastnoty tabu. A v pondelok nabehnem na fitko. Kúpim si permanentku a makám. Zapriem sa.Musím. Takto predsa chodiť nemôžem. Opatrne sa odvážim postaviť sa na váhu. Ručička sa zastavila pri čísle 86!!! Chytajú ma opäť mdloby.O jedenásť viac ako pred poslednou diétou.....

maja1