...a prišli ťažké chvíle

Ilustračné foto

Nič nie ie je také jednoduché,ako by sa na prvý pohľad zdalo. Svalovica. Mohla som s ňou počítať,ale predsa len ma trochu zaskočila. Nemohla som poriadne zakašľať,zasmiať sa,problém mi robilo aj učesať sa. Športom k trvalej invalidite. Na druhý deň som sa vo fitku zjavila opäť. Cvičenie mi robilo problémy.bolelo ma celé telo. Klin sa klinom vybíja,zaťala som zuby a cvičila ako sa mi najlepšie dalo. Po troch dňoch svalovica zmizla aj na ľudí som si už celkom zvykla, prestala som sa hanbiť a začala som sa už cítiť pomaly ako majster sveta. Dokonca sa mi zdalo,že som tenšia,že mi spadlo brucho,lepšie sa mi dýcha. Začala som si pomaly zvykať aj na pravidelnosť v jedení. Nebolo to ľahké prekonať dlhoročné zvyky, ale tým,že som jedla pravidelne a dá sa povedať pestro, necítila som prílišný hlad,dalo sa to zvládnuť. V tomto som bola na seba naozaj prísna.  Doslova ideálne chudnutie a tak som sa začala tešiť na sobotu ráno. Povedala som si,že v tento deň sa budem pravidelne po zobudení vážiť. Vstanem opäť prvá a po základných potrebách (aby som bola ľahšia :-)),  s nádejou stúpam na ten prekliaty stroj - váhu. 86. Neviem čo som čakala, možno 5,3 v najhoršom 2 kilá dolu,ale rozhodne som nečakala,že by sa ručička nepohla vôbec !! Však som sa cítila tak ľahko !! Neskutočné rozčarovanie. Bolo mi mizerne. Však už týždeň driem,obmedzujem sa a NIČ!!! Viete si to predstaviť?? NIČ !!! Ani deko!! Nemala som síce v tom čase digitálnu váhu,ale ručička sa nepohla!! Mlčky a pomaly prežúvam raňajky, rozmýšľam...Poobede predsa len zbalím veci a vlečiem sa cvičiť. Fitko zívalo prázdnotou,za pultom prvýkrát Zuzana. A stepper prvýkrát voľný. Toľko som po ňom poškuľovala. Býval permanentne obsadený, mali tam v tom čase len ten jeden. Ideálna možnosť na vyskúšanie. Nik sa nepozerá, tak naň vystúpim a skúšam cvičiť. Ouha...bez nastavenia to nejde. Teda ide,ale doslova uteká,takže vlastne nejde...Skúšam nastaviť,nerozumiem tomu. Neostáva mi nič,len sa spýtať Zuzany. Ochotne mi ide vysvetliť. Zmačkne štart a pýta sa ma na váhu. Cítim ako sa červenám,neviem,možno som aj zo 5 kíl ubrala,potom sa ma pýta na čas,koľko by som chcela skákať...vravím 15 minút. Premerala si ma zvláštnym pohľadom a po dvoj-trojsekundovej pauze to naťukala so slovami,však napokon,ak nebudeš vládať,zlez...Prečo by som nevládala,preblesklo mi hlavou. Po dvoch minútach cítim srdce v krku,po troch sa mi začínajú pred očami zjavovať farebné kruhy ale silou vôle doťahujem k piatej. Koniec...v pľúcach ma pichá, srdce bije na poplach,ledva lapám dych, cítim akoby mi už udierala posledná minúta života. Zliezam zo steppera trasúcimi sa nohami a farebnými kruhami pred očami. Našťastie vedľa je stroj na formovanie pásu aj so sedačkou. Sadám si a fingujem cvičenie. No pritom sa snažím len opäť  polapiť normálny dych. A bublina majstra sveta spľaskla...

Ilustračné foto

Vlečiem sa zamyslene domov a počujem za sebou hlas :"Marfuša ,odkiaľ?" Riška...musím s pravdou von. "Z cvičenia" "Ty chodíš cvičiť??!" "No,začala som..." hovorím vyhýbavo. "Hybaj na pivo,pokecáme" Dvakrát sa mi nechcelo. Jednak moja nálada bola pod psa a nechcela som opäť urobiť veľký boom z toho,že opäť chudnem a dostať sa pod drobnohľad. Ale idem a pri pive sa rozhovorím. O kazete,ako som sa videla,čo to so mnou porobilo,tak že sa začínam viac hýbať. Nálada sa mi trochu zlepšila, rozlúčili sme sa s pozdravom a s dodatkom - večer tukáme. Tak sme hovorili našim kartárskym večerom.  Pri kartách prišlo na  pretras  aj  moje cvičenie. Najradšej by som sa videla viete kde. Reakcia môjho manžela? Mávol rukou a podráždeným hlasom povedal :"Tej  nepomôže nič! Ja hovorím,je to len škoda peňazí a strata času!! Ale nech si robí čo chce. Mala by radšej...." Už ani neviem čo všetko menoval,ale z jeho ksichtu som vyčítala,že moje chodenie na cvičenie ho doslova štve,resp. ho trpí. Bola som zakomplexovaná,sklonila som hlavu,nepovedala som nahlas nič,ale v duchu som sa zaťala. "Však ja Ti ukážem,Ty budeš čumeť,počkaj !!!" Zlostne a trochu urazene som sa hlasno nadýchla. Napodiv, jeho slová ma doslova vyburcovali k činom. Cítila som v sebe opäť kus odvahy.

Nebolo to ľahké,cvičila som poctivo 5x v týždni hodinu a pol. Naozaj poctivo. V šatni som zo seba doslova odliepala mokré tričko. Nemôžem povedať,že som cvičila doslova nasilu, ale tiež som nemohla povedať,že ma to bavilo. Začala som sa už aj viac rozhliadať po okolí a spoznávať ľudí. Bolo tam veľa reprezentantov tak v kulturistike,ako aj vo fitness. Dovtedy som ani nevedela aký je v tom rozdiel. Držala som si dstup,ešte stále som mala komplex zo svojej váhy. Pamätám si, cvičila som cvik na chrbát,prišiel ku mne jeden z tých vymakancov a povedal mi :"Toto cvičíte zle,mohla by ste si ublížiť." Chytil ma za plecia a napravil ma. Vyhabkala som chabé"Ďakujem" V ten moment zo mňa opadol aj ostych a mala som celkom dobrý pocit a pozerať na týchto ľudí trochu inak.  A začala som si znovu viac veriť.

Opäť sobota. Druhá. S nádejou stúpam na váhu. Tentokrát sa určite dočkám úspechu. Však už druhý týždeň driem,už som sa dostala oveľa ďalej,na bicykli hravo zvládnem 15 minút,na stepperi 7, cítim voľnejšie oblečenie. Je síce do gumy,ale aj tak. Už som vo svojich odhadoch skromnejšia. Aspoň dve keby padli. 86. Nie !! Tak toto už bolo na mňa priveľa. Kde robím chybu??!!! To nie je možné!!! Do očí sa mi tlačia slzy. Ja sa na to ........ !! Mám chuť sa poriadne nažrať. Toto nemá zmysel. Mne fakt už nič nepomôže. Idem do kuchyne urobiť raňajky,ozýva sa vo mne moje blížencové znamenie. Dve osoby,jedna vraví ...vy... sa na to,nažer sa,druhá varuje... ešte vydrž!! Zvádzam ťažký boj. Zas sa cítim byť bezmocná ako pri každom mojom pokuse o chudnutie. Ibaže teraz k tomu pribudlo aj obrovské sklamanie. Pred očami mám video a vidím manželov škodoradostný ksicht...."Čo som hovoril ..." Je mi síce do plaču,ale zatnem sa. Nie,toto nedopustím,ja mu ukážem!! Permanentka platí ešte dva týždne,skúsim to vydržať...
Už nechodím z fitka vysmiata a s pocitom majstra sveta. Ale často aj so slzami v očiach a s otázkou v mysli,či má toto vôbec zmysel. Netrápim sa zbytočne? Vo svojom povestnom srdiečkovom pulóvri a ruksakom na chrbte sa pomaly vlečiem domov a rozmýšľam. Kašlem na to,kašlem na premanentku,kašlem na reči,cítim neskutočné sklamanie z tohto všetkého. Hoci nemôžem povedať,že by som extra hladovala, ale predsa len,obmedzovala som sa. Sladkosť som nemala v ústach už tretí týždeň, moje obľúbené klobásky, slaninku, tresku takisto...je toto život?! A driem ešte k tomu ako kôň v posilke. Kráčam za tmy domov a z očí mi tečú slzy. Zle spím a ráno bežím na poslednú chvíľu na bus do práce.  Už sa tak nezadýcham. Neviem ako to povedať,ale bol to akoby zázrak v tej mojej depresii. Ja som mala pocit,akoby čosi zo mňa spadlo. Fakt,znie to neuveriteľne,ale skutočne som ten pocit mala. Doslova. Ako keby čosi zo mňa spadlo.  Aj v práci som sa cítila tak akosi inak,ľahšie. To už končil tretí týždeň môjho trápenia a ja,hoci nebola sobota,ani ráno, po príchode z práce sa rútim v spodnom prádle rovno na váhu. 84 !!! Že by konečne ??? Mám ešte týždeň platnú permanentku. Uvidím.