Nie je všetko také jednoduché...

Cítila som sa ako majster sveta. Odľahčila som svoje telo o viac ako desať kíl, začala som konečne vyzerať lepšie.  Do štíhlej postavy som síce mala ešte dosť ďaleko,ale dostala som sa z obezity do nadváhy. A v nových rifliach a blúzke som už vyzerala celkom prijateľne, takže aj to moje sebavedomie bolo o stupienok vyššie,nemala som pochybností,že by som to tentokrát nedotiahla až do konca. A dosť ľudí sa ma už aj pýtalo koľko som schudla,takže nebolo pochýb,že je to už viditeľné a ja posilnená aj takouto chválou som začala opatrne rozmýšľať o zmene šatníka,o zmene obliekania. Nie,nemyslím teraz rýchlo vyhádzať všetko zo skrine a vrhnúť sa bezhlavo nakupovať,ale doteraz som chodila v tých "rozgajdaných" sukniach do gumy a širokých blúzkach,takže tak opatrne,  kúsok po kúsku si postupne hľadať svoj štýl. V hlave som si vytvorila predstavu. Už som sa videla ako tá plnoštíhla dáma v nohavicovom kostýme a slušivej blúzke čo sa na mňa usmievala pomaly z každého časopisu určeného aj pre ženy stredného veku, ktorý sa venoval tak zdravému životnému štýlu,chudnutiu,ako aj móde. Moja prvá cesta však neviedla do žiadneho domu módy,či obchodu s oblečením,ale do obchodu s knihami. Domov som si priniesla hotový  poklad. Knižku Imidž moletky. Nebol to môj nápad,nepostupovala som takto múdro z mojej hlavy,ale inšpirovala som sa darčekom,ktorý dostal pri nejakej príležitosti môj manžel od kolegov. V tejto knižke som vyčítala ako na nedostatky postavy,čoho sa vyvarovať,čo naopak,preferovať. Nebáť sa pastelových farieb, ale vyberať tie,ktoré budú sedieť práve tomu môjmu typu. Na názorných fotografiách boli ukážky,ako sa dá zničiť celkový dojem nevhodným výberom farieb,doplnkov,zle zvoleným oblečením, najmä toho spodného. A k tomu kontrast,čo sa dá vylepšiť,zakryť zas tým vhodným.  Nadupaná týmito vedomosťami, plná eufórie a predstáv som sa vybrala brázdiť cesty uličkami mesta za nejakým tým vhodným kúskom oblečenia. Aj váha bola ku mne milosrdná. Ukázala mi  krásnych 71 kíl,teda už -15. Ešte dve a miesto osmičky píšem 6 !!! Nové oblečenie začínalo byť doslova nevyhnutné,ale zas som to preháňať tiež nemohla,ani nemienila. Nie som milionár a chudnem. Teraz sa treba trošku uskromniť, pomaly prejsť na iný štýl, peniažky budú potrebné do finále. Už som sa v ňom aj videla. Ale eufória a bublina šťastia veľmi rýchlo spľaska.Váha,to  je jedna vec, ale postava druhá.... Tá moja...Myslím,že výraz,ako keď na fľašu od piva navlečieš válec som už použila. Totálne nekonfekčná a vlastne som sa poriadne do ničoho slušivého nevošla. Kabínky mi opäť nemilosrdne ukázali kde mám "rezervy" a nie malé tej nechutnej slaniny, celulitídu a zobudili ma aj z toho pekného sna.Vzdať som sa ale nemienila,to v žiadnom prípade. Mozog začal pracovať na plné obrátky. Zmenila som taktiku cvičenia. Už som tam bola ako doma,stroje som poznala pomerne dobre,začala som  poctivo cvičiť najmä na tie problémové partie. Zadok,stehná,boky,čo sa dalo. To ma dokonca aj bavilo,v tom problém nebol. Aj oblečenie som vyriešila. V tom čase s najznámejším zásielkovým obchodným domom. Nohavice,sukne mali okrem pevného pásu po bokoch 10 cm gumičku,takže pás sa prispôsobil bokom. Dlhšie saká  k tomu a vyzerala som dobre. Teda tak som sa v tom čase cítila. Blúzky som riešila Poľskom. Boli pekné,moderné,cenovo prijateľné. Ale nikdy nič nejde hladko až do konca,žiadne šťastie,radosť a eufória netrvá večnosť. Problém nedal na seba dlho čakať. Tá sedmička na začiatku mojej váhy sa ma držala ako kliešť,vzdať sa len tak poľahky nemienila. Nech som robila čo som robila,chudnúť som akosi prestala. Bola som z toho sklamaná aj smutná, moja chuť do cvičenia a chudunutia postupne opadávala. Nechápala som to. Cvičila som, stravovala som sa dá sa povedať celkom zdravo a pravidelne a nič. "No.. čo"...povzdychla som si. "Aspoň takto ako to je teraz a už nepribrať. Skončí permanentka, dám si nejaký čas pauzu,potom sa uvidí." 

Uvidelo sa. Tá pauza bola dosť dlhá. Až natoľko,že mi fitko pomaly vyprchávalo z hlavy,že som prestávala mať kontrolu nad jedlom,nad tou určitou pravidelnosťou. Neviem či to bolo šťastie,alebo v podvedomí stále ukrytá túžba po peknej postave, ale tá moja  kontrolka blikať neprestávala. Z času na čas ma prinútila skontrolovať,či som z tej správnej cesty neodbočila na zlý smer. Na moje počudovanie,nebolo to až také zlé,ja som sa držala približne stále na svojom. Po takmer dvoch rokoch ,čo som prestala cvičiť a kontrolovať  sa v jedle, mala som "len" nejaké tie dve-tri kilá späť. Ale podotýkam,že som sa ani nekontrolovateľne neprejedala,možno len výnimočne. A až neskôr som pochopila,prečo to tak bolo,potvrdili sa mi slová z článkov čo som o správnom chudnutí prečítala.

O dva roky neskôr
  
"Mama,však sa aspoň pozri,sadni si!!!" hovorí mi syn počas našej návštevy u neho. "Daj mi pokoj! Ja mám v robote počítača dosť a nejaký internet mi nič nehovorí!" "Ty si taká tvrdohlavá,vieš čo sa tu všetko dá?? Čo tu všetko nájdeš??! Však sa aspoň pozri!" Neodbytne do mňa hučal,až ma to naštvalo. "Dobre,dobre,tak ukáž,ale rýchlo a  ideme domov!" zavelím,chcela som to mať z krku ako sa hovorí čo najskôr. Už si ani nepamätám,čo za stránku mi ukázal ako prvú,viem len to,že som povedala,no čo...čo je na tom a chcela som vstať z kresla. Zrazil ma späť a doslova násilím ma v ňom držal. "Počkaj,dám Ti teda iné,čo Ťa bude určite zaujímať" so smiechom mi hovorí. O pár sekúnd už listujem v novom kozmetickom katalógu,pozerám svoj obľúbený časopis a počujem svoj hlas...."To ti je ale super!!!! Vieš čo?? Daj mi tu chudnutie,nejaká Šipeky vraj píše o chudnutí,chcem sa na to pozrieť,čo je to zač. " Ako prvákovi v škole mi trpezlivo vysvetľuje ako to funguje,ako si nájsť v googli čo chcem. A je to tu....začítam sa do kaviarne,zaujímavé.Nevnímam hlasy,volajúce,že je načase ísť domov. Tak,ako ma museli násilím držať v kresle,tak ma násilím z neho trhajú von. V aute po ceste domov hovorím "To si musíme dať zapojiť aj my,to je skvelý vynález!"  Všetci sa mi smejú. Ale netrvalo dlho a moje prosby boli vyslyšané, začala som sa pripájať z domu. Myšlienka po peknej postave ma predsa len natrvalo neopustila a návšteva internetovej kaviarne mi dala nový podnet. S počítačom som nevedela pracovať takmer vôbec,to čo som potrebovala k práci,to som vedela,ale nič,nič navyše. Tak to vyzeralo aj pri mojom "surfovaní" po internete. Náhoda a klik na "šipeky chat". Ani som poriadne nevedela čo to je,len som sa tam ocitla a už sa na mňa valila jedna otázka za druhou. A ja som odpovedala,písala a zabávala sa. Našla ma pri tom polnoc,na druhý deň zas a zas , až som dostala do mozgu nový impulz. Cítila som ,že nadišla  opäť tá správna chvíľa vyhlásiť vojnu sádlu. Pamätám si,bolo to medzi sviatkami. Blížil sa Silvester,zvedavosť mi nedala a šla som opäť do knihy. Tentokrát  pozrieť na chate  tak stále  spomínanú knižku  VŠCH. Vezmem ju do rúk z regála,náhodne otvorím a začítam sa. V duchu sa smejem a už ju z ruky nepustím. Nedočkavo bežím domov a čítam takmer jedným dychom. V mnohých pasážach sa vidím a hlasno sa smejem. Ale jedna mi predsa len  vyrazí dych. "Áno ,to je ono!" V hlave sa mi vyjasní a myšlienkami sa prenesiem o dobrých dvadsať rokov späť. Usmejem sa a ruka so zaťatou päsťou vyletí hore. "A mám to!"

                                                                                   maja1